Tvoria sympatické hudobné duo a zároveň sú neoddeliteľnými priateľkami, ktoré si rozumejú aj bez slov. Andrea Bučko a Dominika Kavaschová našli v sebe bezpečný prístav, kde majú miesto smiech, slzy, hudba aj hĺbavé rozhovory o ženstve. V ich priateľstve je viac lásky, než v mnohých romantických vzťahoch – a presne taký bol aj náš spoločný rozhovor.
Stále sa o vás hovorí ako o výnimočne zosúladenej dvojici.Čo vám dala druhá, čo ste v sebe samy nevedeli nájsť?
A: Dominiku považujem za obrovský dar vo svojom živote. Podporila ma na ceste k svojmu divokejšiemu, spontánnemu ja, ktoré mi je rovnako prirodzené ako to krehké, lyrické, dumajúce. Má talent na videnie darov iných. Spoločne zdieľame lásku a obdiv k tej druhej a vieme spolu tvoriť rýchlo. Naše energie sa krásne dopĺňajú . Tam kde treba trochu zeme k ohňu, či vetra do vĺn- vieme si to nadávkovať tak, že to dokopy vytvára výnimočnú harmóniu.
D: Adka je výnimočná bytosť. To by vám povedal každý, kto ju kedy stretol. Je to človek, ktorý dokáže mať blízko ku každému. Nikoho nesúdi, každého vypočuje, vcíti sa, má neskutočne otvorené srdce. Je pre mňa veľkou inšpiráciou. A pokiaľ ide o profesnú stránku, dáva mi jemnosť, ženskosť a naučila ma vnímať druhý hlas. Aďka je jediný človek, s ktorým som „zladená“ hneď.
Prečo sú ženské priateľstvá komplikovanejšie ako mužské…
A: V mojom okolí sú ženské priateľstvá veľmi intenzívne, pretože ženy často rady zdieľajú svoje emócie – rôzne životné fázy, lásky, vzťahy, kariéru, materské výzvy či rôzne krízy identity. To, že su vieme jedna druháb navzájom k sebe pripustiť a zdieľať i to krehké, vytvára pocit domova a dôvery…no samozrejme, vie to priniesť i rôzne iné emócie, lebo niekedy sa možno ponárame až príliš hlboko a zbytočne veľa analyzujeme.
D: Naše priateľstvo nie je komplikované. Je otvorené, úprimné, nezáväzné… doprajeme si priestor, zároveň si dávame neustále vedieť, že sme tu jedna pre druhú a že na seba myslíme. No možno nejaké také priateľstvá také sú… Nie každý dokáže prijať pravdu od toho druhého… Aďka to vie. A ja od nej tiež. Lebo poznáme základ – a to, že je to všetko myslené v láske.
Aké hranice sú v ženskom priateľstve zdravé? A ktoré sú nevyhnutné porušiť?
A: Zdravé hranice pre mňa znamenajú rešpekt k osobnému priestoru, času a životným etapám či potrebe o niektorých veciach nehovoriť. Zároveň však verím, že sú chvíle, keď je dobré hranice aj otvoriť… Pri niektorých zraneniach, strachoch a túžbach, aj dotknutie sa hraníc od našich priateľov nás vie v živote dobre nasmerovať k pochopeniu toho, kto sme a čo v živote chceme, potrebujeme alebo naopak.
D: Kľúčom je dôvera. Poradiť tej druhej, ak máme o ňu strach, že sa jej cesta uberá pre ňu nešťastným smerom…. no zároveň dôverovať, že si to nejako uprace sama, len potrebuje čas.
V čom je ženské priateľstvo ako láska – a v čom je, paradoxne, ešte intímnejšie?
A: Je to silný vzťah, spojenie – možno bez okázalej romantiky – no s hlbokou blízkosťou. Je krásne vedieť, že existuje človek, ktorý rozumie vašim smiechom aj slzám bez potreby súdu. Bez toho, aby na vás pozeral ako na sexuálny objekt, či „ženu do života“, ktorá by mala spĺňať nejaké potreby. Táto intimita môže byť hlbšia než niektoré romantické vzťahy. Ide o vzájomné poznanie sa v najhlbšej forme a slobodne.
D: Pre mňa je ženské priateľstvo láska. A s Aďkou totálna (úsmev). Videli sme sa plakať, videli sme sa nahé, bavili sme sa o najtajnejších snoch, najintímnejších veciach, o veciach, ktoré by sme možno iným nepovedali, lebo by nás súdili alebo na nás pozerali cez prsty.
Ovplyvnilo Dominikino manželstvo/materstvo vašu tvorbu alebo rozhovory o živote?
A: Je prirodzené, že dynamika stretávania sa i debát sa mení, no našu lásku to neovplyvnilo. Dominika je úžasne vnímavá a obetavá matka a je mi cťou ju môcť sledovať a učiť sa od nej. Chceme však naďalej tvoriť, vystupovať, zdieľať si životy. Takže to robíme, síce inak, ale je to ďalšia výzva.
D: Áno, myslím, že ovplyvnilo. Po prvé, nemám čas sa toľko stretávať, aj keď mi to chýba a veľmi by som chcela. A po druhé, Aďka ma častokrát nechce zaťažovať, lebo vidí, že neviem, kde mi hlava stojí. No stále sme v kontakte, a keď sa stretneme (aj keď oveľa menej častejšie ako kedysi), stojí to za to.
