Obsadzujú ho do výrazných postáv, jeho meno sa spája s najväčšími diváckymi seriálovými trhákmi ako Búrlivé víno, Oteckovia, Panelák, Dunaj, k vašim službám či aktuálne nasadená tretia séria Druhej Šance. Dokáže sa dostať pod kožu divákovi aj poslucháčovi. Všestranne nadaný herec a operný spevák Filip Tůma nás „previedol“ svojím pracovným nasadením, v ktorom sa riadi heslom: Čo najviac horí…
Náhly odchod postavy Dana Heribana predĺžil vašej postave – neurochirurgovi Richardovi pôsobenie v Druhej Šanci. Bola to pre vás osobná výzva, prevziať scenár po kolegovi vzhľadom na ťaživú situáciu?
To, čo sa stalo Danovi, je hrozná tragédia – ľudská. Pre jeho rodinu a deti… to si človek ani nechce predstaviť. Pokiaľ ide o samotný scenár, sústreďujem sa na moju postavu. Samozrejme, že mi tvorcovia povedali, že bude Danova linka rozpísaná na mňa, no v žiadnom prípade to nie je pre mňa tlak. Nesnažím sa hrať ako Dano, ani byť jeho náhradou. Výzva je skôr v tom, prijať, že už v kolektíve nie je. Ako herec bol súčasťou tohto projektu, stretávali sme sa… Je to smutné.
Po novom je teda Richardovou úlohou pomáhať Andrejovi poskladať útržky jeho pamäti. Výber dať túto linku práve vám bol vraj jednoznačný. Tvorcovia si chvália, že veľmi dobre fungujete v dvojici s Jánom Koleníkom. To rozhodne platí aj v Dunaji, napokon aj v Oteckoch ste spoločne excelovali. Je Jano vaším osudovým „sparing partnerom“?
S Janom hrám rád. Je obrovský profesionál. Je radosť hrať s niekým, kto „pomáha“ hraniu aj vám. Sme rozdielne povahy, no máme veľmi podobný zmysel pre humor, čo je v projektoch, ako sú Dunaj či Druhá Šanca, kde stvárňujeme neľahké témy, určitá „obrana“, ktorá veľmi dobre funguje. Aj pri ťažkých a nie veľmi optimistických témach je humor dôležitý. Ak by sa našiel ďalší projekt, kde nás treba spojiť, nepoviem nie.
Richard zmenil svoj nekonvenčný životný štýl aj vďaka Kataríne – novej postave, ktorú stvárňuje Zuzka Porubjaková, s ktorou tvoríte na obrazovke pár. Potešilo vás, že sa tejto úlohy zhostí práve Zuzana?
So Zuzkou sme dobrí kamaráti. Nie je to prvý raz, čo hráme partnerov. Takže, už je to u nás také „rodinné“ (smiech). Nechcem hovoriť za ňu, ale ja som sa veľmi potešil, že táto rola pripadla práve jej!
V popise vašej postavy stojí, že práve v Kataríne našiel Richard konečne seberovnú partnerku, ktorá presne vie, ako naňho. Dá sa povedať, že by v realite tento opis dokonale vystihol vašu polovičku? Kto bol Filip Tůma pred tým, ako tvoril pár s Nelou a kým je dnes?
To je ako život pred a po (smiech). Neviem, nakoľko je to zásluha Nely alebo skôr celkovo rodiny. Tá všetko zmení. A pre chlapa je to ešte divokejšie. Teda nechcem povedať, že žene by deti zrovna uľahčili život (smiech), ale v tom zmysle, že my, muži, zostávame deťmi do smrti a stále máme pocit, že by sme mali mať nejakú voľnosť a možnosť plniť si záujmy a hobby, ibaže s deťmi a s rodinou to je odrazu všetko inak.
Osobne nie som zástancom toho, že by žena mala meniť muža a to isté platí naopak. Také niečo neprináša do vzťahu nič perspektívne. Pre niečo sa ľudia do seba zamilovali, pre niečo sa rozhodli byť spolu a tam sa treba vrátiť – na začiatok. Pripomínať si, prečo sú spolu takí, akí sú, a nie meniť sa. Našťastie, my sa nemusíme nikam vracať, Nelu milujem stále rovnako ako na začiatku a mám rád náš „nový“ spoločný život.
