Divákov seriálu Dunaj, k vašim službám zasiahla minulý týždeň nečakaná rana. Obľúbená postava Marína, ktorá prinášala svetlo aj do najtemnejšej doby, tragicky zomrela pri pôrode. Jej náhly odchod spustil vlnu smútku a dojatia. Ako túto rozlúčku prežívala samotná predstaviteľka Maríny, herečka Anna Magdaléna Hroboňová?
V týchto dňoch ste odovzdávali diplomovku na VŠMU – sústreďuje sa na inscenácia Čajka. Prečo je podľa vás Čajka aktuálna aj dnes, vnímate, že v niečom zrkadlí témy, ktoré sa týkajú aj vašej generácie?
Autor Čajky Čechov sa venoval témam, ktoré sú večné – napríklad nenaplnená láska, zmysel umenia, porovnávanie starého a nového – všetko to, čo riešime ako ľudstvo dookola a neustále.
Zaujalo ma, že chodíte nenalíčená, mladé dievčatá skôr vyhľadávajú dokonalosť, chcú sa prirovnávať k influencerkám… Ako to máte vy?
Rada chodím upravená, keď ma čaká verejné vystupovanie. Nedávno sa však stala náhoda, asi šťastná náhoda (úsmev), a to, že som pozabudla na jeden mediálny rozhovor a už som sa nestihla upraviť tak, ako som chcela. Napokon som si povedala, že to je vlastne veľmi dobrá príležitosť ukázať, že viem v rozhovore ponúknuť niečo viac ako len pekné vystupovanie, ktoré je fajn a má svoju hodnotu, no dôležitejšie bude ako to poviem a čo poviem.
Stíhate popri príprave na štátnice sledovať reakcie na Marínin odchod z Dunaja? Šokovalo vás, ako zostalo divákom za vami smutno?
Prakticky mi išiel vybuchnúť mobil. Je to paradox – nemala som od divákov toľko správ ani sledovaní od začiatku môjho pôsobenia v Dunaji. A teraz, keď Marína zomrela, sa mi odrazu ozvali. Veľmi si to vážim.
Marína si prešla slepou láskou. Ku koncu sa zdalo, že by mohla mať ten život predsa len pekný, no nevyšlo to. Má si z toho divák zobrať pointu, že život nie je fér?
Je pravda, že život nie je fér, no bola by veľká škoda, ak by to niekto vnímal ako pointu (úsmev).
Scéna pôrodu, kde ona aj dieťatko zomierajú, patrí k najsilnejším. Ako sa vám nakrúcalo niečo také emocionálne náročné?
Chcela som dať do toho všetko. Doručiť na obrazovku niečo, čo si pravdepodobne zažili aj niektoré diváčky, a preto som sa usilovala zahrať to dôveryhodne a zároveň empaticky voči nim. Pri takýchto obrazoch dokáže herec nabrať viac pochopenia voči ľuďom, pre ktorých sú tieto scény realitou v živote.
Váš herecký výkon bol veľmi presvedčivý – bolo pre vás ťažké sa po nakrúcaní Maríninho odchodu „odpútať“ od prežívania tragického konca postavy?
Hneď ako sme nakrútili, že som zomrela, som pocítila veľký príval lásky. Bol to zároveň môj posledný deň nakrúcania, a tak sa mnou začal lúčiť cleý štáv. Vyzerala som ako mŕtvola, a oni mi tlieskali a ďakovali (smiech). Tým zahojili akékoľvek ranky, ktoré by mohli vôbec vzniknúť…
Marína našla lásku a bezpečie až pri staršom pánovi Kováčovi, ktorý sa o ňu chcel postarať. Ako ste vnímali tento vzťah? Niektorí diváci ho označovali za najčistejší vzťah v seriáli.
Marína bola presvedčená o tom, že väčšou hodnotou je to, že sa chce niekto s láskou, z čistej motivácie, o druhéo postarať. Motýle v bruchu si už zažila s iným a sklamala sa. A to neznamená, že tie motýle v bruchu sú zlé, no vedia človeka trochu oklamať a zaviesť ho do slepej uličky. Skutočná láska k blížnemu nič zlé nerobí – to je taká múdra biblická veta, ktorú som si zapamätala. Myslím si, že to je univerzálna pravda.
Marína vedela byť „hubatá“. Je to dobrá vlastnosť?
Ak človek vie, v akých okolnostiach si môže dovoliť byť hubatý, tak je to výborná vlastnosť! Slúži ako výborný filter pre človeka.