Vaša inscenácia Morena (premiérovaná v decembri 2018 v SND) bola sondou do života ženy okolo tridsiatky. Je to vek, ktorý je pre ženu v niečom zásadný?
A: Áno. Je to krásny vek, keď máte veľa síl, stabilnejšiu kariéru, väčšie pochopenie vzťahov, slobodu voľby,… Je to zatiaľ môj obľúbený vek (úsmev), no na prelome som z neho mala strach, lebo som cítila tlak spoločnosti na to, že je to akýsi míľnik… Občas cítim, že to tak i je, no dnes už viem, že človek by sa nemal ponáhľať tam, kde ešte nepozná cestu.
D: Veľmi zásadný. Je to vek, keď je už jasné, že žena má so sebou čosi zásadné robiť. Okolie ju na to upozorňuje a aj ona to sama cíti. V tridsiatke by už po správnosti mala mať ako-takú kariéru, stály vzťah a tiež deti… Končia sa šialené časy plné zábavy a flirtu a je čas sa prefackať a povedať si: „Haló! Dosť bolo srandy, ako ideme ďalej?“ Aspoň ja som to takto mala (smiech).
Od uvedenia Moreny prešlo šesť rokov – čo je podľa vás dnes najpálčivejšia ženská téma?
A: Možno je to tlak na výkon a rýchlosť sveta a jeho možností…Chceme byť perfektné v práci, perfektné partnerky, perfektné matky, dcéry, priateľky… Sociáne siete nás bombardujú „skvelými životmi“ ostatných a máme tendenciu sa porovnávať a dorovnávať, miesto toho, aby sme žili svoj pravdivý, vnútorne pokojný a láskyplný život.
D: Sebaláska. Strašne na seba zabúdame, keď milujeme. Sme ochotné pre muža urobiť čokoľvek, aby bol šťastný, no častokrát zabúdame na seba…
Čo vás osobne najviac prekvapilo na živote po tridsiatke?
A: Dnes už viac vnímam, čo ma vie vyčerpať a čo naopak nabiť a cítim, že moje telo a aj myseľ mi to vedia dať viac najavo ako kedysi…
D: Tak ja som tých prekvapení mala pomerne dosť (smiech). Zaskočila ma tá obrovská mentálna zmena. Mám pocit, že som za šesť rokov neskutočne zostarla. Dve deti za mnou, ani jedna noc, počas ktorej by som sa vyspala. Veľmi málo času na seba… Akoby som dospela až teraz. Niekedy, keď si pozerám staré fotky, mám pocit, že sa dívam na inú ženu… Zjemnela som, zvážnela som, totálne sa mi zmenili hodnoty a priority – a musím povedať, že sa v tomto období života cítim najšťastnejšie, ako som sa kedy cítila.
Čo si želáte, aby si ženy po tridsiatke vedeli odpustiť samy sebe?
A: Ak neboli pravdivé samy k sebe. Ak zatrpkli. Niekedy tú pravdu o sebe nechceme vidieť… A je to v poriadku. Treba sa vystrieť sa a ísť životu naproti. Nebáť sa začať odznova. A nanovo sa doň zamilovať.
D: Ja som sa napríklad prestala toľko snažiť. Keď sa žena veľmi snaží, čaká to naspäť… A keď to naspäť nedostáva, je sklamaná. Pochopila som, že nie každý je taký romantický a spontánny a pozorný ako ja – a že je to tak v poriadku. Treba pochopiť jazyk lásky toho druhého. Žijem teraz vo veľmi zdravom a krásnom vzťahu.
Názov prvého CD Morenaznamená symbol ženy, ktorá je zapálená a hodená do vody, aby mohla zahodiť všetko staré a otvoriť sa znovuzrodeniu. O čom bude hudobné pokračovanie, ktoré sa chystáte predstaviť v novembri tohto roka?
A: Bude o novom vnímaní lásky, aj k sebe. Opäť striedanie humoru s lyrikou. O samote. O zamurovaných citoch. O otvorení sa samej sebe. Bude to album intímny, prihovárajúci sa. A teším sa, že na ňom spolupracovali okrem stálej kapely aj noví hostia ako Peter Lipa a ďalšie prekvapenia…
D: Myslím, že bude cítiť, že sme sa obe v živote niekam posunuli… Album začína piesňou Korene a končí piesňou V korunách… Je to o ceste za sebaláskou… okrem iného.
Čo dnes vnímate ako najväčší ženský mýtus, ktorý je načase vyhodiť z okna?
A: Nemám veľmi rada škatuľkovacie mýty. Myslím si, že ženy sú veľmi rozmanité. A každý mýtus, ktorý im určuje len jednu podobu, je v niečom škodlivý.
D: Že sú ženy slabšie pohlavie. Absolútne si to nemyslím. A po dvoch pôrodoch už vôbec (smiech). Myslím si, že sme veľmi silné. Že dokážeme neskutočné veci. Vieme podržať, odpúšťať, stále milovať, zaťať zuby a odrážať sa z dna s pochopením a poučením. Sme hrdinky.