Je to oslava remesla, ľudskosti a čistých sŕdc! Druhý júlový víkend Kežmarok vždy rozkvitne do farieb a do vôni. Už so železnou pravidelnosťou sa tu koná Medzinárodný festival Európske ľudové remeslo – EĽRO. Tento rok to bol 33. ročník.
Podujatie začína už v piatok skoro popoludní, o sedemnástej potom primátor Kežmarku Ján Ferenčák slávnostne otvorí festival. Z jeho prejavu mi ostali v pamäti výstižné slová – „Neodvráťme sa od koreňov, čisté srdcia nech nás spájajú.“ V piatok krátko popoludní prechádzam hlavnou ulicou, kedysi kráľovského mesta. Lemujú ju stánky remeselníkov, ktorí tu prezentujú svoje výrobky. Tento rok ich prišlo skoro 170 a sú tu remeselníci aj z Čiech, Maďarska a Poľska. Všetci majú jedno spoločné – prišli sa popýšiť svojou tvorbou a ukázať, že remeslo, ľudové umenie je pre nich láskou, emóciou a energiou. V ich výrobkoch je aj kus srdca, kumštu, ktorý prebrali od predchádzajúcich generácií a prenášajú ho ďalej.
Výrobky plné energie
„My všetci, nie som to len ja, ale všetci remeselníci dávajú do výrobkov kus seba, kus svojej duše a ľudia, keď si kupujú originál, stačí sa im dotknúť toho produktu, a musia cítiť tú energiu,“ hovorí Jozef Čecho, ktorý do Kežmarku prišiel až z ďalekého Záhoria, z Kútov. Zopár rokov sa venuje sa tkaniu na kartičkách. „Je to v podstate najstaršia technika, keď ešte neexistovali tkáčske stavy, tkáčske stroje. V tom čase si vlákna vlny ženy omotávali okolo seba, okolo pása, a na druhú stranu o strom si natiahli osnovu s kartičkami. Kartičky sa najprv vyrábali z kostí zvierat, potom neskôr z kože až nakoniec prišli drevené. Systém práce je rovnaký ako pri klasickom tkaní, musíte mať člnok a útok, ktorý preväzuje,“ vysvetľuje pradávnu tkáčsku techniku remeselník. Aj jeho obkolesia návštevníci a sledujú ako šikovnými prstami preberá nite a „práca“, čo je v jeho prípade tkanica, pomaly rastie, pribúda o niekoľko milimetrov. Ako nám vysvetlil, tkanica je vlastne širší pás – opasok, ktorý sa používal na zaviazanie odevov, buď odevov určených na robotný deň alebo potom na kroje, na slávnostné dni.
Ručne vyšívané kroje
Posúvam sa ďalej hlavnou ulicou, ktorá vedie od radnice k známemu Kežmarskému hradu. Na jednej strane remeselníci, na druhej stánky s občerstvením a jedlom. Šikovnosť ľudských rúk sa tu skutočne snúbi so všelijakými vôňami, a keď vám vyhladne stačí urobiť pár krokov, aby ste sa posilnili. Míňam pestrú paletu všakovakých ľudových výrobkov – keramiku, kožené opasky a kapsy, drevené vyrezávané plastiky, zvonce, tkané pokrovce. V tej záplave krásy človek neviem, kam skôr pozrieť, čo si má vlastne kúpiť. Všetko je tu krásne.
Pristavím sa pri stánku s krojmi – nádherné výšivky priťahujú moje oči. „Na toto podujatie do Kežmarku chodím už jedenásť rokov, áno, som tu už jedenásty rok. A už aj predtým som vyšívala, takže takých dvadsať rokov sa venujem tomuto remeslu – proste takto si vyšívam. Špecializujem sa na krížikovú výšivku a robím košele hlavne zo Zamaguria a zo Ždiaru. Hľadám staré vzory, ktoré sa kedy robili. Aj teraz som vyrobila najnovšiu košeľu, z ktorej sa veľmi teším. Skúša si ju ten mladý pán,“ povedala mi pani Evička Garstková z Kežmarku.
Pocta fujare – majestátnemu nástroju
O piatej popoludní prechádza väčšina návštevníkov k hlavnému pódiu pri radnici. Čaká tu na nás večerný program – ten piatkový, v sobotu je ďalší. Ešte pred tým však pódium „obsadia“ Chlopi z Heľpi a ich riadne hrubý hlas pohltí celý priestor. „Vystupovalo sa nám dobre, je tu vynikajúca atmosféra, často tu chodíme. Určite však pôjdeme aj na Slovenský deň kroja do Banskej Bystrice,“ povedal jeden z Chlopov – Paľo Oravkin.
Potom prídu na pódium fujaristi a je ich veru požehnane – asi tridsať. Má to aj svoj dôvod – Kežmarok sa rozhodol takto slávnostne pripomenúť si dvadsať rokov od zápisu fujary do Svetového zoznamu UNESCO. Fujara – ten majestátny ľudový nástroj si to určite zaslúži. Samozrejme, nechýba Michal Fiľo, náš hádam najznámejší výrobca fujár a pastierskych hudobných nástrojov.
„Štyridsať rokov táto moja záľuba so mnou putuje. Začal som vyrezávaním pastierskeho riadu – robil som črpáky, váhance, lyžice, soľničky. Keď mi kolega požičal drevo na píšťalky, pustil som sa do toho. A keď som zahral na píšťalke, keď som počul ako mi zahrala tá moja píšťalka, vtedy ako keby sa vo mne niečo zlomilo a rozhodol som sa ísť tým smerom,“ hovorí pán Fiľo. Sám je aj zdatným hráčom na fujaru a aj v Kežmarku „priťahoval“ k svojmu stánku návštevníkov – stačilo mu vylúdiť zopár tónov na fujare a zanôtiť Zlapali Janíka…..Vedela by som vám ešte veľa rozprávať o festivale Európskeho ľudového remesla v Kežmarku. Príďte však do mesta pod Tatrami na budúci rok sami. Zažijete tú užasnú atmosféru na vlastnej koži – sviatok ľudového umenia a remesla, folklóru a aj večernej zábavy, kedy z pódia znie aj moderná hudba.
Viera Mašlejová
Foto: autorka
