Koncertuje na všetkých kontinentoch, pôsobí ako koncertný majster Viedenských symfonikov a je pedagógom na prestížnych univerzitách. Najdôležitejšia pre Dalibora Karvaya je však jeho rodina. S manželkou Michaelou a synom Finnom tvoria zohratí tím.
Máte popri všetkých pracovných povinnostiach v lete aj prázdniny?
Pravidelne chodievame s filharmóniou hrať na letný festival do Bregenz, kde trávime 5-6 týždňov. Kvôli skrátenému úväzku tam budem tento rok kratšie, potom budem mať majstrovské kurzy, takže úplné voľno v lete zďaleka nemám. Verím, že sa nám podarí stráviť pár dní v Chorvátsku. Musím v tomto pochváliť manželku Michaelu, ktorá všetko doma menežuje, pretože ja už na to nemám po práci energiu. Často krát nemám ani kedy prečítať si maily, ktoré chodia zo škôl s rôznymi potrebnými informáciami.
Je o vás známe, že ste zvykli cvičiť 12-13 hodín denne. Zmenilo sa niečo v tomto smere po narodení syna Finna?
Veľmi sa zo syna tešíme, ale je to samozrejme náročné. Vždy sa teším, keď trávime spolu čas. Priznám sa však, že nájsť si ho pri mojom vyťažení je stále náročnejšie. Mám aktuálne štyri zamestnania. Nájsť si čas na cvičenie cez deň je ťažké, pretože buď som v škole, alebo sa chcem venovať rodine. Často krát sa stane, že študujem a cvičím nové záležitosti v noci.
Používate na to nejaké špeciálne tlmítko?
Áno, ide o tzv. hotelovú sordinku, ktorá mi dovoľuje po nociach trénovať. Neruším tak susedov. Snažím sa naozaj selektovať pracovné príležitosti, uvedomujem si, že syn je malý iba raz. Zároveň sa muzikanti musia neustále udržiavať vo forme. Ešte som k tomu na dvoch školách, kde mám veľa študentov a chcem sa dostatočne venovať aj im.
Vyučujete na MUK-u (Musik und Kunst Privatuniversität – pozn. Red.) a MDW (Universität für Musik und darstellende Kunst Wien), ktorá sa radí medzi najväčšie umelecké univerzity na svete. Z časového hľadiska máte zredukovaný úvázok?
Áno, na obidvoch školách učím na 50%. V septembri nastúpil Finn do škôlky, tak aj u nás sa to trochu zmenilo. Práca so študentami ma veľmi baví. Každý z nich je iný a pristupuje k hudbe ináč. Mám študentov z celého sveta a vzájomne sa tak obohacujeme. Iná mentalita a kultúra nám vie otvoriť oči a pozrieť sa na veci inak. Každý z nich má veľké ambície, dostať sa niekam do veľkého orchestra, vyhrávať súťaže a podobne. Je to vskutku zaujímavá práca.
Ako si čistíte hlavu od hudby a všetkých povinností?
Počas roka nemám na to čas. Snáď tých plánovaných pár dní pri mori pomôže.
Keď ste mali tri roky, vaši vrstovníci sa učili jesť lyžicou polievku, vy ste prvýkrát držali v ruke husle. Možno je to celkom nereálne – aj tak sa vás spýtam- zostala vám na tieto časy aspoň mizivá časť spomienok?
U nás doma hrá hudba prím. Otec bol učiteľom na ZUŠ vo Vrútkach a brat je zástupca riaditeľa na Banskobystrickom konzervatóriu. Od malička som oboch počúval ako hrali a veľmi sa mi husle zapáčili. Spomínam si aká silná bola moja túžba tiež tak hrať, akeď som dostal husle hneď som začal hrať. Mal som vtedy tri a pol roka.
Ťahá váš syn Finn sláčikom svoje prvé tóny? Už má na to vek.
