Jana Balzar Lieskovská patrí medzi výrazné tváre muzikálovej scény. Vyštudovala bábkoherectvo, no jej talent sa naplno rozvinul na veľkom javisku aj v hudobnom svete šansónu. „Moja práca ma učí nielen ako umelca, ale aj ako človeka,“ hovorí herečka, ktorá už trinásť rokov pôsobí v Divadle Nová scéna a vďaka umeniu i láske po jej boku verí, že život nám vždy prinesie tie správne príležitosti.
Vyštudovali ste bábkoherectvo a uplatnili ste sa ako herečka a speváčka, účinkujete v muzikáloch. Je pozoruhodné ako sa bábkoherci vedia etablovať aj v inej forme herectva. Čím to podľa vás je?
Myslím si, že medzi ľudmi ešte stále pretrváva trochu skreslená predstava o bábkohercoch a istom zaškatuľkovaní. Ja som počas vysokej školy mala okrem hlavných predmetov týkajúcich sa priamo bábkoherectva rovnako plnohodnotnú činohernú prípravu a hodiny herectva s pánom Petrom Bzdúchom. Vďačím mu za veľa. Rovnako javiskovú reč, spev aj tanec. Takže ten záber bol v niečom v podstate širší, ako len čisto na činohre. V bábkových divadlách už herec tiež nie je len skrytý za paravánom.
Vedieť pracovať s materiálom alebo bábkou, vnímam ja skôr ako pridanú hodnotu. Na druhej strane je to určite aj o príležitostiach, ktoré dostávate, vašej flexibilite, ale aj neustálej práci, aby ste boli pripravení, keď Vám tá „šťastena zabúcha na dvere“. Ja mám celý život obrovské šťastie na ľudí, ktorí ma podporujú a tiež na mnohých, ktorí vo mne videli talent a potenciál ešte skôr, ako som si uverila ja sama.
V divadle sa často žije medzi realitou a fikciou. Kedy sa vám naposledy stalo, že vás postava sprevádzala aj mimo javiska?
Toto je veľká a dôležitá téma psychohygieny u hercov. Vrátim sa k môjmu pedagógovi herectva Petrovi Bzdúchovi, ktorý nám na hodinách častokrát dával zahrať náročné situácie. No zároveň vždy zdôrazňoval, že herec musí tú pomyselnú hranicu medzi sebou a svojou postavou vždy vnímať a mať pod kontrolou. Ťažko sa to vysvetľuje, pretože ja som tiež ten typ herečky, ktorá sa pri skúšaní hry ponára hlboko do seba. Napájate sa na svoj vlastný smútok, bolesť, strach. Rozmýšľate nad danou postavou aj doma, snažíte sa vidieť svet jej očami, aby ste ju lepšie pochopili. A niekedy je to opačne, že sa realita istým spôsobom premietne do divadla.
Keď vypukla vojna na Ukrajine, ktorú sme všetci s hrôzou sledovali a vnímali, mala som veľký problém ustáť postavu Matky v muzikáli Jánošík. Spievala som tam silnú pieseň o bolesti matiek „vdovách po synoch“, ktorí bojujú za slobodu a spravodlivosť. Po predstavení som ešte dlho ostávala sama v šatni. Preto tá „ochranná vnútorná hranica“ je tak veľmi dôležitá. Často premýšľam nad detskými hercami, ktorí v dnešnej dobe, ako vieme, musia vedieť zahrať mnohokrát neuveriteľne vyhrotené scény. Jedna vec je talent a schopnosť byť absolútne autentický a druhá byť psychicky rovnako zdatný a vyzbrojený, aby ste túto prácu vedeli ustáť.
Ktorá kniha, obraz alebo pieseň vás dokázala tak silno inšpirovať, že by ste z nej najradšej urobili divadelnú hru?
