Herečka Hana Vagnerová patrí k ženám, ktoré sa neboja pomenovať veci pravým menom. Úspech ani obdiv publika ju neochránili pred vyhorením. Zažila ho dokonca dvakrát. Dnes už vie, že žiadna práca nestojí za stratu duševnej rovnováhy, a otvorene hovorí o dôležitosti terapie, vnútorného pokoja a úprimnosti k sebe samej.
Vaša postava učiteľky dejepisu vo filme Pod parou Martiny Konečnej trpí vyhorením. Zacítili ste aj vy niekedy, že toho máte už všetkého dosť?
Ja som vyhorenie zažila dvakrát v živote, lebo raz mi zjavne nestačilo. A je to dosť vážna vec. Myslím si, že som vždy mala takú povahu, že som mala pocit, že všetko zvládnem, že som bola hrdá na to, koľko toho stíham. A aj v spoločnosti bol taký trend – čím viac človek má, tým je lepší. Už by som to ale nikdy nechcela zažiť, pretože musím povedať, že dostať sa z toho je naozaj náročné. Som rada, že sa mi to vôbec podarilo. A musela som si touto ťažkou cestou uvedomiť, že žiadna práca nikdy nestojí za to, aby človek dospel k vyhoreniu. Takže moje mentálne zdravie je momentálne jednou z najdôležitejších vecí.
Ako sa preventívne o seba staráte?
Dobre jem. Dbám na to, aby som veľa spala. Chodím na terapie, čo znamená, že sa naozaj snažím mať čo najlepší vzťah sama k sebe aj k svojim najbližším ľuďom. A keď cítim, že niečo nie je v poriadku, snažím sa to riešiť čo najskôr.
Ste krásna žena s pozitívnym pohľadom na svet a aktívnym životným štýlom. Navonok to vyzerá krásne, je za tým však kopec driny. Čo vás ráno po prebudení najviac inšpiruje a motivuje vstať a makať?
Vždy verím tomu, že sme schopní vytvoriť si život tak, ako si prajeme. Možno to nie je niekedy úplne jednoduché alebo rýchle, ale keď sme úprimní k tomu, čo by sme v živote chceli, a máme odvahu robiť rozhodnutia na základe toho, tak to ide. Samozrejme, vždy keď sa niečo človeku podarí, vyzerá to, akoby to bolo celé jednoduché, ale vo chvíli, keď neviete, či je tá cesta správna, či tomu, čo cítite a čo by ste chceli, máte dávať dôležitosť alebo nie, je to náročné. Myslím si však, že keď je človek k sebe úprimný, potom žije život, ktorý ho baví. A mňa ten môj baví veľmi. Ja každý deň, keď vstanem, mám obrovskú radosť zo svojej práce, tešia ma moji kamaráti a aj moje koníčky. Nemusím sa nejako špeciálne motivovať k tomu, aby som bola šťastná.
Dokážete po náročnom natáčaní úplne vypnúť postavu, alebo vo vás zostáva ešte dlho po poslednej klapke? Čo vám v tom pomáha?
Ja som si postavy často nosila domov, mala som pocit, že sa do nich vždy musím úplne vžiť a ovplyvňovalo ma to. Nemyslím si, že je to úplne zdravý prístup a ani si nemyslím, že herectvo sa musí robiť práve takto, aby bolo dobré. Možno aj vďaka terapii som prišla na rôzne spôsoby, ako to oddeľovať. A keď je to niekedy ťažké, tak si dokonca robím taký malý rituál, aby som prácu nechala v práci a mohla byť sama sebou. A samozrejme, terapia tiež znamená, že človek čoraz viac spoznáva, kým naozaj je.
Veríte, že človek môže hrať aj sám seba v reálnom živote? A ak áno, aký žáner je ten váš – dráma, komédia, roadmovie?
Je to dráma, komédia aj road movie dokopy. Takýto žáner filmu ešte neexistuje (smiech). Občas je to, musím povedať, aj celkom sitcom. A boli tam aj hororové momenty. Takže ja by som povedala, že je to taký film, ktorý v sebe obsahuje všetky žánre sveta.
Je zjavné, že herectvo vám veľa dáva, ale existuje zároveň aj niečo, čo vám vzalo?
To nie, pretože aj keď som robila projekt, ktorý nakoniec nebol dobrý, vždy som sa na ňom niečo naučila. Niečo mi to dalo, takže nedokážem povedať, že by mi to niečo vzalo. Aj keď som sa pustila smerom, ktorý ma už veľmi nebavil, vždy som to zmenila. Nemám pocit, že by som niekedy premýšľala o tejto profesii tak, že ju vlastne nemám rada, alebo že by ma pripravila o nejakú inú cestu. Keď som cítila, že chcem ísť inou cestou, nakoniec som to vždy spravila.
Akože ste sa aj odklonili od herectva?
Istý čas som cítila, že by som chcela ísť do Ameriky, tak som tam naozaj išla a hrala som určite menej, ale zároveň mi to dalo veľa životných skúseností. Potom som mohla hrať aj v angličtine. Alebo som bola v divadle v angažmáne, kde som cítila, že som nešťastná, že ma to neteší, že ma všetci rozčuľujú, že ma štve dramaturgia – a tak som odtiaľ odišla. A som za to veľmi rada, pretože to nie sú vždy ľahké rozhodnutia, ale zároveň mám pocit, že vždy, keď idem cestou, ktorá nie je pre mňa, prežívam to tak silno, že sa to nedá ignorovať. Som trochu drama queen, ale je to až také, že mi začne byť fyzicky zle. A vtedy viem, že nemá zmysel v tom pokračovať.
Ako ste si užili leto? Pred kamerou alebo na lehátku?
Začiatkom leta som natáčala film, ktorý sa volá Večerka s Danom Pánkom, neskôr som dotáčala Bojovníka s Vojtom Fríčom a Tomášom Dianiškom, v hlavnej úlohe s Milanom Ondríkom. Potom som mala dva týždne voľno, šla som do Francúzska za svojím priateľom a vrátila sa na premiéru filmu Pod parou, ktorá bola začiatkom augusta.