Podľa môjho meradla áno (úsmev). Má také malé husličky a každý deň si trošku pohrá. Nechceme ho do ničoho nútiť, uvidíme na čo bude mať talent a čo ho bude baviť. Vzťah k hudbe má jednoznačne, ale na akej úrovni sa to rozvinie, to uvidíme.
Ako vnímate Viedeň po narodení syna? Je to mesto vhodné na výchovu malého dieťaťa?
Jednoznačne. Má výbornú infraštruktúru, množstvo krásnych a veľkých parkov a dostupnosť školských zariadení. Je pravda, že miesto si musíte hľadať veľmi včas, ale dostanete ho. Treba sa o všetko zavčasu zaujímať.
Váš život hudobného virtuóza je plny disciplíny a pravidiel, aplikujete ich bez problémov aj vo výchove? Ste v nej s manželkou jednotní?
Vyslovene prísny nie je ani jeden z nás, ale pravidlá sú dôležité a snažím sa ich aplikovať.
Manželka Michaela je rovnako huslistka. Ako sa dnes pozeráte na dvojkoľajovú kariéru muzikantov s malým dieťaťom? Máte k nemu aj pomoc?
Michaela by rada začala hrať, ale nie je jednoduché to zrealizovať rýchlo. Vo Viedni je veľké množstvo výborných muzikantov a aj miesto pedagóga sa nezháňa jednoducho. Je Češka, pochádza zo Sliezka, kde hovorili aj poľsky. Konzervatórium vyštudovala v Ostave a vysokú školu v Bratislave. Chce v hraní pokračovať, tak budeme sa snažiť to vymyslieť, tak, aby to vyhovovalo všetkým. Nie je jednoduché zľaďovať dve kariéry, domácnosť, sebarealizáciu aj výchovu (úsmev).
Zamávala pandémia s muzikantským povolaním?
Áno, cítiť rozdiel. Mám veľa kolegov, ktorí chcú učiť, pretože zistili, že len na hranie sa spoľahnúť nedá. Avšak získať miesto na škole je zložitý proces. Mnohí majú viacero prác. Máloktorý hudobník má momentálne iba jednu prácu. Človek musí byť neustále aktívny a keď chce, aby bol niekam pozvaný, musí sa aj snažiť a pričiniť sa o to.
Husle sú váš život, boli ste niekedy veľmi unavený, nechceli ste hrať?
Bývam unavený, ale že by som nechcel hrať, takýto pocit je mi cudzí. Výhodou koncertov je spôsob, ktorým sa vám dostane energia nazad z publika a z orchestra. Dokáže nabiť človeka až do nasledujúceho vystúpenia. Moju prácu mám aj v tomto nesmierne rád.
Viete si vychutnať koncert vážnej hudby (alebo rockový), alebo sa ich stránite?
Nedá sa povedať, že by som sa ich stránil, ale počas roka to časovo nie je možné stihnúť. Večer sa vždy snažím stihnúť uspať syna. Je to pre nás oboch dôležité, ale často učím aj do 22-tej hodiny večer. Vždy, keď je to možné sa snažím byť doma. Oni sú moja priorita.
Čo pre vás znamená vážna hudba. Z dobových dokumentov vieme, že Mozart, geniálne dieťa, bol mimoriadne hravý a jeho hudba „lietala“. Tu sa o vážnosti v čistom význame tohto slova, nedalo vôbec hovoriť. Ste hravý alebo vážny huslista? Prezraďte nám do ktorej kategórie patríte vy ako geniálne dieťa?
Pojem vážna hudba sa používa na Slovensku. Väčšinou hovoríme o klasickej hudbe a ja si nemyslím, že hudba je len vážna. Ak si vypočujeme Mozartove diela, zachytíme v nich veľa radosti. Za podstatné považujem životné skúsenosti, ktoré vie muzikant cez svoj nástroj podať ľuďom. Cestovanie, stretávanie nových ľudí, učenie vlastných žiakov, rozširovanie poznatkov, to všetko ovplyvní konečný výsledok sólovej hry na husliach.
