Každú nedeľu nás víta z obrazoviek Let’s Dance šarmantná usmievavá moderátorka, ktorá vedie bezprostredné rozhovory s hviezdami parketu. Dnes budeme viesť jeden my s ňou. S vnučkou Olda Hlaváčka Luciou sme sa porozprávali o práci aj o súkromí a prezradila nám aj, k čomu sa schyľuje…
Do televízie ste sa dostali pred deviatimirokmi ešte ako študentka. Aká bola vaša cesta?
Lákalo ma pracovať vo svete médií alebo filmu. Začala som študovať marketing a médiá. Do televízie som sa dostala cez veľký konkurz. Hľadali vtedy študentov na ročnú stáž. Podarilo sa. Celý piaty ročník som pendlovala medzi školou a televíziou. Moja stáž začala v spravodajstve. Po mesiaci mi odvysielali prvú reportáž v Televíznych novinách. Po ukončení štúdia a stáže si ma šéf zavolal. Oznámil mi, že by si ma radi nechali a ponúkol mi miesto. Ako redaktorka spravodajstva som pôsobila ďalších sedem rokov. Napokon odtiaľ viedla cesta do Telerána.
Momentálne vás vídame na obrazovkách Let’s Dance, kde ste sa osvedčili už druhý ročník za sebou. Čím ste si podľa vás získali divákov?
Myslím si, že diváci milujú šou ako takú. Jej tvorcovia Pepe, Šema, Miňo a spol. veľmi dobre vedia, čo robia. Sama som v pozícií diváka, keď sledujem tance, porotu alebo Viktora a užívam si to. Každý si v tom nájde svoje, každému sa páči iné. Samozrejme ma poteší, keď mi niekto povie, že ma má ako divák rád. Zároveň maximálne rozumiem tomu, keď niekomu nesedím. Je to prirodzené.
Ste trémistka? Je pre vás tento ročník o čosi menej stresujúci oproti prvému, v ktorom ste účinkovali?
Paradoxne sa ma pred prvým kolom tejto deviatej série zmocnila čudesná nervozita. Dokonca väčšia, ako keď som išla Let’s Dance moderovať úplne prvý raz. Mierna nervozitka alebo vzrušenie je prítomné vždy. Našťastie majú zvládnuteľné rozmery.
Ako prijímate kritiku a ako hejty?
Kritiku si pýtam. Vždy ma zaujíma názor mojich šéfov a všeobecne od ľudí, ktorých považujem za kompetentných v obore. Pochvala je príjemná vec, potrebná, no kritika ešte viac. Tá správna človeka posúva vpred. Možno klišé, no pravdivé.
Hejty neprijímam. Ak si hejt zadefinujeme, že niekto niekoho nezmyselne osočuje, komentuje zjav a podobne, odosielateľa vnímam ako nešťastníka a hejt čo pľuje ako jeho zrkadlo.
Ako hodnotíte kolektív Let’s Dance oproti minuloročnému?
Opäť sú to ľudia, ktorých som si okamžite obľúbila. Sú súdržní, podporujú sa, pomáhajú si, stretávajú sa na tréningoch i mimo nich. Cítim sa pri nich skvele, vysielajú energiu, ktorá ma baví. A vidno, že ich Let’s Dance a všetko okolo baví a teší tiež.
Máte aj vy medzi tanečníkmi pár, ktorého vystúpenie si najviac užívate?
Užívam si všetky vystúpenia. Každý má vlastný štýl a predpokladám, že každý večer prekvapí niekto iný. Radostným balzamom na dušu je pre nás všetkých a myslím, že pre celý národ, Janko Tribula.
Môžete si tie tanečné čísla vlastne vychutnať alebo riešite zatiaľ prípravu na rozhovor a stres okolo?
Vychutnávam si a nasávam dianie. V tej chvíli som divák a všetko sledujem, od šou sa to celé odvíja.
Pôsobíte, že ste pre súťažiacich v zákulisí akousi bútľavou vŕbou. Kto sa k vám chodí najviac utešovať?
Rozprávame sa, vždy sa vystískame a podporujeme sa prirodzene navzájom. Zatiaľ nikto nepotreboval špeciálnu starostlivosť. Kto by mal potrebu, nech sa páči, nech sa dostaví (smiech).
Ako zvládate pracovné nasadenie – skoré vstávanie do Telerána verzus neskoré noci na Let’s Dance?
Sem-tam má môj organizmus problém so zaspávaním, pretože mám v týždni tri rôzne režimy, no všetko mám aj vďaka kolegom nastavené tak, aby som to zvládala. Napríklad pondelky ráno nevysielam. Veľmi sa mi osvedčilo poctivo si zacvičiť. Dobíja mi to energiu aj pri menej kvalitnom spánku.