Mám doma jednu útlu knižočku, v rámci ktorej cítim takéto zvláštne volanie preniesť ju raz v nejakej podobe na divadelné dosky. Názov preto neprezradím, no napísala ju jedinečná poetka Margita Dobrovičová. Je to vlastne kompozícia prózy, ktorá v sebe nesie neuveriteľne silné obrazy, múdrosť, údernosť, pravdivosť a zároveň krehkosť. Dojíma ma vždy, keď sa k nej vraciam. Rovnako silný je samotný osobný príbeh autorky, ktorá sa narodila s detskou mozgovou obrnou a celý život prežila na vozíčku. Literatúra a poézia sa stala zmyslom jej života. Práve v nej nám pripomína: „Človek by mal žiť a konať tak, aby mu bolo možné uveriť a vždy by sa mal vzopnúť k nazbieraniu všetkých síl, aby aj naposledy mohol urobiť to, čo vie najlepšie.“
Kam by ste chceli, aby vás vaše herectvo zaviedlo v najbližších rokoch?
Pôjdem tam, kam ma zavedie. Naučila som sa dôverovať vesmíru a životu, že mi do cesty vždy vloží tie správne výzvy, príležitosti, ľudí, situácie. Tým, že je moja práca tak veľmi úzko spojená s mojim vnútorným svetom a emóciami, učí ma a posúva vpred neustále nielen ako umelca, ale aj ako človeka. Učí ma porozumieť ľudským vzťahom, pestrosti vnímania sveta, spolupráci, trpezlivosti, disciplíne, tolerantnosti a taktiež poukazuje na moje vlastné nedoliečené zranenia, zatvrdnutia, poukazuje na to, čo ešte o sebe neviem, čo som sa ešte nenaučila alebo nepochopila. Aj preto svoju prácu milujem a považujem ju za výnimočnú. Pretože najmä vďaka nej sa zo mňa stal človek, aký som a môžem už teraz povedať, že mi rozhodne pomohla prekročiť svoj tieň.
Váš manžel Robert Balzar je známy český kontrabasista a skladateľ. Ako sa žije herečke s muzikantom?
Za mňa môžem úprimne povedať, že je to ideálne spojenie. Pohybujeme sa v podobnom umeleckom svete, ktorý sa v mnohom vymyká z bežného fungovania partnerov. Neriadime sa klasickými pracovnými dňami, neplatia pre nás víkendy. Voľné dni častokrát trávime spoločne nad papiermi – v mojom prípade učením sa textov alebo v Robertovom nových skladieb. Rozumieme tomu, že sa musíme neustále zlepšovať, pracovať na technike, rozdeliť svoj voľný čas medzi skúšky, chodíme obaja na zájazdy, veľa cestujeme. Zároveň k svojej práci pristupujeme rovnako zodpovedne, s veľkou úctou a vášňou. Čo je tiež dôležité.
Podporujeme sa a vieme, čo toto povolanie obnáša. Napriek tomu, že je krásne a výnimočné, je veľmi ťažko pochopiteľné a prijímané pre partnera mimo umelecký svet. Obaja sme to zažili a tým, že máme ešte aj podobné povahy a rovnako nastavený hodnotový systém, vnímame náš vzťah ako obrovské šťastie. Pretože mať oporu v partnerovi v rámci tohto špecifického povolania, je jedna z najdôležitejších vecí, aby ste ju mohli robiť dobre.
Robert žije v Prahe, zatiaľ čo vy v Bratislave. Obaja pracujete v mieste svojho bydliska. Aké sú najväčšie výhody oddelených domácností?
V niečom si podľa mňa stále viete uchovať viac ten svoj ženský svet a na druhej strane mužský. V byte v Bratislave máme oveľa viac kvetov, kníh, obrazov, vankúšov a vonných sviečok. V Prahe máme v spálni tri kontrabasy, v obývačke gramofón, klavír a množstvo platní a Cdčiek. Našťastie nás oba tieto svety bavia a rovnako nám obom robí dobre aj tá zmena prostredia. Ja si viac oddýchnem v Prahe a Robert v Bratislave, keďže je pre nás bydlisko automaticky úzko spojené s prácou. Zároveň sme našťastie obaja typy, ktoré potrebujú aj samotu. Pri našej práci sme neustále obklopení ľuďmi, účinkujeme v mnohých zoskupeniach, musíme vedieť fungovať pod tlakom a zároveň podávať 100 percentný výkon.