O čom sníva hudobník vášho kalibru?
Odvtedy, čo sa nám narodil syn sa toho veľmi veľa zmenilo a pre mňa je dôležité, aby som robil veci, ktoré majú pre mňa zmysel. Beriem iba koncerty, ktoré naozaj chcem hrať. Čas s rodinou je nenahraditeľný a stále viac si to s manželkou uvedomujeme. Počas mojej kariéry som odohral množstvo koncertov a nepotrebujem hrať 60-ty krát to isté, pokiaľ by som to nejako neobmenil. Naozaj si už v súčasnosti vyberám do čoho sa pustím.
Najbližšie vás slovenskí diváci môžu vidieť na koncerte zo sekcie Viva musica. Spolu s Karolom Danišom a Ondrejom Janoškom reprezentujete to najlepšie z husľového majstrovstva v rámci mladšej generácie slovenských interpretov. Všetci traja ste študovali hru na husliach v triede profesora Borisa Kuschnira, s ktorým si teraz po prvýkrát spolu zahráte na jednom pódiu.
Naň sa naozaj veľmi teším, pretože by sme všetci radi prejavili úctu nášmu profesorovi. Pán Kuschnir je obdivuhodný človek ku ktorému skutočne vzhliadam. Nebol iba mojim profesorom, ale aj mentorom, ktorý ma naviedol na moju kariérnu cestu. Profesor Kuchnir mi hneď oznámil, že ak sa chcem u neho učiť, musím byť neustále k dispozícií a presťahovať sa, žiadna polovičná cesta neexistovala. Dovtedy som zvykol cvičiť denne štyri hodiny, on mi ich zdvojnásobil. Ukázal mi presný plán, podľa ktorého sme najbližšie roky spolu išli. Veril som mu, pretože mal za sebou kopec kvalitne odvedenej práce a fantastické výsledky. Cítil som to z neho už od prvého stretnutia. A nemýlil som sa. Dnes sme kolegovia na jednej univerzite. Bude to krásny koncert a srdečne čitateľov pozývam.
Určite máte citlivý sluch. Ako sa bránite nánosu pop music vo svete plnom takejto hudby. Poznáte spôsoby ako z tohto vlaku vystúpiť? Ako vnímate hudbu na verejných priestranstvách?
Keď si niečo nemusím zapamätať, tak si to nezapamätám. Aj zaspievanie chronicky známeho hitu, by mi mohlo robiť problém. Musím si pamätať kvantum vecí, nôt, melódií, povinností mojich žiakov, ale aj vlastných, takže mňa hudba na verejnosti neobťažuje, ak nie je príliš nahlas. Dokážem ju vyselektovať do kategórie nepodstatné. Keď chcem počúvať klasiku, na ktorú sa potrebujem sústrediť, vyčlením si na to priestor. V aute mávame rádio vypnuté a radšej sa s manželkou rozprávame.
Ako muzikant ste stále s kufrom na cestách. Kde máte svoj domov?
Cítim sa v Rakúsku veľmi dobre. Odišiel som žiť do Viedne ako štrnásťročný, ale nemôžem povedať, že sa cítim ako Rakúšan. Rád sa na Slovensko vraciam.
Aké máte ešte ciele vo vašej kariére?
Pre mňa je dôležité, aby som stále na sebe pracoval. Rád by som sa vyhol tomu, aby moje hranie koncertov bolo pre mňa rutinou. Snažím sa hrať inak, meniť veci v skladbách ako je to len možné a poňať každé dielo akoby som ho hral prvý krát. Skúsenosti nadobudnuté hraním sú samozrejme prínosné, ale upadnúť do rutiny je u muzikanta nebezpečné. Robím maximum preto aby sa mi to nestalo.
Foto: archív D.K.
