Začnem cvičiť. Schudnem. Naučím sa nemčinu. Prestanem jesť sladké. Znie vám to povedome? Tak vám niečo poviem. Zabudnite na to! Život vie byť na nás dosť prísny aj sám. Tak nebuďme ešte aj my a to hneď na začiatku nového roka. Mám celkom iný nápad. Na štyri písmená – RAST.
Skúsme byť tu a teraz. Ono sa to dá. A viete čo pomáha? Ak si uvedomíme, že nič iné nemáme. Nepovedal to už aj básnik? Postoj chvíľa, si taká krásna.
Čas nezastavíme. Naše myšlienky áno. A prečo by sme mali? Lebo plnosť života sa skrýva v prítomnom okamihu. A tak namiesto plánov a predsavzatí navrhujem, aby sme si dali práve tento cieľ. Ale, ak ste predsa len typ, ktorý potrebuje výzvy, možno nájdeme jednu spoločnú. Vystúpiť z komfortnej zóny. Ako často to len pôjde. To je to, čo ma láka. A na to netreba dlhodobé plány ani Excel tabuľky. Len chuť. Takže tú na veterníky, premeňme na nový „veter“ do plachiet, ktorý nám prinesie nové zážitky, nové skúsenosti, vedomosti, jednoducho rast a nové JA. Špeciálne myslím teraz na jednu oblasť. Naši priatelia.
Niekedy sa zamýšľam nad tým, v akom veku a rozpoložení nám prestávajú vstupovať do života noví priatelia. Často od tých existujúcich počúvam, že okruh dobrých kamarátov, už nechcú rozširovať. Vraj im stačia tí, ktorých majú. Sčasti takému nastaveniu rozumiem. Zblížiť sa s niekým vo vyššom veku, kto nepozná vašu históriu a ani vy tú jeho, má svoje nevýhody. Na druhej strane s tým nesúhlasím. Srdce by sme mali mať pre nových ľudí otvorené stále.
MÁM NOVÚ PRIATEĽKU
Mala som jednu skvelú kamarátku z gymnaziálnych čias. Ľudia ma nie vždy čítali správne, ale ona videla do mojej duše ako do otvorenej knihy. Po škole sme vedeli pretelefonovať hodiny. Z pevnej linky, podotýkam. Prikované na jedno miesto sme štebotali o všetkom aj o ničom. Mali sme rovnaký humor, vedela ma rozosmiať a vedela sa rozosmiať už len pri pohľade na mňa. Pripadala som jej smiešna. A mne to vôbec neprekážalo.
Naše cesty sa na chvíľu rozdelili, keď sme odišli na vysokú. Ja do Trnavy, ona do Košíc. Neviditeľná nitka spojenectva tam však vždy bola. Po niekoľkých rokoch sme sa obidve ocitli v Bratislave a pokračovali presne tam, kde sme skončili. Mali sme vtedy ťažké obdobie. Moja „bestie“ si nevedela nájsť prácu a ja priateľa. Slušné podklady na vše objímajúce rozhovory do rána bieleho.
No potom sa niečo stalo. Obe sme niekoho stretli. A ako to najlepšie kamarátky zvyknú, boli sme k sebe úprimné. Teda ja určite a otvorene som verbalizovala, že človek, ktorému chce dať svoje srdce sa s ním len zahráva. Len z diaľky sa domnievam, že to bol dôvod prečo sa moja najbližšia priateľka postupne odmlčala až napokon prerušila kontakt úplne.
Na každej zastávke nášho života niekto vystúpi a niekto nastúpi. A našťastie niekto s nami absolvuje celú jazdu až do konca. Taký je život. Preto som sa rozhodla, že nebudem smútiť za tými, ktorí dobrovoľne vystúpili, ale ponúknem miestenku niekomu novému. A to aj robím. Nedávno na palubu môjho žitia nastúpila 75-ročná Marika. Presnejšie priletela. Z Libanonu. Vládnym špeciálom. Veď isto viete prečo. Politiku ale necháme bokom, pretože, tento príbeh je oveľa vzrušujúcejší.
ŽENA HODNÁ OBDIVU
Krásna 20-ročná blondína z Piešťan stretne o pätnásť rokov staršieho cudzinca. Na tom by nebolo nič ojedinelé keby dotyčný pán menom Roger bol Slovák. Lenže on bol Libanončan a na Slovensko prišiel len na poľovačku. Keď ho Marika zbadala v hoteli kde pracovala, vedela, že tohto muža si vezme za manžela. Iskra preskočila na oboch stranách a tak sa s nápadníkom dohodli, že o pár týždňov sa vráti a vezmú sa. Jej podmienka bola, sobáš na Slovensku. Roger si dal inú. Aby na svadbe mala oblečené šaty zlatom a striebrom vyšívané, ktoré jej prinesie z Libanonu. No neberte to?
Po svadbe spolu odišli žiť do krajiny, kde nikoho nepoznala. Nevedela jazyk, nepoznala kultúru. Vedela však, že sa vydala do katolíckej rodiny a to ju upokojovalo. O svoje miesto v novej rodine musela zabojovať. S manželom sa začali spoznávať po svadbe. „Randila som s mojím mužom až v manželstve,“ povedala mi pri šálke horúceho čaju.
Bol pre ňu všetkým. Dokonca raz mu povedala, že jej musí byť aj matkou, ktorú pri sebe nemá. „Bežne sa stávalo, že som prišla za svojím manželom posťažovať sa na svojho manžela, akoby som práve hovorila s mamou,“ približuje mi proces spolužitia Slovenka udomácnená v Bejrúte. Najskôr spolu hovorili francúzštinou, neskôr angličtinou a napokon sa Marika naučila aj arabsky.
Prežili spolu dlhý a krásny život. Narodili sa im štyri deti. „Manžel zomrel keď mal 84 rokov. Posledné slová, ktoré som mu stihla povedať boli, ľúbim ťa Roger,“ opisuje Marika s pohľadom láskyplnej spomienky na muža svojho života.
Žena, ktorej oči sú plné života, je matkou dobrého kamaráta môjho manžela. Vďaka tomu som ju spoznala osobne. Počas dlhého života v Libanone zažila niekoľko vojnových konfliktov a ten posledný v roku 2024 ju vrátil späť na Slovensko. Žiaľ len nakrátko. Jej domov je totiž už definitívne v Bejrúte, kam zakrátko aj odletí.
Bude mi za ňou smutno, pretože moja nová priateľka pre mňa zosobňuje všetko, čo na ženách obdivujem. Odvahu, odhodlanosť, vernosť, trpezlivosť a hravosť. Je autentická, skúsená, pokorná a teší sa zo života. Dodnes sa nebojí vystupovať z komfortnej zóny a rásť. A otužuje. A to ma tak trochu aj štve. Nuž, čo z toho vyplýva? Že predsa len mám novoročné predsavzatie. Vaše komentáre a postrehy vítam na pribehy@starproduction.sk.
