Herec, hudobník, introvert aj otec dvoch malých detí. DANIEL FISCHER pôsobí navonok pokojne a nenápadne, no vnútri nesie silný tvorivý svet, ktorý sa prirodzene pretavuje do jeho hereckých aj hudobných projektov.
Vo filme Šviháci hráte na kontrabas. Ste však aktívnym muzikantom aj v súkromí (v kapele Orchester Jeana Valjeana, kde pôsobí ako spevák a hudobník. Ide o výrazné zoskupenie, ktoré prepája prvky funku, popu, diska aj elektroniky – pozn. red). Vďaka filmu ste sa oboznámili s fungovaním sezónnych kúpeľových hráčov. Viete si predstaviť fungovať podobne?
Celkom viem, ale aj neviem, pretože s mojim OJV fungujeme ako koncertná kapela a hrávame výlučne len vlastnú tvorbu. Keď som sa učil hrať na gitaru, či klavír, mal som vo zvyku hrávať prevzaté skladby od rôznych interpretov, ale dnes je to už iba o mojich autorských skladbách. Obdivujem ale, ako dokážu tieto typy muzikantov a kapiel zahrať vo veľkom množstve takmer hocičo. Klobúk dole.
Vaša postava Filip má vlastnú osvedčenú baliacu taktiku, ktorá však funguje presne opačne. Vnímali ste ho viac ako tragikomickú alebo sympaticky naivnú postavu?
Od začiatku mi viacmenej bolo jasné, že ambícia je, aby bol komickou postavou. Režisér mi zavolal, že vo Filipovi jednoducho vidí mňa. Filip je veľmi energický, pozitívne naladený a stále nad vecou. Vtipkuje, laškuje s dievčatami, reaguje veľmi spontánne a nehanbí sa svoje pozitívne nastavenie ukázať. Ja som na rozdiel od Filipa tichší, pokojnejší a emócie veľmi neukazujem. Neusmievam sa celé dni od ucha k uchu, ani nesrším od rána do večera energiou, skôr ju šetrím pre hereckú prácu a výkon. Vyplýva to prirodzene z mojej nátury, také je moje celoživotné profesné nastavenie, ako aj deformácia z povolania. Stvárniť uveriteľne Filipovu pozitívnu povahu, bolo pre mňa preto veľkou výzvou. Ja sa totižto pri tvorbe postavy vždy sa rád pokúšam prejsť určitou premenou, byť zakaždým niekym iným.
Šviháci prichádzajú do kín v čase, keď diváci vyhľadávajú oddych, ale aj príbehy so srdcom. Čo by si podľa vás mali po vzhliadnutí filmu z kina odniesť?
Film by mohol osloviť širšiu škálu divákov. Sú tam témy, ktoré sa týkajú nás všetkých a ktoré denne žijeme. Priateľstvo, vzťahy, nevera, vzťah rodič – dieťa. Režisér nás viedol k tomu, aby postavy nikdý nestratili akúsi schopnosť empatie, pochopenia a ľudskosti. Postavy robia chyby, majú svoje problémy a ťažkosti, ale na konci všetkého sú vždy schopné veci ľudsky vyriešiť a odpustiť si. A to je inšpiratívne. Nezaškodí si pripomínať, napríklad aj takto prostredníctvom filmu, že sme ľudia a že by sme sa tak k sebe mali aj správať.
Čo vás dnes na herectve ešte dokáže znervózniť, hoci máte za sebou roky skúseností?
Herectvo je o veľkej zodpovednosťi. S pribúdajúcim vekom a skúsenosťami prichádzajú ťažšie úlohy, čím sa zväčšuje aj pocit zodpovednosti. V stave permanentnej nervozity ste v podstate stále. Byť však na javisku, pred kamerov, v postave a rozprávať tak príbeh, to sú podmienky, kde pociťujem skôr bezpečie a komforť. Všetko, čo je mimo tejto zóny herectva ma znervóznuje a vyrušuje omnoho viac. Vystupovať sám za seba a robiť napríklad takýto rozhovor, to nie je úplne moja šálka kávy (úsmev).
Vždy som si myslela, že herec nemôže byť introvertom. Vy mi to však vyvraciate.
Jedno ani druhé sa vzájomne nevylučuje. Tvorba v podstate vzniká, prebieha v určitej intimite a tichosti. Jeden režisér raz povedal, že on natáča preto, lebo v živote má problém s komunikaciou a film je spôsob ako komunikuje s inými. Ja to mám tak s herectvom.