Ten čas, keď nemôžeme byť spolu, teda využívame nielen na prípravu, ale aj na regeneráciu, stíšenie a dočerpanie energie. Zároveň v prípade, ako je ten náš, svojho partnera nikdy neberiete ako samozrejmosť. Spoločný čas je obrovsky vzácny a teda ho žijete naplno. Taktiež musíte vedieť fungovať aj ako samostatné jednotky a zvládnuť zastať sám/sama všetky domáce povinnosti. Neprenášate na nikoho zodpovednosť, skôr si neustále uvedomujete ten výnimočný dar, že ste stretli vo svojom živote toho správneho parťáka, ktorý Vám rozumie, ľúbi Vás takého, aký ste a s ktorým sú – ako sa hovorí: starosti polovičné a radosť dvojnásobná.
Začiatkom leta ste spoločne koncertovali v Dome Hany Hegerovej v Hurbanove. Ako na vás prostredie domu zapôsobilo?
Toto bol už náš druhý koncert v tomto čarovnom prostredí a veľmi sme sa do Hurbanova tešili. Minulý rok sme tam boli len v triu s klaviristom Petrom Maláskom a teraz sme dostali pozvanie s celou kapelou „Around The Bass“. Robert s Petrom hrali s pani Hegerovou vyše dvadsať rokov, takže to bol opäť veľmi silný a dojemný večer. V každom prípade, ak ste v Dome H. Hegerovej ešte neboli, rozhodne ho odporúčam navštíviť.
O tento krásny priestor sa s obrovskou úctou a láskou starajú úžasní majitelia p.Poništ s pani manželkou, ktorým sama pani Hegerová prenechala množsvo osobných vecí. Mnohé sú vystavené v jej pamätnej izbe od vysvedčení, cez fotografie až po kostým, v ktorom vystupovala. V záhrade sa konajú koncerty a môžete sa taktiež ubytovať v nádherne zariadených apartmánoch, kde na Vás odvšadiaľ dýcha atmosféra spojená s „Paní“, s jej životom a umením. Je to pre mňa krásne a dojemné miesto zároveň.
Vo svojom repertoári máte aj šansóny, aký máte k nim vzťah?
To je svet, v ktorom sa cítim asi najviac „doma“. Mala som tú česť spolupracovať s Jožkom Bednárikom ešte v rámci jeho Šansónového Klubu. On sám tento žáner miloval a bol v tomto smere najlepším učiteľom. V mojom prípade to bol práve šansón a piesne p. Hegerovej, vďaka čomu si ma všimol Petr Malásek a dostala som pozvanie zaspievať na jej veľkom narodeninovom koncerte vo Forum Karlín v Prahe. Odvtedy s Petrom mám tú česť spolupracovať, čo sa pretavilo až do spoločného hudobného projektu Around The Bass, kde hráme primárne autorské piesne Roberta Balzara a koncom minulého roka sme vydali spoločné CD.
V hudobnom zoskupení Around the bass figurujete ako jediná speváčka medzi samými mužmi. Ako na vás pôsobí mužská energia?
Juuj, krásne. Chlapci sú fakt super! Mám opäť to šťastie, že som obkolesená nielen úžasnými hudobníkmi a uznávanými umelcami. Sú to zároveň neuveriteľne láskaví, vnímaví ľudia a výborní kamaráti. Je s nimi vždy pohoda, veľká sranda a sú mi obrovskou oporou. Je to totiž pre mňa nová disciplína, spievať sama s kapelou, mnohé piesne sú v češtine, musím sa popasovať s žánrovo odlišným repertoárom a zároveň prevádzať celým programom. Vyžaduje to veľa energie, sústredenia, no tiež odovzdanosti a zároveň schopnosti zostať autentický, aby ste sa vedeli prepojiť s poslucháčmi. Všetkých nás program, ktorý hráme veľmi baví a aj keď tých koncertov neni veľa, je pre nás vždy radostným sviatkom, môcť si spolu zahrať a takisto tráviť spolu čas.