Pokiaľ na ňu nie ste doma ako Holubec na Lenu, malo by to byť v poriadku (smiech). Záporáka Antona hráte tak dôverne, že by sme sa nečudovali, ak už máte s fanúšikmi Dunaja aj menej príjemné skúsenosti…
O fanúšikoch Dunaja sa musím vyjadriť veľmi pozitívne. Ak zaznie: „Ste odporný“, zväčša za tým nasleduje: „Ale ako to hráte!! Sadlo vám to..“ (úsmev). Rozumejú rozdielu, kto je Filip Tůma a kto je Holubec. Možno mi v tomto pomohla predošlá postava Vlada v Oteckoch, ktorý síce nebol úplne pozitívny, ale bol úplne inak „šialený“ ako Holubec, takže vedia minimálne rozlíšiť, čo je realita a čo televízia.
Viete si predstaviť, že máte takéhoto Holubca vo svojom okolí?
Holubec je odporný, no takí ľudia sú a vždy boli (smiech). Jeho charakter je miestami veľmi realistický. Možno sa veľa ľudí aj v dnešnej dobe čuduje, čoho sú ich priatelia, ktorých veľmi dlho poznajú, schopní…
Pri zloduchovi je asi náročné trafiť jeho črty herecky tak, aby mu ľudia uverili. Vám sa to mimoriadne darí. Vraj vám dala dobrú radu Zdenka Studenková, je to pravda?
So Zdenkou máme veľmi dobrý vzťah. Vážim si jej rady aj kritiku. Nie je jej jedno, ako kto hrá. Vždy to myslí dobre. Mne napríklad pomohlo, keď mi povedala, že čím menej budem ako Holubec kričať a budem pokojný, tým viac budem tajomnejší, horší a nebezpečnejší. Myslím si, že trafila klinec po hlavičke a jej radu som sa snažil spracovať. Zlí ľudia sú väčšinou veľmi inteligentní. Manipulátori sú stále hlavou o krok v pred v tom „luciferstve“ a ja si myslím, že Holubcovi to pridalo na uveriteľnosti. Že to nie je iba ten, čo tam behá s nožom a pára všetkých rad radom, ale že snová tie „nitky“ veľmi pokojne a sofistikovane.
Tvári sa, že ho nič len tak nezlomí, je však podľa vás niekde vo nútri smutný? Budeme ho niekedy ľutovať?
Divák má veľa príležitostí, kde by ho mohol ľutovať. Napríklad vo vzťahu s Lenou. Hoci bola preňho šancou, ako sa dostať do nemeckej rodiny, na druhej strane ju miloval. Keď človeka milujete a láska nie je opätovaná, dopustíte sa strašných zverstiev z frustrácie. Holubec bol odmietnutý, takže je určite nešťastný človek. Je osamotený a kompenzuje si to svojím postavením v spoločnosti a biznisom, aby sa sám pred sebou vyvinil, obhájil…
Zatiaľ sa zdá, že sa mu všetko prepečie. Aký trest by ste takému človeku dopriali?
Ja osobne nie som pomstychtivý človek. Myslím si, že ľudia, ktorí robia zlo cielene, sú smutní ľudia. Je prirodzené chcieť človeku skôr vyvolať úsmev na tvári, ako mu vedome ubližovať alebo ho raniť. Ak je niekto sadista, je to choroba. Myslím si, že Antona život dosť trestá. Nemá nikoho, kto by ho mal rád a bez lásky sa veľmi ťažko žije. Aj Holubcovi.
Na druhej strane je obdivuhodné, ako vie z každej situácie vykľučkovať, máte tento dar aj vy?
Holubec sa dostáva do situácií, do ktorých sa ja nedostávam a nechcem dostávať, no ak sa bavíme o bežnom živote, som veľmi aktívny človek, riešim veci pohotovo a na mieste. Som rýchly v reakciách. Nie som ten typ, čo sa opustí a čaká, čo bude (smiech).
Prečo je pre dnešnú generáciu dobré vykresľovať dobu strachu a neistoty, ktorú ukazuje Dunaj?
