Herečka Judit Pecháček v novom filme Pod parou balansuje medzi absurditou a autenticitou. Postavu vytvárala s cieľom byť čo najľudskejšia a zároveň blízka divákom. Sama pritom priznala, že by sa do podobného experimentu v reálnom živote nikdy nepustila.
Film má v sebe jemný mix absurdity a reality. Ako ste si v ňom našli svoju hereckú rovnováhu?
Snažila som sa o najväčšiu autencititu. Chcela som, aby moja postava bola čo najviac ľudská, uveriteľná, zábavná a blízka divákom, aj napriek tomu, že robí takýto absurdný experiment.
Naozaj je na tom ľudský organizmus najlepšie, ak si udržujeme hladinku 0,5 promile alkoholu v krvi? Túto teóriu sa s pomocou bláznivého experimentu rozhodne overiť štvorica kamarátok vo filme (jednu z nich hrá práve Judit – pozn.red.) Viete si predstaviť, že by ste sa ocitli v situácii vašej postavy aj v reálnom živote?
Ja by som takýto experiment vo svojom živote nikdy nerobila. Alkohol skoro nepijem.
V tomto filme sú postavy často na hrane. Či už emócií, situácií, alebo rozhodnutí. Kedy ste sa naposledy cítili „pod parou“ vy sama?
Pravdupovediac najviac pod parou sa cítim, keď musím odpovedať na novinárske otázky. Je to samozrejme súčasťou môjho povolania, ale vždy je to pre mňa náročné.
Máte v herectve nejaké pravidlo, ktoré nikdy neporušíte?
Moje pravidlo je dať do rolí zo seba maximum, aby som mala čisté svedomie, že som bola pre daný projekt užitočná a prínosná.
Veríte na vnútorný kompas? A čo vás vedie, keď sa treba rozhodnúť – intuícia, logika, alebo niečo medzi tým?
Asi najviac ma vedie intuícia. Moje rozhodnutia sú často viac intuitívne než logické.
Aké máte leto? Oddychové či pracovné?
Mám cez leto nejaké menšie práce, ale je pre mňa viac oddychové, než pracovné. V auguste máme premiéry filmu Pod parou v rozličných mestách Slovenska, začneme Sencom, a potom pokračujeme v Nových Zámkoch, Pezinku, Senici, Banskej Bystrici, v Košiciach a v Prešove. Na všetky premiéry sa veľmi teším a verím, že sa divákom náš film bude páčiť.
Už dlhší čas žijete v Prahe, vybudovali ste si k nej vzťah?
Cítim sa tam slobodnejšie. Turistov je niekedy až priveľa, ale cítim rôzne energie, farby. A tým, že je tam veľa „iných“ ľudí, pôsobí to na vás uvoľnenejšie. Aspoň v mojej bubline nikto nerieši, kto odkiaľ pochádza, akú má orientáciu či aký má pôvod. Ak sa niekto zaujíma, tak s úprimným záujmom a bez negatívneho podtónu. Odkedy žijem v Prahe, pracujem aj na Slovensku a v Maďarsku. Nechcela som sa orientovať iba na český trh, pretože si cením moju jazykovú výbavu a rada ju využívam. Ak ma niečo zaujme, cestujem za tým, aj keď je Budapešť z Prahy ďalej, než keď som bývala v Bratislave.
foto: Igor Stančík/Martina Mlčuchová – IN FILM/CINETIM