Herečka Adriana Novakov stelesňuje v dvoch divácky mimoriadne úspešných seriáloch postavy, ktoré balansujú na hranici morálky. Ako však priznáva, táto temná energia nezostáva len pred kamerou. Otvára s nami tému ženskej bojovnosti a zraniteľnosti zároveň. Silná žena podľa nej nemusí zvládnuť všetko sama – niekedy je najväčším hrdinstvom poprosiť o pomoc.
Dostali ste angažmán v dvoch najpopulárnejších slovenských seriáloch – Sľube a Dunaji. Obe postavy sú vnímané ako negatívne. Ako si strážite, aby ich temnota neprerastala do vášho súkromia?
To je u mňa večná téma. Bola by som už veľmi vďačná aj za nejakú pozitívnu rolu, pretože tá temnota, ktorá sa odohráva na pľaci, sa potom prenáša aj do súkromia. Som z toho neraz ako klbko nervov, keď do mňa niekto len trochu rýpne, musím sa veľmi ovládať, aby som to ustála. Obe roly sú silne negatívne – Dana zo Sľubu bola psychicky labilná a Astrid z Dunaja je nacistická Nemka s pokrivenými hodnotami. Keďže si to do istej miery nosím domov, veľa sa hýbem, chodím do prírody, cvičím jogu, bicyklujem a leziem po horách. Vo výškach musíte úplne vypnúť hlavu a sústrediť sa len na techniku – a to mi resetuje myseľ. Niekto si ju resetuje alkoholom, ja hľadám zdravšie cesty (úsmev).
Vaše publikum vás zatiaľ pozná cez postavy, ktoré robia nepopulárne rozhodnutia. Snažíte sa v nich vidieť aj kúsok dobra?
Každú rolu sa herec musí aspoň trochu naučiť mať rád. Pri Dane som chcela ukázať, že je kvalitná pediatrička a v jadre dobrý človek, no jej život poznačili bolesti a trápenia, ktoré sa odrážajú vo vzťahoch. Astrid je zase hlboko ukotvená v ideológii, v predstave, ako by mal svet vyzerať. Žije v inej realite a jej hodnoty sú zároveň jej osobným démonom. Aj dnes máme okolo seba ľudí, ktorí si tvrdohlavo razia svoju vlastnú pravdu, nie sú šťastní a prejavuje sa to aj v tom, ako vnímajú ostatných. História sa bohužiaľ opakuje – stačí sa pozrieť na súčasné vojny. Je to ťažká téma…
Dana aj Astrid majú spoločné, že sa ženú za láskou aj za cenu ubližovania. Obe si vyberajú ženatého muža. Prečo byť „tou druhou“, keď sú to krásne ženy?
Ich žiarlivosť vychádza práve z toho, že samy túžia byť manželkami. Chceli by stáť po boku mužov, do ktorých sa zamilovali, a nahradiť ich ženy.
V Dunaji aktuálne sledujeme intímne scény Astrid a Waltera. „Klasika“ – vyzliecť nové herečky. Ako ste to vnímali? A kde leží vaša hranica?
Je to hra s divákom. S režisérom si najskôr krok po kroku prejdeme, kam položiť ruku, kde má byť noha. V skutočnosti tam funguje úplná profesionalita a presná choreografia ako v tanci.
V jednom z vašich príspevkov v dobovom kostýme ste napísali, že sa vám páči obdobie, keď boli ženy „tou krajšou polovičkou“. Dnes máte pocit, že sa role miešajú. Kde leží zdravá ženská a mužská energia?
Kedysi som bola zarytá feministka. Verila som, že ženy dokážu všetko ako muži. Lenže som nevedela, ako veľmi si tým ubližujem. Vyhorela som. Muži budú vždy fyzicky silnejší a ich úloha je vytvoriť žene priestor bezpečia a pohodlia. Keď chceme robiť všetko aj za nich, nemáme kapacitu byť ženami. Nemusíme sa báť povedať mužovi, nech sa stará napríklad o auto, kým my vytvárame domov. Žena môže byť kariérne úspešná, študovaná, dobre zarábať, ale zároveň musí ostať ženou.
Keď sa chceme mužom vyrovnať vo všetkom, prichádza problém nájsť partnera, s ktorým dokážeme fungovať bez toho, aby sme naňho dupali. Ako ženy si na seba kladieme strašne veľa – dokonalé partnerky, matky, superhrdinky. Ale v jadre sme krehké. Nemusíme všetko niesť samy. Aj mužom dobre padne, keď cítia, že ich sila a mužskosť sú pre nás dôležité.
