Fascinujú ma ľudia. A ešte viac príroda. Rastliny, ktoré vynašli drevo, ľudia, ktorí vynašli plasty. Prečo robíme prírode láskavosť, keď pri nákupoch používame jednu a tú istú tašku? Ako môžeme pomôcť rastlinám ukladať uhlík? S otázkami som sa obrátila na botaničku Ing. Mgr. Evu Zahradníkovú, PhD.
Ja som eko, ty si eko, my sme ekologickí
Sme? Naozaj nám záleží na našej planéte dosť na to, aby sme si ju chránili? Rozumieme vôbec životnému prostrediu? Procesom, ktoré udávajú ráz nášmu každodennému životu…Už dlho si kladiem tieto otázky. Byť ekologický dnes často znamená mať „zelenú“ tašku, kompostér na balkóne alebo eko fľašu v batohu. Ale stačí to? A čo keď je to len pekný obal bez obsahu, bez skutočnej zmeny správania? Ak kúpim desať „udržateľných“ výrobkov, ktoré nepotrebujem, som ekologickejšia, než ten, kto si kúpi jeden plastový, ale používa ho roky? Myslím si, že skutočná ekológia sa nezačína v koši, ale v našej hlave.
Jazdím na elektromobile
Vrátim sa opäť k mojej rozhlasovej relácii Hosť Andrey Poláčkovej. Tá sa už síce nevysiela, ale štyristo rozhovorov, ktoré som za dva roky urobila vo mne rezonuje dodnes. Nedávno som si uvedomila, ako ma moji hostia silno ovplyvnili. Veľakrát som sa s nimi rozprávala o ekológii a životnom prostredí. Keď sme doma stáli pred rozhodnutím, aké bude naše ďalšie auto, svedomie mi nedovolilo konať inak než si zadovážiť hybrid. A krátko po ňom sme si kúpili plne elektrické. Áno, jazdím na elektromobile a som nadšená. Ale… je to naozaj ekologickejšie? Elektromobily sa tiež musia vyrobiť a batérie si pýtajú veľa energie aj vzácnych surovín. Elektrina, ktorou ich nabíjame, tiež nie je vždy čistá. A čo potom, keď batéria doslúži? Stále verím, že elektromobil je krok vpred, hlavne v mestách, kde znižuje smog aj hluk. Ale uvedomujem si, že najekologickejšie auto je to, ktoré už máme a ktoré používame s rozumom. Nejde len o to, na čom jazdím, ale aj prečo a ako často.
„Recyklovanie má zmysel, ale najlepší odpad je taký, ktorý nevzniká.“
Separujem a recyklujem
Recyklujem? Nie som si istá, či som v recyklácií vzorom hodným nasledovania, ale odpad separujem rada a snažím sa byť dôsledná. Najmä sa teším, že obec, v ktorej žijem sa odpadovému hospodárstvu stavia zodpovedne a tak nám separovanie uľahčuje. Názory však počúvam rôzne. Niektorí ľudia si myslia, že separovanie má veľký význam, iní zase, že nie. Pravda je niekde uprostred. Plasty nám síce robia neporiadok a zvieratá sa do nich môžu zamotať alebo ich zjesť, ale ešte väčší problém je klimatická zmena, teda to, že sa Zem otepľuje kvôli nárastu CO2 v ovzduší. „Z tohto hľadiska by sa zdalo, že plasty práve vďaka svojej trvácnosti nie sú problém, lebo uhlík, ktorý je v nich viazaný, sa neuvoľňuje do atmosféry. Problémom však je, že oxid uhličitý sa uvoľňuje pri procese ich výroby,“ začína svoje vysvetľovanie Eva Zahradníková.
Najlepšia taška je tá, ktorú už máš
Botanička Eva Zahradníková hovorí, že najlepšie, čo môžeme urobiť, je mať jednu tašku, ktorú budeme používať stále dokola. Pritom ani príliš nezáleží na tom, či je z prírodných materiálov alebo z plastu. Tým, že si už nekupujem nové tašky, ušetrím atmosfére CO2, ktorý by sa vyprodukoval pri ich výrobe. „Z klimatického hľadiska teda nie sú problémom už vyrobené plasty, ale neustála výroba nových. Takže ak už doma máš pevnú plastovú tašku, najlepšie, čo môžeš pre prírodu urobiť, je používať ju čo najdlhšie. To platí aj pre iné veci – fľaše, hračky, obaly. Recyklovanie má zmysel, ale najlepší odpad je taký, ktorý nevzniká,“ konštatuje botanička.
