Dunaj, k vašim službám už nie je len úspešný dobový seriál – pre divákov sa stal emotívnou skúsenosťou, ktorá dokáže rozplakať, nahnevať aj ohromiť. Po bombardovaní Apolky sa diváci ozývajú so zvedavosťou: ako sa dá v slovenských podmienkach vytvoriť taký presvedčivý obraz vojny? Hlava seriálu Peter Kelíšek vysvetľuje, že skutočnú silu nakoniec neprináša technika, ale emócia.
Pojem „kreatívny producent“ znie pre mnohých divákov záhadne. Ako by ste opísali, čo táto funkcia v seriáli Dunaj, k vašim službám obnáša?
Je to veľmi široký pojem. Dokonca som mal prednášku na vysokej škole, kde odo mňa chceli, aby som to vysvetlil za dve hodiny – no to sa jednoducho nedá. Zasahujem do prakticky všetkých vrstiev filmárskej profesie. Už scenár prechádza mojimi rukami. Niekedy ho pripomienkujem, pretože veľa vecí by sa v praxi nedalo nakrútiť. Som pri výbere hercov na konkurzoch, pri ich ladení do postavy, pri postprodukcii až po odovzdanie finálneho dielu do vysielania. Kostým, maska, strih, priestory – za to všetko som zodpovedný.
Čiže sledujete vznik seriálu od prvého nápadu až po finálny obraz na obrazovke. Nie je to na jedného človeka priveľa?
Vyžaduje si to veľa skúseností. Do tejto pozície som sa dostal postupne – začínal som ako kameraman. Roky za kamerou mi dali možnosť vidieť všetky procesy v praxi a pochopiť, ako sa prenáša emócia cez obraz a čo ju ovplyvňuje. Sú to kľúčové skúsenosti, ktoré každý deň využívam pri jednotlivých rozhodovaniach.
Dá sa teda povedať, že je to taký „baťovský princíp“?
Trochu áno. Bez toho to ani nejde. Vidím napríklad i to, keď je zle ušitý kostým. Pomohlo mi pritom, že som mal kedysi na škole priateľku kostýmovú výtvarníčku – aj taká zhoda okolností prináša výhody. Tým, že som si vyskúšal či privoňal ku všetkým profesiám v tomto fachu, mám ucelený obraz o tom, čo sa dá a čo nie a viem sa rýchlo rozhodovať. A to je v tejto práci prioritou. Dunaj má v porovnaní s inými seriálmi veľmi krátky čas na výrobu. Nevraviac o náročnosti dobového formátu…
Stáva sa, že medzi vami a scenáristami vzniknú tvorivé spory? Napríklad napíšu, že postava zomrie, a vy ju nakoniec necháte žiť?
Skôr to býva opačne (smiech). Vidím celú mapu postáv a príbehov a spolu so scenáristami vnímame, keď im dochádza dych. Už boli zamilované i utrápené, ich peripetie sa niekedy zatočili aj trikrát. V určitom momente je odchod postavy práve to, čo prinesie príbehu jediný posun. Napríklad hlavná postava Eva. Z pochopiteľných dôvodov sme stáli pred otázkou, ako ukončiť jej pôsobenie. Okolo nej a Dávida už bolo dovtedy toľko drám a zvratov… to, že zomiera ako archetyp matky pri narodení dieťaťa, prinieslo v dramatickom napätí bombardovania mimoriadne silný moment – ukázali sme, aké škody vojna napáchala na ľudských životoch. Postava odišla, no zanechala podstatný odkaz.
Rozhodujete aj o obsadení. Kto vám môže byť vďačný, že ste si ho presadili, aj keď ostatní neboli úplne za?
Nehľadám si hercov, aby mi boli vďační. Sústredím sa na posun v príbehu, ktorý dokážu priniesť v symbióze s postavou. Chcem správny kokteil ľudí, ktorí sú vo svojej práci dobrí a vedia prinášať emócie.
Chodia za vami herci „orodovať“, keď si v scenári prečítajú, že ich postava zomrie? Majú vôbec právo o tom s vami diskutovať?
Áno, niekedy sa to deje. Pýtajú sa prečo, a ja im to rád vysvetlím. Napokon to všetci chápu. Vedia, že seriál má svoju energiu, dôverujú tomu rozhodnutiu, aj keď nechcú odísť – lebo je im tu dobre. Na pľaci je skvelá, až rodinná atmosféra. A stáva sa potom, že prídu len tak na kávu, aj keď už v deji nie sú. Dunaj výrazne ovplyvnil ich životy.