Lebo ju „žijeme“. Je desivé, že tá doba nebola tak dávno, ešte stále sú ľudia, ktorí si to pamätajú a ktorí to zažili, no pamäť národa je už niekde inde, už sa bude spochybňovať aj to, či toto vôbec bolo. Dunaj je fikcia, nekopírujeme historické udalosti či niekoho biografiu, no objavujú sa tam momenty, ktoré skutočne boli. A tie sú desivé, nebezpečné, až strašné. Istým spôsobom je to stúpanie nacionalizmu v spoločnosti stále prítomné. Neviem, do akej miery si ľudia uvedomujú, že to nehráme, respektíve hráme, ale že sa to naozaj dialo a mali by sme urobiť všetko preto, aby sa to neopakovalo…
A darí sa nám to?
Nemyslím si.
Ako znášate aktuálne zemetrasenie v slovenskej kultúre? Výrazne sa dotklo aj opery, kde pôsobíte dlhé roky.
Kultúra sa v našej spoločnosti dostala na chvost záujmu. Všetko je dôležitejšie ako kultúra a to mi je ľúto a to ma bolí. O kompetentnosti ľudí, ktorí teraz kultúru vedú, sa nemusíme ani rozprávať, lebo je to do očí bijúce. Oveľa strašnejšie je pre mňa, že v tom celom zatiaľ nenachádzam východisko. Nevidím to svetielko na konci tunela.
V akých projektoch v rámci opery momentálne pôsobíte?
Prvého a tretieho októbra budem spievať v SND Madama Butterfly, v decembri by som mal spievať La Traviatu, Nabucco, ďalej ma čakajú tituly ako Predaná nevesta, premiéra rozprávky Hänzel und Gretel a Tosca.
Hovoria o vás, že ste veselá kopa. Od maskérne až po pľac sú z vás všetci v kŕčoch od smiechu. Akosi mi to nejde do kombinácie s tou vážnou a pre niektorých poslucháčov možno nudnou operou. Ako sa vo vás tieto dve polohy miešajú?
Ja operu vôbec nepovažujem za nudnú, dokonca nemusí byť ani vážna. Vážne je skôr celé to za ňou, koľko ľudí na nej robí a proces prípravy. Nie je to len tak, že teraz sa posadí dvesto ľudí a zaspievame si operu (úsmev). Vždy jej predchádza veľká príprava. Opera drží moje ego pevne v pästi a nepúšťa ho, aby lietalo vysoko, pretože v opere nič nie je zadarmo. Aspoň ja som to tak nemal. Je to učenie a trénovanie do konca života. Keď sa hovorí, že „Viem, že nič neviem“, tak v opere to platí dvojnásobne.
Pre mňa osobne je opera z psychického hľadiska až terapia. Skutočné umenie. Ak niekto povie, že preňho je nudná, je to jeho názor, no opera je tu dlhšie a má svojich fanúšikov. Keby sa ľudia nezatvárali doma a prišli do opery, možno by objavili jej krásu. Každopádne, opera sa nepotrebuje páčiť každému. Hodnotiť umenie, čo je alebo nie je pekné, to nie je ako šprint na sto metrov, kde zastavíme stopky. Umenie má vzbudzovať emócie – provokovať, rozosmiať, rozplakať a tým povznáša človeka.
Učítesa náročné partitúry, texty do Druhej Šance, Do Dunaja, do toho vás ťahajú deti, nech sa im venujete… Akú máte na to kapacitu?
Je to technikou, čo najviac horí (smiech). Ja som celkom, čo sa týka tlaku, rezistentný človek. Mám veľké šťastie, že sa dokážem učiť texty celkom pohotovo, takže mi to nezaberá extrémne veľa času, čo sa, samozrejme, nedá povedať o opere – tá sa učí do dlhodobej pamäte a proces je oveľa náročnejší. Príprava nového titulu môže trvať aj rok. Výhodou však je, že v opere sa tituly opakujú. Mám štyridsaťšesť rokov, čím nechcem povedať, že som už starý, no už sa zväčša nemusím učiť celú postavu od prvej noty, pokiaľ nejde o nový titul.
S Nelou ste obaja veľmi aktívne osobnosti, ktoré sa venujú naraz niekoľkým projektom. Keď sa tieto vaše gény snúbia, napadá mi, ako sú na tom vaše deti s hyperaktivitou?
Naše deti treba unaviť. Najhoršie je, keď nemajú práve krúžok. Energia v nich lomcuje a všetci vidíme, že potrebujú „vyvenčiť“. No ja vždy hovorím, že živé dieťa nie je choré dieťa – živé dieťa je zdravé dieťa, už len treba tú jeho energiu korigovať a snažiť sa ju zmysluplne umiestniť (úsmev).