Patríte medzi fanúšikov dobového seriálu Dunaj, k vašim službám? Potom aj vám musela padnúť do oka Alenka Valentová z oddelenia módy, ktorá má pod palcom všetky figuríny. O tom, aký odkaz nesie pre divákov, sme sa porozprávali s jej predstaviteľkou – novým hereckým objavom Lesanou Krauskovou.
Dunaj beží na obrazovkách od januára 2023. Diváci vás v ňom spoznali ako úplne novú tvár a rovnako pre vás to bola prvá veľká úloha pred kamerami. Ako vnímate svoje pôsobenie za ten čas?
Vnímam u seba posun. Inak sa snažím pristupovať k herectvu. Nemám až tak veľa stresu ako na začiatku, keď som ešte nevedela, ako to v mojom prípade dopadne (smiech). Potrebovala som nájsť v sebe istotu a tá prišla až s odstupom času, aj vďaka mojim kolegom.
Ak potrebujete nejakú radu, za kým idete z hereckého kolektívu?
Vzhliadam k Monike Hilmerovej. Idem za ňou, keď potrebujem a ona aj vidí, kedy potrebujem. Učím sa od nej. Cez jej ľudskosť mi dokáže vysvetliť veci z inej perspektívy, čo ma veľmi oslobodzuje.
Ako si spomínate na konkurz?
Bolo to také príjemné, že som ani nemala pocit, že som na konkurze (úsmev). Mala som skrátka silný vnútorný pocit, že s tými ľuďmi chcem spolupracovať.
S Kristínou Svarinskou a s Petrou Dubayovou pôsobíte ako kamarátky aj v skutočnosti.
V tomto naozaj prerástol scenár do reality. Postupne sa medzi nami vytvorila priam rodinná komunita. Vieme si poradiť a vypočuť sa. Vždy sa veľmi teším, keď viem, že spolu budeme točiť. Nikdy nezabudnem na náš prvý spoločný deň na placi. Nakrúcali sme člnkovanie na jazere. Toľko humoru, ktorý vznikol z môjho a Peťkinho „profesionálneho“ člnkovania by stačilo na samostatný diel Dunaja (smiech).
Kde sa vám hrá najlepšie – penzión alebo obchodné centrum?
Obchodné centrum je strašne ďaleko od šatne, takže za mňa určite penzión (smiech).
V seriáli si obliekate dobové kostýmy a tomu prispôsobenú celkovú vizáž. Čo hovoríte na módu štyridsiatych rokov?
V dobovej móde sa cítim veľmi dobre. Občas si hovorím, že som sa narodila do zlého roku (smiech). Ten ženský štýl aj strih mi veľmi vyhovujú.
Stvárňujete módnu návrhárku. Aký je váš skutočný vzťah k móde?
Ako sa cítim, tak sa oblečiem. Nie vždy to môže byť podľa niekoho gusta, ale hold. Nijako extrémne neriešim vizuálnu stánku, skôr sa chcem cítiť komfortne. Ak sa cítim na niečo extravagantné, dám si aj to.
Viete šiť?
Pokiaľ treba zašiť dierky na ponožkách, v tom som expert (smiech). No ak ide o niečo komplikovanejšie, tam moja zručnosť končí. Zakaždým, keď mám mať v seriáli obraz, kde šijem, už viem, že sa bude na mne celý štáb smiať (smiech).
Alenka mala na výber, či ísť do Ameriky a zažiť sľubnú kariéru alebo zostať na Slovensku pre lásku. Boli by ste v realite viac ambiciózna alebo by ste tiež išli cez srdce?
Asi by som sa rozhodla ako Alenka, no treba v jej prípade vnímať aj kontext doby. Vtedy nebolo bežné cestovať po svete ako dnes. A hoci prišla vojna a vidina budúcnosti nebola pre Alenku svetlá, je rodinne založený a veľmi veriaci typ a to sú jej piliére. Je to ťažká otázka. Dať prednosť rodine alebo kariére nie je iba čierno-biele. Záleží od okolností.
Čo má v skutočnom živote spoločné Lesana s Alenkou?
Jej vnútorná neistota a nerozhodnosť sú aj mojou prirodzenou vlastnosťou. Obe veľmi pochybujeme.
Českí tvorcovia v Zlatej Labuti sa nebránili milostnej zápletky medzi Irenou a Alenkou, medzi ktorými vzplanuli city. Slovenský scenár sa téme vyhol, prečo si myslíte, že je to tak?