Človek by možno u vás čakal, že žena s úspešnou kariérou bude mať doma pomocníčku. No vy hovoríte, že upratovanie vás uzemňuje.
Rada si upratujem sama – robím si tým zároveň poriadok aj v hlave a živote. Keď som mala mimoriadne náročné obdobie, mala som výpomoc, ale vrátila som sa k tomu, že si domácnosť riadim sama. Je to môj „rituál“ návratu k ženskej energii, k tomu, čo ženy v svojom „hniezde“ odjakživa robili. A tiež je to činnosť, ktorá mi zakaždým skrotí ego a uzemní ma.
Vo vašej kariére bolo obdobie Miami – svet veľkých možností, krok od Hollywoodu. Vy ste si však vybrali rodinu a návrat domov. Ako sa dnes pozeráte na túto voľbu?
Urobila by som to rovnako. Potrebujem rodinné zázemie. Vždy som chcela hrať – a verila som, že keď to nosím v sebe a neprestávam na tom pracovať, príde čas, keď sa to naplní. A prišiel. Herectvo nie je len pre mladé osoby. Mnohí herci prerazili v štyridsiatke či päťdesiatke. Neľutujem odchod z Miami, vďaka tomu mám dnes dcérku Leoni. A spätne vidím, že mám radšej európske zmýšľanie. Amerika je kolos plný úspechu, peňazí a tvrdého individualizmu a sebectva. Ja chcem ten život aj žiť… Ťahalo ma to k mojim koreňom.
Spomínate, že skutočnú spokojnosť so sebou ste pocítili až po narodení dcérky Leonie. Čo vám materstvo ukázalo o kráse, ktorá sa nedá odfotiť?
Spoznala som rozmer lásky, ktorý som predtým nepoznala. Detská láska sa nedá opísať. Leoni je pre mňa centrum. Pri dieťati prestanete byť sebeckí a riešiť nepodstatné veci.
Vaša dcéra má desať rokov. Vy ste v trinástich vstúpili do sveta modelingu – do sveta porovnávania. Ako sa žena zbaví pocitu nedostatočnosti?
Pamätám si prvý konkurz – postavili ma k stene a povedali: „Ukáž profil. Vieš čo, choď na plastiku nosa, ja ťa fotiť nebudem!“ Také to bolo. Stále vám hovorili, čo je na vás zle. Človek sa ustavične snažil vyzerať dokonale, no nikdy to nebolo dosť. Bola som veľmi uzavretá, pri každom komentári k mojej postave som sa rozplakala. Puberta – to je ešte dieťa. Dospelá som sa cítila až okolo dvadsiatich troch. Trvalo mi roky, kým som našla samu seba a svoje hodnoty. Aj preto neplánujem strážiť dcéru pred všetkým negatívnym – ťažké skúsenosti nás formujú.
Stretávali ste sa v brandži s mužmi, ktorí ženy vnímali len ako ozdobu?
Takí muži mi nesedeli. Hoci teraz hrám ženy, ktoré rozbíjajú vzťahy, ja som od osemnástich vždy bola v dlhodobých vzťahoch.
Čo je podľa vás najväčším mýtom o láske?
Že je večná. Motýle časom vyprchajú a láska sa premení na priateľstvo a rešpekt. Veľa ľudí však stále hľadá tú počiatočnú eufóriu a preto strieda partnerov. Budovať vzťah len na láske je omyl. Súčasne si však myslím, že nie sme celkom monogamné bytosti. Vyvíjame sa, meníme záujmy, postoje. Je v poriadku, keď dvaja ľudia časom pochopia, že potrebujú pre svoj posun iného partnera. Sama som bola v osemnásťročnom vzťahu. Nemyslím si, že máme stagnovať len preto, že sme kedysi povedali „áno“. Odísť zo vzťahu by však nemalo byť impulzívne, len na základe emócií – je to vedomé rozhodnutie.
Akú vetu by ste najradšej vymazali zo sveta žien?
„Všetko si urobím lepšie sama.“ (smiech) Dovoľme si nechať niečo aj na iných. Nie sme na všetko samy. Aj keď práve nemáme pri sebe muža, vždy sa nájde niekto, kto nám pomôže. Zdieľaná záťaž sa nesie ľahšie…