Sympatie divákov si získala vďaka hlavnej postave Eve Dušekovej v obľúbenom seriáli Dunaj, k vašim službám, ktorý láme rekordy v sledovanosti. Najnovšie obsadili herečku Petru Dubayovú aj do nemenej populárneho programu Let ’s Dance, kde tancuje v páre s Matyášom Adamcom.
Petru sme zachytili po generálke k študentskému divadelnému predstaveniu Čajka od Čechova, ktoré na VŠMU režíruje Roman Polák. Konečne si tam oddýchla od Dunaja, no my sme ju doň naspäť vtiahli naším rozhovorom.
Za ten rok ste sa s Evou mohli dostatočne zžiť. Kam sa posunula oproti prvej sérii?
Ten rok je už skutočne dlhý čas na to, aby som si Evu celú „vybudovala“ a rozvynula. Spočiatku mohla pôsobiť ako taký rojko — snílek, ktorý má veľké ambície. Bola príliš priateľská, až taká žoviálna, no tým, čo sa jej v živote postupne prihodilo, sa z toho veselého dievčaťa stala dospelá žena, ktorá musela rozhodovať o veľmi zásadných a ťažkých veciach. Baví ma na nej, že napriek tragickému osudu, ktorý sa s ňou naozaj nemaznal, je veľmi silná. Snaží sa v rámci možností žiť „najnormálnejšie“, ako vie, a nezblázniť sa z tých všetkých hrôz, čo sa dejú okolo nej. Je odvážna, silná, no zároveň sa nebojí pripustiť si, že niekedy nevládze a je toho na ňu priveľa…
Aké posolstvo nesie v Dunaji pre ženy dnes?
Bude to zrejme jej odvaha. Napriek tomu, že v tej dobe, keď boli práva žien — toho, čo si mohla dovoliť, menšie ako dnes, sa nebojí povedať svoj názor. Snaží sa hrať s kartami, ktoré dostala. Napriek tomu, že nie sú veľmi dobré, sa jej darí z nich vykľučkovať. Nerobí všetky rozhodnutia správne, no robí to, čo v danej chvíli cíti, a to je možno ten odkaz — guráž postaviť sa sám za seba, za to, čo robím, napriek tomu, že to môže najskôr vyzerať odsúdeniahodne.
Eva sa v neskorších častiach stala i matkou, avšak s ťažkým životným údeľom. Musela si vybrať. Rozhodla sa opustiť dieťatko a uprednostnila lásku. Ako sa vám darí položiť do týchto scén?
Tým, že ja dieťa ešte nemám, je to pre mňa veľká výzva, no snažím sa predstaviť si to najlepšie, ako dokážem. Myslím si, že pre ženu, ktorá dieťa má, a bolo chcené —
s človekom, ktorého miluje, musí byť obrovská bolesť, prijať situáciu, že dieťatko nemôže mať pri sebe. Samozrejme, dá sa polemizovať o tom, či to, že ho vymenila za život partnera Dávida, bolo správne, no jej rozhodnutie dáva zmysel. Ak by sa vzdala Dávida, zomrel by, a už by oňho navždy prišla, kdežto syna Janka môže stále získať naspäť. Nestráca nádej, a to je jej hnací motor.
Ako si spomínate na konkurz do Dunaja? Čo boli vaše silné stránky?
Snažila som sa byť najmä prirodzená. Pre moju postavu bolo potrebné a priam prioritné, aby herečka vedela spievať, a aby mala vzťah k hudbe, a to mi mohlo pomôcť. A potom tiež bezprostrednosť, ktorú som si tam so sebou „priniesla“, lebo Eva má aj tieto črty – je bezprostredná, priateľská a má rada spoločnosť.
Na VŠMU ste štvrtáčka. Ako vnímajú spolužiaci váš úspech?