Jej odchod najviac ovplyvní sestru Alenku. Stala sa pre vás na pľaci Lesana, ktorá ju stvárňuje, akousi „hereckou sestrou“?
Sme v podobnom veku a zažívame podobné situácie. V Dunaji bola dlhšie, a tak ma sprevádzala – vysvetlila mi, ako veci na pľaci fungujú a podržala ma, keď bolo niečo ťažké. Zároveň si myslím, že sme sa vedeli v istých momentoch „dorovnať“ a potiahnuť sa navzájom.
Diváci často zažívajú silné emócie, keď ich obľúbená postava zomrie. Čo by ste im odkázali?
Veľmi by som im chcela poďakovať za podporu a za to množstvo správ, ktoré mi poslali. Marína bola odvážna. A tak im odkazujem, že im prajem, nech sú aj oni v živote odvážni.
Ako by ste dopísali Marínin osud vy?
Želala by som si takú nádhernú idylickú zhodu náhod – že by do života pána Kováča aj do života Maríny vstúpil niekto, s kým by si ešte mohli nasýtiť aj tú romantickú lásku. Rozhodli by sa svoj zväzok rozviazať, no v pochopení a prajnosti, že teraz môže byť o oboch postarané aj z ostatných stránok.
Smrť každého mladého človeka je nečakaná. Museli ste sa v živote vyrovnať s odchodom nejakej blízkej osoby mladého veku aj vy?
Žiaľ, áno. Bola to moja rovesníčka. Čo ma mrzí je, že už náš vzťah nemôžeme rozvýjať. Snažím sa udržať si v sebe spomienky na ňu čo najživšie. Niekedy je však nebezpečné, keď sa človek upne na to, čo stratil. Napriek tomu, že to je ťažké, sa náš život nemôže zastaviť.
Ako dieťa evanjelických farárov ste sa často sťahovali a adaptovali sa na nové prostredie a situácie. Pomáha vám to prijať koniec účinkovania v obľúbenom seriáli?
Určite áno, zmeny sú pre mňa prirodzené. Vďaka Dunaju som získala partiu nových, skvelých ľudí. Nemám však tendenciu sa na osoby príliš viazať. Dokážem ich oceniť, no nedržím sa kamarátov ako kliešť. Rada trávim čas aj sama. Základom je pre mňa rodina, ktorá so mnou cestovala od narodenia. Všetci ostatní ľudia sa mi v živote zjavovali a vytrácali. Každopádne, keď sa budem v budúcnosti s ľuďmi z Dunaja stretávať na nejakých iných produkciách, budem sa na nich veľmi tešiť (úsmev).
Je nejaké miesto z detstva, ktoré vo vás dodnes rezonuje ako „pravý domov”?
Áno, no keby som sa tam teraz vrátila, nebude už „ako doma“. Bol by to prvý dom, v ktorom som žila a vyrastala v Príbovciach – dedinka pri Martine. Ten dom má obrovskú charizmu. Je to stará fara s vysokými stropmi a obrovským dvorom. Hneď pri nej nám rástla lipa. Ako malé dieťa som si ju predstavovala ako nekonečne vysokú. Až potom, keď som vyrástla, som si všimla, že ten strom nie je až taký veľký. Dieťa vníma realitu nadnesene a prifarbuje ju svojou fantáziou. Preto sa aj mne toto miesto, ktoré je už len niekde v mojej fantázii, podobá na realitu domova.
Je úsmevné, že Marína mala byť z Lučenca a vy odtiaľ naozaj pochádzate. Vnímali ste túto náhodu ako niečo symbolické alebo „osudové“?
Na osud až tak neverím, skôr mi to prišlo srandovné. Snažila som sa z toho ťažiť. Keď bol napríklad v scenári napísaný lučenecký park, upravila som to na Lesopark, lebo bežný park tam nemáme.
Máte päť súrodencov – ste druhá najstaršia v poradí. Zrejme poznáte situácie, keď každý z nich niečo potrebuje, a vy chce každému vyhovieť a zobrať si jeho problémy na svoje plecia. Ako sa vám darí z tohto v živote vykľučkovať?