U nás je to, žiaľ, veľmi výbušná téma, a tak sa zrejme chceli vyhnúť burcovaniu vášní v spoločnosti. Ešte nemáme pripraveného diváka na takúto tému. Držím však v sebe veľkú nádej, že sa to časom pohne dopredu. Spôsob, akým spolu teraz v spoločnosti komunikujeme, nie je úplne šťastný. Treba nám oveľa viac otvorenosti, súcitu a empatie voči ostatným. Nenávisť, ktorá sa v spoločnosti šíri, každého nejakým spôsobom zraňuje, no filter, ktorým ju ľudia púšťajú von, raní najviac. Mrzí ma to.
Mám veľmi veľa šikovných kamarátov, ktorí majú čo Slovensku ponúknuť, no odchádzajú, lebo si tu nevedia predstaviť svoju budúcnosť. Cítia sa byť nepochopení tými, ktorí majú pocit, že nám narušujú nejaký náš zabehnutý systém, ale to tak absolútne nemusí byť.
V prvej sérii ste nakrútili veľmi nepríjemnú scénu s Holubcom, keď Alenku znásilnil. Máte osobnú skúsenosť, že mal niekto voči vám sexuálne narážky a bolo vám to nepríjemné?
Bohužiaľ, mám. Osobne aj na sociálnych sieťach, kde si ľudia dovolia povedať aj to, čo by nepovedali na ulici. Anonymitou naberajú odvahu, no aj hlúposť. A ešte „väčším bohužiaľ“ je, že nepoznám vo svojom okolí dievča, ktoré by sa s takýmto, pre niekoho nevinným vtipkovaním alebo komentovaním tela nestretlo.
Momentálne na obrazovkách sledujeme pozitívnejšiu linku – prekvitajúcu lásku Alenky a Michala. Schyľuje sa k svadbe. Čo musí spĺňať váš vyvolený v skutočnom živote?
Nemám to úplne zadefinované. V prvom rade by sme mali zastávať rovnaké hodnoty a vedeli sa počúvať a pochopiť.
Spoznávajú vás na ulici?
Po väčšine mi ľudia hovoria Alenka. Už ma ani nikto neosloví mojím menom. Stala sa mi však aj úsmevná príhoda, keď sa jedna pani na mňa zapozerala a po chvíli povedala: „Nie, to nebudete vy“ (smiech). V realite totiž nevyzerám úplne ako Alenka. Na obraze som o niekoľko rokov staršia, namaľovaná, mám iné vlasy. Zväčša sú ľudia naživo prekvapení, že vyzerám ako také malé dievčatko.
Kto je váš najväčší fanúšik?
Moja stará mama a rodičia, myslím si (úsmev). Starká sa aj pýta, čo bude ďalej…
Dunaj sa odohráva v tažkých dobových súvislostiach. Máte v rodine nejaké príbehy späté s vojnou?
Hoci sme si so starou mamou nehovorili konkrétne zážitky z vojny, tento seriál u nás otvoril témy, ako vyrastala, ako žila jej mamina, ako sa im žilo, keď boli mladší, odkiaľ naši predkovia vlastne pochádzajú a podobne. Mám obrovskú radosť z toho, koľko ľudí Dunaj naviedol k podobným rodinným debatám a k objavovaniu minulosti. Začali sa viac pýtať a spoznávať svojich starých rodičov.
Aký odkaz nesie pre divákov Alenkin príbeh v Dunaji?
Myslím si, že Alenka tam prináša práve to, na čo veľa z nás zabúda – dovoliť si byť zraniteľný, povedať nevládzem, nedokážem, bojím sa – dovoliť si nebyť nonstop silný. Máme pocit, že musíme všetko zvládnuť, že musíme byť vždy stopercentní, perfektní, no nie je to tak. Dovoliť si požiadať o pomoc je, a obzvlášť dnes v ére sociálnych sietí, keď je to viac komplikovanejšie ako kedykoľvek predtým, nesmierne dôležité. Rovnako, ako nebáť sa ľuďom ukazovať, ako sa naozaj cítime – a to je odkaz mojej postavy.
No v rámci celej tematiky seriálu je hlbšou pointou pripomínať si staré chyby, aby sme ich neopakovali z minulosti, obzvlášť teraz, keď sa k nim rútime..