Obľúbený slovenský herec Ján Koleník v otvorenom rozhovore hovorí o novom filme Tango pre troch, o náročnej skúsenosti v šou Let’s Dance, o hraniciach vyhorenia, odchode z divadla po osemnástich rokoch aj o tom, prečo skutočná hodnota človeka nezávisí od potlesku, ale od užitočnosti pre druhých.
Aké ste mali leto? Trávili ste ho doma na Slovensku alebo v zahraničí?
Po intenzívnej jari, keď bolo náročné Let’s Dance a chcel som ho dobojovať s dobrým pocitom, som potreboval hlavne ticho a spomalenie bez telefónu a sociálnych sietí a internetu. Na desať dní som bol pri mori. Vyhol som sa pozornosti, ktorej mám v práci dosť. Potreboval som sa vrátiť do rovnováhy.
Vo filme Tango pre troch hráte Kristiána – muža, ktorý má pocit, že stále žiari, hoci svetlá už možno zhasínajú. Ako poznáte strach z chvíle, keď sa úspech začne vzďaľovať?
Popularita je súčasť môjho povolania, ale nie je jeho zmyslom. Kristián si tieto dve veci trochu pomýlil a práve preto je pre mňa zaujímavý. Keď človek začne svoju hodnotu merať tým, koľko pozornosti dostáva, môže sa veľmi ľahko dostať do pasce. Seriálová popularita je tu dnes a zajtra byť nemusí. Ja sa snažím skôr sústrediť na to, či mám stále chuť pracovať, či ma tá práca baví, či sa dotýkam hlbších tém, ktoré ma zaujímajú, a či mám ešte čo ponúknuť. Svetlá raz svietia viac, inokedy menej – a možno je zdravé vedieť fungovať aj vtedy, keď nesvietia.
Kristián si podľa vašich slov zamieňa potlesk za potvrdenie vlastnej hodnoty. Dokáže sa herec po rokoch popularity naučiť, že jeho hodnota nezávisí od potlesku?
Myslím si, že sa to nielen môže, ale aj musí naučiť. Potlesk je príjemný, ale je to veľmi krátkodobá mena. Ak si na ňom postavíte celý život, budete neustále závislí od toho, ako vás práve hodnotia iní. Kristián to urobil. Pre mňa je dôležité oddeliť profesiu od toho, kým som mimo nej. Skutočná hodnota nie je o tom, či ste žiadaný ako herec, ale že ste tu pre druhých. Herectvo je veľká časť môjho života, ale nemalo by byť celým mojím životom. Aj preto hľadám hodnoty svojho života aj mimo javiska. A tými sú moja rodina a čas vnímať.
Tango pre troch je aj príbehom druhých šancí. Dali ste si vy sám v živote druhú šancu tam, kde ste si už povedali, že je to za vami?
Druhú šancu si človek niekedy musí dať sám. Nie je to o tom, že niekto príde a ponúkne vám ju. Je to vaše rozhodnutie, že sa k niečomu postavíte inak, možno zrelšie. A niekedy to nie je návrat do minulosti, ale práve krok vpred. 18 rokov som sa venoval divadlu a odišiel som z neho a možno dozriem do etapy, kedy mu dám druhú šancu. Opustil som ho, aby som predišiel vyhoreniu a dodnes tento krok neľutujem. Aj v tom bola pre mňa druhá šanca. Opustiť istoty, ktoré som mal v divadle.
Kristián bojuje s časom aj s vlastným egom. S čím z toho sa muž zmieruje ťažšie?
Ego je veľmi silný motor a treba s ním vedome pracovať. U hercov je to obzvlášť náročné, lebo sme hodnotení. Najlepší recept na silné ego je vysmiať sa mu. Pomáha mi nadhľad a schopnosť zasmiať sa sám na sebe. Keď ego beriem príliš vážne, začne ma ovládať. Rovnako je to aj s vekom. Nič nie je prirodzenejšie ako starnuitie. Na mojej mame a jej kamarátoch vidím, že človek nestarne. Len telo. A to je celkom povzbudivé. Kristián sa však ešte vzpiera.
Vaša postava túži ešte raz vyhrať. Máte aj vy niečo, po čom túžite a čo si chcete dokázať?
Stále mám chuť hľadať nové herecké výzvy, najmä vo filme. Nejde o to niečo si silou-mocou dokazovať, skôr zostať zvedavý a posúvať sa. Lákajú ma veci, ktoré som ešte nerobil, možno aj v českom prostredí, kde vznikol aj film Tango pre troch. A chcem viac objavovať svet, v celej jeho rozmanitosti. Vyhrať už nechcem. To je častokrát len útrpnosť.
Tanec vás dostal do pozície, kedy bolo treba emóciu ukázať telom. Zmenila skúsenosť z Let’s Dance spôsob, akým dnes pracujete ako herec?
Let’s Dance mi určite pripomenulo, ako veľa telo vydží, ako je to byť pod tlakom, a ako vyhrať nad sebou samým vo veciach, ktoré považujem za vopred prehraté. Veľa sa dá vyjadriť telom bez jediného slova. A práve vo filme Tango pre troch tanec funguje aj ako jazyk postáv – niekedy ním povedia to, čo si nedokážu povedať priamo. Zároveň však ten film nie je postavený len na tom, čo sa odohráva na parkete, ale na tom, čo sa odohráva medzi ľuďmi. V napätí, v tichu, v blízkosti. Každopádne film je úsmevný, ako sa dvaja ľudia nemôžu vystáť, aj napriek tomu, že musia. Tanec je tam vlastne ďalší spôsob, ako spolu nevedia hovoriť.
Aké nové úlohy vás čakajú na jeseň a kde vás diváci môžu vidieť?
Aktuálne nakrúcame štvrtú sériu Druhej šance, ktorá by mala ísť do vysielania budúci rok. Pokračujem aj v seriáli Dunaj, k vašim službám, kde Walterovu postavu čaká po páde nacistického režimu totálny životný obrat.
Človek môže byť obklopený ľuďmi a zároveň osamelý. Zvýrazňuje úspech túto osamelosť? A čo je vo vzťahu väčším súperom – tretí človek alebo minulosť?
Kristián je človek, ktorý si dlhé roky osamelosť prekrýva prácou, šoubiznisom a obdivom okolia. Kým má pozornosť a úspech, nemusí sa pozerať na to, čo mu v súkromí chýba. No keď tento obdiv slabne, začne ho dobiehať to, pred čím utekal – nevyriešená minulosť a veci, ktoré sa kariérou nahradiť nedajú. Jeho problém je práve v tom, že keď to všetko stíchne, zistí, že nebudoval to podstatné. A v tom je aj silná téma filmu – čo nám zostane, keď sa rozpadne to, čím sme si dovtedy vypĺňali prázdne miesto.
„Byť užitočný v pravom zmysle slova znamená byť tu pre iných. Zmyslom môjho žitia je robiť prácu pre druhých.“
Foto: Lukáš Kimlička, Continental film