„Nezaškodí si pripomínať, že sme ľudia a že by sme sa tak k sebe mali aj správať“
Máte rolu alebo žáner, ku ktorému ste sa doteraz nedostali, no čakáte naň?
Musím povedať, že na nevšedné charaktery som mal v divadle, či filme vždy veľké šťastie. Väčšinou išlo, až o takých podivínov a tí ponúkajú veľký priestor na tvorbu. Aj keď, možno som k ich divnosti prispel veľakrát aj ja sám. Nemám vyslovene niečo, na čo by som čakal. Ako rád by som aspoň raz zažil zahraničnú veľkú produkciu, ale to neviem, či by som sa nezosypal od strachu. Čo určite viem je, že Rómea si už asi nezahrám. (usmev)
Vnímate popularitu skôr pozitívne alebo ako daň, ktorú treba zvládnuť?
Nepovažujem sa za populárneho. Ak aj som, tak sa snažím nepripúšťať si to a držať sa pri zemi. Keby som to nerobil, asi by som nemal kam ďalej rásť.
Čo vás v poslednom období naozaj oslovilo, aj mimo vlastnej tvorby?
V mojom živote som objavil úplne nový rozmer a to sú japonské manga komiksy. Či hororové, psychologické, sci-fi alebo fantasy príbehy. Všetko. Mne tento svet tak učaroval, že momentálne nič iné nečítam.
„Cez príbehy poukazujeme na zlyhania v dejinách a preto je prírodzené, že nám záleží na zdravej a bezpečnej spoločnosti“
Máte pocit, že sa dnes od hercov očakáva viac otvorenosti a osobných postojov než kedysi?
Dnes sa stretávame skôr s tým, že herci by sa k politike vyjadrovať nemali. Každý kto s tým súhlasí, uveril zavádzajúcemu a manipulatívnemu tvrdeniu, ktoré politici tak radi dookola omieľajú. Aj herci su občania tejto krajiny a ako občania majú slobodné právo sa vyjadriť, tak ako má na to právo každý občan. Samozrejme je to každého osobná voľba či a ako sa rozhodne pristupovať k vážnejším témam. Aj potreba vyjadrovať sa k spoločensko-politickým záležitostiam je na jedincoch. Ja sa snažím v prvom rade vyjadrovať svojim umením, prosterdníctvom divadla, filmu, alebo piesňou, ako som to urobil s OJV v skladbe Nad Tatrou.
Keď cítim potrebu, tak sa vyjadrím aj inak, niekedy viac, niekedy menej, to zavisí od toho ako veľmi sa v danej chvíli bloknem, lebo mám vo zvyku sa neustále až nezdravo vo všetkom spochybňovať. To, že my herci máme tendenciu sa jasne vyhraniť je logické, pretože o spoločenských veciach hráme. Prostredníctvom postáv vidíme koľko škody, zla vie napáchať nenávisť a sebeckosť. Cez príbehy poukazujeme na zlyhania v dejinách a preto je prírodzené, že nám záleží na zdravej a bezpečnej spoločnosti. Všetci by sme sa mali postarať o to, aby sa isté veci z histórie neopakovali a aby spoločnosť stále napredovala k lepšiemu.
Čo považujete za najväčší luxus, ktorý vám vaša profesia prináša?
Najväčší luxus je, že vôbec môžem robiť a živiť sa tým, čo ma baví a napĺňa. Herectvo je inak dosť stresujúce, luxusom by som to veru nenazýval. Ľudia zvonku veľa krát vnímajú hereckú profesiu, ako pohodovú a peknú, v skutočnosti však ide neraz o urputnú a bolestivú cestu. Fanúšikovia mi často zvyknú povedať, že je úžasné koľko textu sa vieme my herci naučiť. Herecká práca na postave, tvorba, to je omnoho komplikovanejší a zložitejší proces, ktorý musí herec absolvovať ako len naučiť sa texty.
Doma vás po práci čakajú dve deti, štvoročná dcérka Maja a desaťmesačný chlapec Wiliam. Pekne ste ich pomenovali.
Ďakujeme, snažili sme sa (úsmev). Miestami je to náročné, ale inak neskutočne krásne. Často to hovorievam a zopakujem to aj teraz, že tá ich vnútorná čistota je pre mňa veľmi inspiratívna. Učia ma byť lepším, trpezlivejším a chápavejším človekom.
Foto: Bontonfilm