V akých inscenáciách vás uvidíme v novej sezóne divadla Nová scéna a ktoré by ste odporučili našim čitateľom?
O úplne nových tituloch bohužiaľ ešte nemôžem hovoriť, no prezradím, že na jeden z nich sa už teraz veľmi teším a myslím, že bude pre divákov silný nielen príbehovo, ale aj hudobne! Z tých aktuálnych k mojim komorným srdcovkám patrí rozhodne Škrupinka, ktorú hráme s mojou kolegyňou Mirkou Drínovou v Štúdiu Olympia a na veľkom javisku je to určite nádherný muzikál Mojžiš. Prekrásna hudba, úžasné choreografie a nesmrteľný príbeh s dôležitým posolstvom aj pre dnešnú dobu, ktorý Vás chytí za srdce.
Už vyše trinásť rokov ste členkou tohto divadla. Čím si vás stále získava a čo je pre vás na ňom najvzácnejšie?
Nová scéna je pre mňa splneným snom. Ešte keď som sa chystala na prijímačky na vysokú školu, bola som na Novej scéne na konkurze do muzikálu Klietka bláznov práve u Jožka Bednárika. Vtedy sme sa prvý krát stretli. Dostala som sa do úzkeho výberu, no bola som vtedy neznáma. Béďo mi povedal, nech idem študovať, že on vie, že sa ešte stretneme. A stalo sa. Napriek tomu, že som v tomto divadle už dlhší čas, stále v sebe cítim to chvenie, nadšenie a hrdosť, že môžem stáť na tých výnimočných doskách s tak bohatou históriou, tradíciou a na ktorých sa vystriedalo neuveriteľné množstvo úžasných umelcov.
Baví ma tá pestrosť repertoáru, či už ide o rozprávky, komédie, činohru alebo muzikál. Zároveň tá výzva – vedieť obstáť v náročných tituloch na veľkom javisku a tiež zvládnuť zostať maximálne pravdivý a autentický aj v štúdiovom priestore Olympie, kde je divák vo Vašej tesnej blízkosti. To sú pre mňa stále krásne a dôležité impulzy, ktoré ma bavia, udržujú v strehu a inšpirujú k ďalšej práci na sebe.
Ktorá z vašich postáv vám najviac ostala pod kožou a čo vás na nej zmenilo ako človeka?
Každá jedna postava vo Vás zanechá istú stopu, niečo vo Vás odkryje. No častokrát to neni len čisto o samotnej postave, ktorú stvárňujete. Je to taktiež o tom celom skúšobnom procese, ktorým prejdete, kým ju nájdete. O rozhovoroch, ktoré vediete, o hľadaní pochopenia a prienikov vo Vás samotných, v posúvaní hraníc, v konfrontácii s vlastnou neistotou a tiež v spolupráci s kolegami, s režisérom… Niekedy dokonca stačí jedna zásadná situácia, veta, moment, ktorý sa do Vás vryje a už navždy niečo zmení.
Je preto pre mňa veľmi ťažké vybrať jednu. Je to skôr tá skladačka všetkých postáv, s ktorými som mala možnosť prežiť nejaký čas. Či to boli moje prvotiny- seriálová postava Anna Zemanová z Druhého dychu a Klára z muzikálu František z Assisi alebo Johnstonová z Pokrvných bratov a Dora Strangová z výbornej psychologickej drámy Equus. Nezáleží na veľkosti postavy, viac rozhoduje to, v čom je pre Vás vzácna a tiež v akej fáze života sa s ňou pretnete.