Jedna z básní Jiřího Kolářa zo zbierky Návod k upotřebení z roku 1969 dáva titul spoločnej výstave dvoch priateľov, dvoch českých vizuálnych umelcov a súčasne básnikov – Jiřího Kolářa a Ladislava Nováka.
Ich spoločná výstava sa v Slovenskej národnej galérii už raz uskutočnila, a to v roku 1997. Vracia sa teda takmer po tridsiatich rokoch na „miesto činu“, isteže, už iná a v iných súvislostiach, daných okrem iného aj tým, že pri konaní dávnej výstavy obaja umelci žili, dnes na nich už iba spomíname. Snáď tento fakt nedá podnet pre antikultúrne rebélie…
Výstava je zostavená ako výber z dvoch veľkých umeleckých zbierok, a to zo zbierky Jana Kukala, na Slovensku váženej zberateľskej osobnosti, a z česko-nemeckej súkromnej zbierky COLLETT Prague / Munich so sídlom v Jirnoch pri Prahe. Dielo Ladislava Nováka je ešte doplnené zo súkromnej zbierky v Novákovom milovanom Třebíči.
Výstava v SNG prináša vizuálne artefakty obidvoch tvorcov, nezabúda však ani na fakt, že obaja boli rovnako literáti, a tak sa stávajú súčasťou expozície aj niektoré z ich básní. Ponúka sa to najmä u Jiřího Kolářa; veď Kolář na českú kultúrnu scénu vstúpil ako oceňovaný básnik, až postupom času a istým vývinom svoje „básnenie“ rozpustil vo vizuálnej hostine.
Jiří Kolář
(24. september 1914, Protivín – 11. august 2002, Praha)
Básnik slova i básnik obrazu, a tiež jeden z najvýraznejších spoločenských fenoménov českej a európskej kultúrnej scény. Napriek osudovým a skutočným ťažkostiam je jeho mimoriadna občianska a kultúrna angažovanosť dodnes príkladom pozitívneho prístupu k umeniu a kultúre.
Stále sa vraciame k jeho dielu, nech už ho vnímame ako sumu uhrančivého svedectva modernistického intelektuála, pevne presvedčeného o zmysle umenia a kultúrneho života, alebo ako dôkaz nekonečnej obrazovej kreativity. Kolářove básne sú totiž presýtené obrazmi, rovnako ako jeho vizuálna tvorba pracuje s poetikou slov aj s poéziou obrazov. Techniku koláže potom povýšil na najkrajšiu vizuálnu ekvilibristiku.
Ladislav Novák
(4. august 1925, Turnov – 28. júl 1999, Třebíč)
Meno Ladislava Nováka takisto patrí nielen do sveta poézie, ale aj do sveta vizuálneho umenia a v stredoeurópskom kontexte je unikátne. Jeho tvorivé východiská nie sú postavené na snahe o vonkajšiu krásu, ale na hlbokom prieskume vzťahu medzi ľudským vedomím a neuchopiteľnou energiou chaosu.
Východiská surrealistickej náhody uplatňoval predovšetkým vo svojich froasážach – pokrčených papieroch, kde jednotlivé zlomy vytvárali náhodnú štruktúru, ktorú ďalej dotváral, ale aj v tzv. muchlážach, veronážach a alchymážach. Ako človek bytostne prepojený s umením uverejňoval svoju básnickú tvorbu už od polovice 40. rokov, a v 60. rokoch, keď začína jeho vizuálna tvorba, ako aj v nasledujúcom desaťročí sa venoval rovnako akciám a textom k happeningom.
Mesto Třebíč, kde roky pôsobil, sa mu po jeho smrti odvďačilo otvorením Galérie Ladislava Nováka, ktorá funguje od roku 2002. Napriek tomu, že pôsobil mimo umeleckých centier, zaradil sa v priebehu života do medzinárodných súvislostí, najmä v Taliansku a vo Francúzsku; jeho dôležitým spolupútnikom a propagátorom bol významný český výtvarný a literárny teoretik, kritik, historik umenia a esejista Jindřich Chalupecký.
