Harfistka Katarína Turnerová je so Slovenskou filharmóniou zžitá celým telom a srdcom. Je vydatá za generálneho riaditeľa Mariána Turnera a spája ich tak láska nielen k sebe navzájom, ale aj k hudbe. V jej očiach sa odráža veľký súcit a ku svojmu povolaniu má nesmierne precízny vzťah, čo sa odráža hneď pri vylúdení prvých tónov na jej milovanej harfe. K tomu, aby veci robila poctivo ju z veľkej časti priviedla mama Valéria.
Rodina je odmenou za lásku Katky a Mariána: „Nikdy som nepochybovala, či rodinu chcem, alebo nie. Pre mňa bolo od začiatku jasné, že rodina je základom môjho života a na tom sme sa s mojim manželom bez problémov zhodli. Prišlo nám to úplne prirodzené.“
Jablko nepadá ďaleko od stromu, len občas na to prídeme neskôr
Keď bola Katka malé dievčatko, jej maminka bola pre ňu tým najväčším vzorom. Ako to už býva, v čase puberty a dospievania si paradoxne myslela, aká je originálna a svojská, keď bude mať úplne iné názory, či vkus, ako jej mama: „A teraz, v rokoch po 50-tke, vidím v jej i mojom správaní, vyjadrovaní, postojoch a dokonca často aj v pohyboch, alebo mimike toľko podobných spoločných vlastností a čŕt, že ma to niekedy až prekvapuje.“
Výnimočný dar
Katkina mama Valéria bola celý život ženou, ktorej hodnotový rebríček tvorili na prvom mieste rodina, manželstvo a viera. Možno to mala uložené dokonca aj v opačnom poradí. Bola vždy veľmi skromná, čo pri troch deťoch ani inak v tej dobe nešlo, no pritom bola aj veľmi silná osobnosť, čo bolo zase typické pre učiteľku žiakov základných škôl, čo bolo jej povolaním.
„Myslím si, že tieto vlastnosti som zdedila po nej. Aj pre mňa sú moja rodina i duchovné hodnoty v živote veľmi podstatné. Veľmi rada sa zabavím, ale nikdy, podobne ako ona, netúžim byť stredobodom spoločnosti, skôr naopak. A mám veľký vzťah k ľuďom, pri ktorých cítim, že potrebujú možno väčšiu pomoc, pretože stoja akoby na okraji bežnej spoločnosti. Tí ma, ale aj ja ich, akoby priťahujú. Neviem prečo to tak je, ale mne napríklad odpovie aj autista, ktorý normálne s nikým neprehovorí, alebo ma chytí za ruku a nejaký blok pri mne nemá. Podobné osobnostné vlastnosti má aj moja, dnes už 82 ročná maminka. Ešte stále sa jej stane, že sa k nej hlásia na ulici jej žiaci, mnohí už dávno dôchodcovia, ktorí si ju ešte dobre pamätajú, hoci ona mená mnohých už pozabúdala. No a určite som po nej zdedila aj hudobný talent, ale to aj po ocinovi, pretože moji rodičia sa zoznámili v speváckom zbore, kde obaja roky spievali. Koncerty, divadlo, ale aj výtvarné umenie a literatúra patrili k ich celoživotným veľmi obľúbeným záujmom,“ hovorí s láskou v očiach harfistka.
Náhradné povolanie cukrárky
Katarína spomína nesmierne rada na spoločné rodinné chvíle: „V detských rokoch to boli všetky krásne spoločné sviatky ako Vianoce, Veľká noc, alebo rodinné oslavy, kedy sme každý oslávenec dostali od maminky svoju narodeninovú tortu. Toto som prebrala po nej a pravidelne pripravujem k narodeninám i meninám každému jeho vlastnú originálnu tortu. Dokonca s plnou vážnosťou hovorím, že keby som musela z nejakých dôvodov prestať s hudobným povolaním, tak pôjdem za cukrárku. Rodinné dovolenky, ktoré aj keď boli skromné a prebiehali vždy len na Slovensku, boli taktiež nezabudnuteľnými zážitkami. Moje detstvo bolo teda veľmi pekné a aj keď sme more ako deti nikdy nevideli, tak mne a mojim mladším dvom bratom to nikdy ani nechýbalo, pretože sme vyrastali naozaj v šťastnej pohode a láske.“
Temperament preskočil z mamy na dcéru
Životné zásady, presnosť a rýchlosť, s akou životné situácie riešia majú Katka s mamou Valériou úplne totožné: „Ani ja, ani moja maminka nie sme zrovna tipy, ktoré sedia niekde v kúte a čakajú ako čo dopadne. Práve naopak, nikdy sme s vecami nejako neotáľali. Promptné rozhodnutia a pomerne výrazný temperament nám bol vždy obom vlastný, aj keď nie vždy vyznel len v pozitívnom slova zmysle. Musím povedať, že nás to dokonca aj dnes ešte dostáva do častých rozporov, ako sa na úprimný vzťah matky a dcéry patrí, no s tým nič neurobíme a napriek tomu sa veľmi ľúbime. Tá živelnosť našich pováh sa jednoducho nekrotí ľahko, o čom by asi najlepšie mohli rozprávať naši partneri, teda môj ocko, ktorý tu už žiaľ nie je a môj manžel. Zdá sa však, že im to paradoxne obom dosť konvenovalo, pretože inak by zrejme s nami nemohli byť,“ opisuje s úsmevom Katka. Aké hodnoty Katke mama do života najviac priniesla?
