Príbuzní, priatelia, ale aj kolegovia a známi, sa rozlúčili s Elenou Ťapajovou 5. januára v bratislavskom krematóriu.
Počas zádušnej omše pripomenul kňaz všetkým prítomným nesmrteľný odkaz o tom, že sa lúčime len s jej telom, no jej duša a to, čo počas svojho života Elena Ťapajová vytvorila, tu zostane ako dedičstvo, ktoré po sebe zanechala. Na jeho slová nadviazala aj riaditeľka vydavateľstva STAR production Mária Reháková a zmapovala životný príbeh tejto jedinečnej ženy, ktorý sa viac ako štyri desaťročia odohrával práve v redakcii Slovenka. „To najvzácnejšie dedičstvo, ktoré tu po nej zostáva, je jej presvedčenie o váhe slova, ktoré by malo byť práve pre médiá akousi alfou a omegou v práci.“
Elena Ťapajová – mimoriadna Slovenka roka roku 2014 a laureátka na ocenenie osobnosť Bratislavy zostane navždy v našej pamäti ako nestorka mapujúca kultúrne dianie na Slovensku a jej rozhovory s predstaviteľmi kultúrnej scény, v ktorých bola vždy na prvom mieste etik,a sú dodnes legendárne. Smútočný obrad skončil viac ako symbolicky – piesňou Milana Lasicu List do vetra… Nádherná bodka za jedinečným príbehom jedinečnej ženy…
Príhovor predniesla generálna riaditeľka vydavateľstva STAR production Mária Reháková.
Prečítajte si tiež
Za Elenou Ťapajovou…
Práve cez Vianoce, 25. decembra, nás zastihla správa o úmrtí dlhoročnej redaktorky týždenníka Slovenka Eleny Ťapajovej, ktorá zanechala výraznú stopu v kultúrnej žurnalistike. A 5. januára 2024 sa s ňou verejnosť, redakcia i vydavateľstvo lúčili v bratislavskom krematóriu…
Generálna riaditeľka vydavateľstva STAR production Mária Reháková na poslednej rozlúčke s E. Ťapajovou pripomenula: „Elena Ťapajová stála pri prvých krokoch do sveta umenia mnohých našich hereckých či speváckych legiend, ktoré sa vďaka nej zviditeľnili na celom Slovensku. Mala ten vzácny dar, že to, čo pri týchto rozhovoroch malo zostať len medzi štyrmi očami, aj zostalo, a to z nej spravilo osobnosť, ktorá sa natrvalo zapísala do už viac ako sedemdesiatpäťročnej histórie nášho časopisu,“ uviedla M. Reháková.
Prečítajte si aj časť rozhovoru, ktorý viedla s Elenou Ťapajovou bývalá šéfredaktorka týždenníka Slovenka Mária Miková:
Slovenka mi dala možnosť dozrieť
„Môžeš si vybrať akékoľvek povolanie, len nikdy nebuď novinárkou, je to príliš komplikovaná profesia a vyberá si svoju daň,“ hovorievali Elene Ťapajovej od detstva rodičia, lebo vedeli o nástrahách mediálneho sveta – o jeho pozlátke i odvrátenej tvári. Neodradilo ju to, celý svoj život sa s láskou a zanietením venovala novinárskej práci.
Vo svojich rozhovoroch objavovala mladých talentovaných umelcov, z ktorých sa neskôr stali hviezdy. V posledných dňoch minulého roka táto obdivuhodná osobnosť slovenskej žurnalistiky, ktorá vždy ctila etiku a vyznávala slušnosť, navždy uzavrela svoju životnú cestu.
V Slovenke ste pracovali neuveriteľných tridsaťsedem rokov, až do konca roka 2004, a zažili ste viacero šéfredaktoriek.
Tých šéfredaktoriek bolo za tie roky deväť, no rozhodujúca bola pre mňa Mária Tvarožková. Dala mi šancu pracovať v Slovenke a osudovo tak ovplyvnila celú moju novinársku dráhu. Veľa ma naučila o novinárstve, o hľadaní súvislostí a uvedomovaní si zodpovednosti za to, čo napíšem. Cenila som si, že ak ma kritizovala, vždy to vedela doplniť konštruktívnym upozornením na konkrétne pramene informácií či osobnosti, na ktoré sa môžem obrátiť, aby som článok vylepšila.
Ako hodnotíte obdobie Slovenky po roku 1990?
Ako otvorené dvere a veľkú druhú šancu. Hlavne spočiatku to bola eufória. Mala som možnosť pracovať slobodnejšie, voľne písať o knihách, o hudbe, o divadle aj o filme, cestovať na filmové festivaly v Benátkach, v Berlíne, vo Viedni. Horšie bolo, keď sme si uvedomili, že ideologický diktát nahradil diktát ekonomický. Slovenka, ktorá sa pasovala kedysi za bezkonkurenčne najobľúbenejší slovenský obrázkový časopis, síce naďalej čestne obstála v súboji s rivalmi, no pribúdala jej konkurencia rôznych časopisov.
Rozhovory sú základom vašej práce aj vašej publikácie z roku 1991 – Tridsať stretnutí s hercami. Ste aj autorkou publikácií o filmovom herectve Štefana Kvietika a Magdy Vášáryovej. Vo vašom portfóliu nechýbajú ani zahraniční umelci.
Rada spomínam na francúzsku speváčku Jospehine Bakerovú, ktorá vyhlásila, že kým jej položím otázky, musí najprv ona vyspovedať mňa, aby vedela, s kým má tú česť. Zoznámila som sa s francúzskou herečkou Annie Girardotovou, na festivale v Benátkach s Michelom Placidom.
Mnohí umelci aj teraz spomínajú, že sa vďaka vašim článkom dostali do povedomia verejnosti. Dá sa povedať, že ste mali na kvalitných ľudí čuch?
Neviem, či je to novinársky nos alebo súhra náhod, no mala som šťastie, že som niektorých umelcov mala možnosť sledovať už od ich začiatkov. Keďže som sa snažila dodržiavať zásady slušnosti a nikdy nezradiť dôveru partnera a interview som autorizovala, dobré vzťahy boli samozrejmosťou. Možno aj preto som sa mohla stretnúť občas pri káve s Miškom Dočolomanským, so Zorkou Kolínskou, s pánom Chudíkom či s Milkou Vášáryovou, s Dačou Turzonovovou a s inými.
Po zmenách v redakcii ste v roku 2004 museli požiadať o odchod do dôchodku. V roku 2015 ste získali Mimoriadne ocenenie v ankete Slovenka roka 2014. S akými pocitmi ste ho prijímali?
S veľkou trémou, ale aj s radosťou. V roku 1990 som v rámci „rehabilitácie“ dostala ponuku uchádzať sa o miesto šéfredaktorky Slovenky. Odmietla som to. Uvedomila som si, že táto práca nie je pre mňa, chcem byť novinárka, ktorá chodí do terénu, stretáva sa s ľuďmi a píše o ich príbehoch, snaží sa čitateľov potešiť, pomôcť im alebo len upozorniť na starú pravdu, že šťastie sami nemusíme mať, ale ak chceme, dokážeme ho rozdávať a robiť náš svet aspoň trošku lepším. Slovenka mi dala šancu k realizácii vo všestrannej novinárskej práci, ale aj možnosť dozrieť ako človek a zostáva navždy súčasťou môjho života.
FOTO: Vyacheslav Shambazov a archív