Je to pre mňa stále výzva. Tento automat z detstva si nesiem všade. Tým, že som mala veľa mladších súrodencov, pozornosť som venovala ich potrebám, ako aj pomoci rodičom. Zvykla som si na to, že ich potreby sú prvoradé a moja potreba je druhá. Naučila som sa teda výborne pomáhať druhým, no nenaučila som sa pomáhať a počúvať seba. Teraz na tom pracujem. Je to vlastne nevyhnutné aj k tomu, aby pomoc tomu druhému bola efektívna, inak tu budú dvaja ľudia, ktorí potrebujú pomoc (úsmev).
Deti farárov sa môžu neraz cítiť ako „verejné vlastníctvo“ – pozná ich celý zbor ľudí. Aké to má výhody/nevýhody?
Výhodu to má tú, že teraz, keď ma už nepozná len celý zbor, ale aj všetci diváci Dunaja, to nie je pre mňa až taký šok (smiech). Nevýhodou mohlo byť, že odo mňa ľudia očakávali, že budem vzorové dieťa zo vzorovej rodiny, a to je neľudské vyžadovať od akejkoľvek rodiny, aj farárskej.
Ako prijali rodičia vaše rozhodnutie byť herečkou?
Boli v rozpakoch, nikdy pred tým, ako som im tento krok predstavila, som takúto túžbu neprejavovala. Akonáhle však prišlo vyjadrenie z VŠMU, že ma prijali, nastala úľava pre mňa aj pre nich, lebo si priali, aby som dostala to, o čo zabojujem a po čom túžim. Postupne, keď sa ukázalo, že sa tým naozaj dokážem uživiť, prichádzala aj istá úľava.
Vo vašom veku dvadsaťštyri rokov si môžete povedať hrám na doskách SND aj v populárnom seriáli. Čo vám pri týchto úspechoch pomáha udržať si pokoru?
Dostatočne ma krotí každodenná realita mojich bežných dní. Ponúka mi toľko príležitostí zlyhať, že sa mi to občas aj stane (úsmev). Zlyhanie je zase príležitosťou, naučiť sa niečo nové. A som nesmierne vďačná, že sa teraz môžem učiť v tesnej blízkosti skutočných profesionálov.
Môže byť herec z veriacej rodiny, ktorá vierou žije, vo svojej interpretácii v niečom zviazaný? V témach ako jej sexualita či násilie a rôzne iné „hriešne“ scény, ktoré bežne v scenári prichádzajú?
Pre mňa je dôležité hlavne to, aby som sa pri chúlostivejších scénach cítila bezpečne v spolupráci so svojím hereckým kolegom, a aby sme si obaja zachovali profesionalitu. Snažím sa zachovať si nadhľad a nadhľad prajem aj divákom, ktorí majú tendenciu stotožňovať si hercov s postavami, ktoré stvárňujú. Navyše, často vytvárame len ilúziu pomocou filmových trikov, a vtedy v hlavnej úlohe nie sú herci, ale divákova fantázia.
Rod Hroboňovcov – bol silnými vlastencami. Cítite v sebe túto tendenciu aj vy?
Slovo vlastenectvo nemá negatívny náboj, no aj tak ma strasie, keď ho počujem. Stalo sa súčasťou rétoriky ľudí, ktorí svoju nenávisť, napríklad voči menšinám, obhajujú láskou k vlasti. Asi by som sa ich spýtala, akej vlasti teda? Veď súčasťou vlasti sú aj ľudia, ktorí tu žijú, teda aj tí patriaci k menšinám. Uviďme Slovensko také, aké je a potom hovorme o vlastenectve. Pre mňa je Slovensko dôležité a snažím sa neupadať do beznádeje a držať líniu.
Ich práca mala vplyv na šírenie vzdelanosti a slovenského povedomia v časoch, keď bola národná identita potláčaná. Ako sa nám v tomto podľa vás darí/nedarí posúvať?
Na Slovensku je veľa skvelých pedagógov a ja som na nich mala počas svojho štúdia šťastie. Ich práca tu však nie je docenená. Viac investovať do školstva by bol skutočný prejav vlastenectva a lásky k národu. Dopriať národu vzdelávať sa a zmúdrieť. No niekto asi veľmi potrebuje, aby bol slovenský národ hlúpy.
Máte nejaký osobný spôsob, ako si udržiavate duchovnú rovnováhu?
K vnútornej rovnováhe mi pomáhajú rozhovory s mojimi najbližšími. Sú to skvelí debatéri. A rada trávim čas aj osamote, či už je to pri cvičení, upratovaní bytu alebo sa len zvalím do horizontály. Vtedy buď premýšľam viac, alebo sa snažím myšlienky zastavovať. Podľa potreby (úsmev).