Keď už je herec angažovaný, ako prebieha „ladenie“ jeho prejavu? Aby sa stal postavou a pôsobil prirodzene?
To, ako sa postava uvedie, je pre diváka dôležité – podľa toho si k nej vytvorí vzťah. Každá nová osoba musí vstupovať do deja tak, akoby mala už nejakú minulosť. Na tom stojí jej prejav, charakter. Je to však živý organizmus – niekedy sa stane, že aj keď bola postava napísaná nejakým spôsobom, postupne sa vyvinie inak.
Beriete si prácu aj domov?
To sa inak nedá. Akonáhle si splním rodinné povinnosti, sadám za počítač a čítam scenáre na ďalšiu výrobu, pripomienkujem zostrihané diely, odpovedám na maily.. je toho veľa. Môj deň končí okolo pol dvanástej v noci.
A keď už spomíname domov – váš syn Krištof hrá v Dunaji postavu Thomasa. Ovplyvnilo to rodinnú pohodu? Dokážete byť otec aj producent zároveň?
Túto kombináciu sme si vyskúšali už pri seriáli Červené pásky, takže sme vedeli, do čoho ideme. Krištof to berie s nadhľadom. Rola Thomasa ho baví a nerobí si z ničoho ťažkú hlavu. Ale musím ho pochváliť, že to robí dobre.
Od dobového seriálu divák očakáva historickú presnosť. Upozorňujú vás diváci, ak majú pocit, že niečo nezodpovedá realite?
Samozrejme, že konzultujeme s historičkou. No nie sme historický, ale dobový seriál. To nám dáva priestor modifikovať situácie tak, aby zostali v historickom princípe, no nemusíme ich doslovne kopírovať. Predsa len je to komerčný seriál, kde ľudia očakávajú hlavne emócie. Historický kontext využívame na to, aby sme zrkadlili aj súčasné problémy. Divák sa potrebuje v príbehu vidieť – rieši podobné veci ako naše postavy, no zároveň je to zasadené dosť ďaleko v minulosti, čo umožňuje určitý odstup a prijatie deja takého, aký je.
Pri takej rozsiahlej produkcii sa asi občas niečo nepodarí. Mali ste chvíľu, keď ste si povedali: Toto by som dnes urobil inak?
Áno, boli také situácie. Nie vždy si to diváci všimnú, no my o tom vieme. Napríklad tu spieval Paľo Bršlík – mal byť nemeckým operným spevákom. Až neskôr sme zistili, že historicky by bol v tom čase vo veku dieťaťa. Bol to nezmysel, no prinieslo to dôležitý moment – ukázali sme, že niektorí nacisti boli vzdelaní inteligentní ľudia, ktorí milovali operu… a zároveň vraždili.
V Dunaji často prichádzame o obľúbené postavy. Tesne pred odchodom však zvyknú dostať viac priestoru, akoby ste zámerne pracovali s emóciami. Je to tak?
Určite áno. Napríklad Oto – pred svojím odchodom dostal výrazne viac priestoru, sledovali sme jeho záľubu v lietadlách. No nebude to tak vždy. Chystá sa aj nečakaný odchod inej postavy – práve preto, že niekedy treba spraviť strategicky opak.
Uplynulé scény bombardovania Apolky vyvolali veľkú odozvu. Ako ste ich pripravovali?
Bola to výzva – vybudovať obraz zničenej Apolky, ktorá ani nie je dobre historicky zdokumentovaná. Využili sme fotografie, ku ktorým sme sa dostali v spolupráci so Slovnaftom, a rozpohybovali sme ich. Celý príbeh však smeroval k tomuto momentu postupne – divák už dlhšie vnímal hrozbu sirén. Pri samotných výbuchoch sme si pomohli umelou inteligenciou. A túto skutočnosť sme potvrdili následnými scénami v reálnom priestore – spúšť, dym, sutiny, Imrich bežiaci k zavalenému Otovi. Technológia vytvorila informáciu. Emóciu museli priniesť reálni ľudia. Dokopy to vytvára uveriteľnosť situácie a silnú emóciu.
Koľko ľudí a času si takýto masívny „americký efekt“ vyžaduje v slovenských podmienkach?
Pointa je v tom, že v skutočnosti toho nebolo až tak veľa. Na to, aby sme diváka presvedčili, že celé námestie je zbombardované, stačili asi tri kopy sutín, dym a dve desiatky komparzistov, ktorí sa na pár metroch pohybovali ako zranení a dezorientovaní. Aj to je moja práca – vyvolať silnú emóciu za minimum peňazí (úsmev).