Ako sa príroda učí jesť plasty
V úvode som naznačila prepojenie medzi drevom a plastmi. Čo majú spoločné? Viac, než si možno myslíte. Ich vlákna sú poskladané z dlhých reťazcov uhlíkových molekúl. Plasty sú ako umelé drevo – pevné a odolné, no príroda ich ešte nestihla poriadne spoznať. „Keď rastliny prvýkrát vynašli drevo, aj to bola pre prírodu ťažko rozlúsknuteľná hádanka, presne ako sú dnes plasty,“ vysvetľuje môj dnešný hosť. „Trvalo milióny rokov, kým sa objavili huby, ktoré si s drevom poradili a ani dnes nedokážu huby rozložiť všetky časti dreva. No príroda je vynaliezavá. Huby si do okolia vypúšťajú špeciálne enzýmy, niečo ako „vonkajšie žalúdky“, ktoré hľadajú správny spôsob, ako látku rozložiť,“ uvádza botanička Eva Zahradníková. Tak sa naučili rozkladať drevo a presne tak už niektoré huby začínajú byť schopné rozkladať aj plasty. Keď botanička spomína huby, má na mysli okrem klasických „klobúkatých“ aj kvasinky, hniloby, plesne a ďalšie. „Z dlhodobého hľadiska, o tisíce až milióny rokov, možno plasty prestanú byť strašiakom a príroda si s nimi poradí,“ nádeja sa.
Prečo sa mení klíma a čo s tým má uhlie, ropa a plyn
Niekoľko faktov. Naše počasie a teplota na Zemi, teda klíma sa mení. Najviac ju ovplyvňuje to, čo robia ľudia. A najškodlivejšia vec, ktorú my ľudia robíme, je to, že do vzduchu vypúšťame skleníkové plyny. Najznámejší z nich oxid uhličitý vzniká, keď spaľujeme fosílne palivá ako uhlie, ropu a zemný plyn. „ Uhlie pochádza práve z obdobia karbónu, keď rastliny vynašli drevo, ale huby sa ho ešte nenaučili poriadne rozkladať.Málo ľudí sa zamyslí nad tým, že uhlík, ktorý fosílne palivá obsahujú, sa do nich musel nejakým spôsobom dostať z atmosféry, a tento proces teda v minulosti ochladil Zem podobne, ako ju my dnes otepľujeme,“ vysvetľuje botanička a dodáva, že rovnica je stále rovnaká “čím menej CO2 v ovzduší, tým chladnejšie a naopak”.
„Keď rastliny prvýkrát vynašli drevo, aj to bola pre prírodu ťažko rozlúsknuteľná hádanka, presne ako sú dnes plasty.“
Vždy keď pília krásny strom…
…som s ním, som v ňom, som on. Poznáte pieseň Dnes už viem od Pavla Hammela, však? Tak skúsim zhrnúť, čo ja dnes už viem aj vďaka botaničke Eve Zahradníkovej. Rastlinám vieme pomôcť uložiť uhlík tak, že nebudeme odvodňovať mokrade a vyrúbavať staré lesy. Nemyslí ani tak na ich vek ako na to, ako sú pralesy a veľké lesy obhospodarované. „Rastliny totiž ukladajú uhlík vo svojich telách, najmä v dreve stromov. Tam je viazaný dosť pevne a ak drevo nespálime, dlho trvá, než sa vráti do atmosféry a časť ho zostane v pôde,“ približuje. Okrem toho veľký význam pre ukladanie uhlíka majú aj oceány. „Najefektívnejšie, čo vieme robiť, je chrániť takéto ekosystémy. Na Slovenku sú to najmä lesy a mokrade, pričom lesmi myslím také, ktoré majú prirodzenú štruktúru s ponechávaním odumretého dreva, nie hospodárske lesy využívané na drevo,“ upresňuje Eva Zahradníková z Katedry botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave.
Nie sme bezmocní
Tieto ekosystémy je zároveň potrebné skúmať, aby sme im dokázali zabezpečiť efektívnu ochranu. Bežný človek má často pocit, že okrem znižovania odpadu a uhlíkovej stopy nemôže ovplyvniť nič podstatné. „Jedna vec by tu však predsa bola. Môžeme o týchto témach hovoriť a dať najavo, že nás zaujímajú, aby sa nimi zaoberali aj verejní činitelia, ktorí majú na ne priamy dosah. Ich si tiež často sami volíme, preto aj zúčastniť sa volieb môže byť jedným zo spôsobov, ako pomôcť životnému prostrediu.“ uzatvára Eva Zahradníková. Ale keďže tu sa už dostávame k inej téme, naše myšlienkové pochody teraz pretneme.