„Čím som staršia, tým si viac uvedomujem, aké hodnoty do mňa vštepila výchova mojich rodičov. Snažila som sa to preniesť aj do mojej domácnosti a rodiny, najmä pri výchove nášho syna. Ale to „okukané“ sa týka aj veľmi praktických vecí, ako je spôsob ukladania bielizne po žehlení, varenia niektorých jedál, dodržiavanie tradícií pri slávení sviatkov, či niekedy aj spôsobu reči, alebo lepšie povedané používania niektorých nárečových nuáns pri situáciách, ako to robila ona, či dokonca ešte jej maminka Jolana, teda moja babka, asi najskromnejšia a najtichšia žena, akú som kedy poznala, ktorá bola zároveň maminkin celoživotný a nasledovaniahodný vzor.“
Strata dieťaťa patrí medzi najväčšie životné bolesti
Katka s manželom Mariánom mali syna Tomáša a po ňom dcéru Katku. Rola matky ju absolútne napĺňala a je vďačná za každý prežitý moment so svojimi deťmi. „Ja som zažila materstvo tak, ako som si to predstavuje ideálne každá žena a matka, ktorá túži dať svojmu dieťatku život z lásky. Zdravé dieťa v šťastnej rodine, to je prípad nášho prvého syna Tomáška. Je to naplnenie prirodzenej túžby nás žien a nepoviem nič nové, keď skonštatujem, že je to najväčšie naplnenie a šťastie môjho života. Na druhej strane som zažila aj niečo, čo neželám zažiť nikomu na tomto svete, a to je strata vlastného dieťaťa. To sa stalo pri mojej vytúženej dcérke Katke, ktorá sa narodila s vážnou chorobou srdca. Aj keď lekári robili čo mohli, za čo som im bola veľmi vďačná, ako päťročnej jej boľavé srdiečko dotĺklo navždy. To je zase niečo tak strašné, že váš život vtedy stráca zmysel a zvládnuť to si neviem predstaviť bez životnej opory partnera, rodiny a pevnej duchovnej sily. Musela som sa naučiť s tým žiť, no nikdy na to nezabudnem. Silu mi však dodalo vedomie, že musím pokračovať práve kvôli tým, čo zostali, teda môjmu synovi a manželovi,“ tvrdí Katarína s pokorou.
Ako Katku vidí syn Tomáš?
So synom sú si navzájom obrovskou oporou a myslí si, že on vie, že sa na ňu môže vždy absolútne spoľahnúť: „Môj 25-ročný syn Tomáš, ktorý je už dospelý mladý muž, ma berie najkrajšie, ako syn svoju mamu brať môže. Váži si ma a má ma veľmi rád, za čo som vďačná. No zároveň je voči mne často aj kritický a aj sa niekedy pohádame. Všetko, ako keby som videla v zrkadle spred mnohých rokov z čias mojej mladosti. Máme však veľa spoločného, má vynikajúci hudobný sluch, hoci je právnik a pri mojich nahrávkach mi často robí „hudobného kritika“, ktorý si všimne tie najmenšie detaily a upozorní ma na ne.“
Manžel ustál aj náročné momenty, čo nie je pri mužoch samozrejmosť
S manželom Mariánom ich najskôr spojila dohromady hudba a potom láska: „Obaja sme hrali v jednom v orchestri, kde sme sa zblížili a aj keď on pokračoval neskôr v inej kariére, dnes je generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie, tak logicky muzika tvorí stále podstatnú časť nášho života. Je mi oporou nielen v hudbe, ale aj v životných rozhodnutiach, postojoch, pri konfrontáciách názorov, dokonca i mojom doktorandskom štúdiu a pri všetkom, čo dvojica spolu má prežívať. Máme veľa spoločných záujmov a ako rovnocenní správni partneri aj rozporov, ktorých zbližovanie je niekedy náročné, no zároveň aj veľmi krásne. Potom je to určite môj syn Tomáško, ktorého milujem ako mama najviac dokáže a ktorý pri mne stojí v každej chvíli, keď to potrebujem. A obrovskou oporou je mi aj môj anjelik Katuška, ktorá verím, že je v nebi a dáva na nás pozor. Nie je deň, kedy by som sa ňou v duchu nerozprávala, alebo neporadila. Mala by dnes už 22 rokov a jej názor by bol určite viac ako relevantný.“
Zladenie kariéry a rodiny
Byť harfistkou v Slovenskej filharmónii je pre Katarínu naplnením krásneho profesionálneho sna, no zároveň je to ale náročné povolanie, ktoré vyžaduje každodennú veľmi tvrdú prípravu. Musíte byť v najlepšej fyzickej i psychickej kondícii a tie výkony, či už sólové, alebo v orchestri si svoj účet vždy vypýtajú: „Začala som aj učiť na VŠMU, čo je ďalšou súčasťou môjho profesionálneho pôsobenia v hudobnej oblasti. Starostlivosť o rodinu si zase nechcem dať nikdy ujsť, keďže ma to napĺňa, no stojí to niekedy dosť síl. Okrem toho máme s manželom aj dosť bohatý spoločenský život, máme radi cestovanie a nechcem zanedbať ani okruh vlastných priateliek, s ktorými sa rada stretávam a trávim čas, ktorý patrí len mne. Recept na to neviem, no zatiaľ to vychádza a ja sa nesťažujem.“