Mám veľké šťastie na ľudí, akými som obklopená. Doposiaľ som sa u spolužiakov nestretla so závisťou. Skôr to bolo v takom zmysle, že sme si navzájom veci priali, aj keď to zneznamená, že by sme nechceli byť na mieste toho druhého, no určite by sme mu to nezobrali. Sme super partia, rozumieme si.
Čo vám pomáha neprepadnúť momentálnemu ošiaľu okolo vás?
Do určitej miery aj tí spolužiaci. Často ma vracajú na zem, že som stále jednou z nich, že sa mám naďalej čo učiť a tým pádom si ani neulietavam príliš vysoko, ako by to mohlo byť, keby som nemala tieto základy…
Okrem školy je to aj divadlo. Tam to funguje na princípe kolektívu. Nikdy tam nie je človek hviezdou, je to spoločný porces. Navyše, divadelné prostredie je oveľa cistlivejšie na to, že keď jeden druhému nebude dôverovať, nebude to fungovať.
V neposlednom rade je tu moja rodina. Veľmi mi to prajú, sledujú ma, sú moji fanúšikovia, no keď prídem k nim domov do Serede, žijeme opäť bežný život, ako keď som túto pomyslenú slávu nemala. To je moj pevný bod.
Pozerá vaše výkony v Dunaji aj partner Vlado Plevčík? Ste obaja herci, dáva vám na scény spätnú väzbu?
Občas spolu Dunaj pozeráme a mám to veľmi rada. Sledujem ho najmä preto, aby som sa na tom učila. Snažím sa zlepšovať veci, ktoré mi tam nesedia. Občas mi dá dobrú radu, ktorá je veľmi trefná. Chodíme sa na seba pozerať aj do divadla. Vieme si povedať úprimne aj kritiku, ktorá je nápomocná a vždy veľmi láskavá.
Momentálne sledujeme sériu, keď u Evy a Dávida lietajú iskry a objavuje sa medzi nimi žiarlivosť. Ako to máte v skutočnosti, viete byť žiarlivá?
Určite áno (smiech). No v zdravej miere. Keď je vzťah založený na úprimnosti a lojalite, tak je tá žiarlivosť skôr niečím milým, akýmsi okorenením. Vieme si veci vyrozprávať. Tým, že sme obaja herci, je až absurdné žiarliť na iných ľudí, s ktorými sa dotýkame či bozkávame, lebo je to súčasť našej profesie, a tak máme tú hranicu tolerancie zrejme posunutú.
Spoznávajú vás ľudia na ulici?
Stáva sa mi, že somnou cestuje niekto v mestskej hromadnej doprave a po celý čas si ma obzerá. Napokon sa ma odváži spýtať, či som to ja. Je to pre mňa vždy milé a absurdné zároveň (smiech).
Ako ste si zatiaľ sadli v Let’s Dance s vašim tanečným partnerom Matyášom? Sledovali ste ho predtým?
Občas som si pozrela záznam z archívu, lebo ma to bavilo. A sledovala som presne pár Gabiku s Matyášom a veľmi intenzívne, lebo sa mi páčili kreatívne nápady, aké vkladali do choreografií. Zostala som milo prekvapená, keď mi oznámili, že mi vybrali do páru práve jeho (úsmev).
Budete viac na štandard alebo na latinu?
Zatiaľ ma bavil každý tanec, ktorý sme si načrtli a hľadám si v ňom to svoje. No vo výbere som nerozhodná.
Tancovali ste predtým?
Mala som tanec na konzervatóriu — základy baletu, ľudoviek, súčasného tanca i jazzu. A tancovala som aj v muzikáloch. Tým, že som zvyknutá hýbať sa, je mi to v niečom príbuzné, no zároveň je to pre mňa nový svet.
Na koho z kolektívu sa najviac tešíte?
Som veľmi rada, že tam bude Kubo Jablonský (Dávid z Dunaja, poznámka red.). Nesmierne sme sa potešili, keď sme zistili, že tam ideme obaja.