V čom vám vyhovuje moderátorské duo s Matúšom Krnčokom z Telerána a v čom s Viktorom Vinczem z Let’s Dance?
V mojom srdci majú obaja rovnako veľké miesto. Teleráno a Let’s Dance sú dve diametrálne odlišné relácie, hoc sme stále na jednej platforme. Je to úplne iný systém práce a prípravy. V každom formáte som s polovičkou spokojná. Obaja chalani majú zmysel pre humor. To, že sa vieme spolu zasmiať, podpichnúť sa a podobne, považujem za veľmi dôležité. Zároveň, keď treba, vieme zapnúť aj vážny mód. S Viktorom a s Matúšom sa cítim maximálne uvoľnene, mám šťastie.
Ako sa o seba psychicky a fyzicky staráte, respektíve, ako sa chránite od vyhorenia?
Najlepšie sa cítim, keď mám ustálený stravovací aj pohybový režim. Tento rok som si dala predsavzatie poctivo cvičiť. Zatiaľ sa mi to darí a je to môj kľúč k tomu, aby som mala pokojnú myseľ. Tak, ako viem makať, viem byť aj maximálne lenivá. Milujem, keď si môžem zájsť na masáž či na kozmetiku. Je to forma mojej meditácie. A raňajky či prechádzky v lese s mojím partnerom! Skrátka, dopriať si čas na seba, na aktivity a ľudí, s ktorými a pri ktorých, mi je dobre.
Dar vystupovať pred kamerou ste zrejme zdedili po dedovi Oldovi Hlaváčkovi. V čom ste si podobní?
Fíha (úsmev). Myslím, že obaja milujeme iróniu a sarkazmus a radi sa smejeme. A máme radi šibalstvá!
Porozprávajte nám o ňom, ako ste ho odmala vnímali, čím vás v živote inšpiruje?
Dedko bol na nás „prísňak“. Musel. Boli sme štyri vnúčatá, o ktoré sa s babinou často naraz starali. Robili sme stále blbosti. Keď sme vyviedli niečo cez hranicu, stačilo, aby niečo povedal a dalo nás to dole. Mali sme voči nemu obrovský rešpekt. Ako sme rástli, tak sa z nás stali parťáci na debaty. Inšpiruje ma jeho rozhľadenosťou, jasným názorom, pracovitosťou a šikovnosťou aj v kutilskom a vo výtvarnom smere.
Oslávil deväťdesiatku. Máte teda v rodine tuhý korienok. Čo bude váš recept na dlhovekosť?
Budúcnosť ukáže, do akej miery je tuhý korienok dedičný. Podľa mňa je popri hriechoch, ktoré nám neprospievajú, veľmi dôležitý už spomínaný pohyb.
Od šestnástich rokov máte diagnostikovaný chronický zápal hrubého čreva. Ako ochorenie najlepšie potláčate?
Nechcem vás chytať za slovíčka, no potláčať ochorenie je podľa mňa cesta do pekla. Pravidelne chodím na kontroly k môjmu lekárovi a komunikujem s ním. Za tých približne pätnásť rokov som si zažila ťažké stavy, týždne pobytov v nemocniciach a strašidelné verdikty. Povedala som si, nie. Dala som si cieľ, že chcem byť zdravá. Spoznala som svoje telo, viem, čo mi vyhovuje, čo nie a klopem si, že sa mám dobre.
Máte dlhoročný vzťah. Ste už aj dlhšie zasnúbení. Neschyľuje sa k svadbe?
Myslím, že je to na spadnutie. V auguste nám odbije deviaty rok.
Čo na vašej svadbe nebude chýbať?
Môj partner. Dúfam. Robíme si z neho doma srandu, že zmešká aj vlastnú svadbu.
Máte po tridsiatke. Necítite z okolia tlak na to, kedy už budú deti?
Nepociťujem žiadny tlak. Som toho názoru, že to vôbec nie je agenda okolia. Žiaľ, neviem odpovedať na otázku, kedy budú deti, potrebovala by som vešteckú guľu.
Vaša sestra má už troch chlapcov. Aký máte vzťah?
Vídame sa málo, pretože žijú v inom meste. Keď k tomu príde, tešíme sa, hráme sa, jašíme, aj plačeme a kričíme (smiech). Taká detská súrodenecká klasika.
Keď raz príde aj na vás, čo budete robiť vo výchove ako vaši rodičia, a čo úplne inak?
Asi by som sa v mnohom inšpirovala. Myslím, že výsledok ich práce je obstojný (smiech). No ďalej nad tým nerozmýšľam. Aj kamaráti, čo majú deti, sa smejú, že ich plány a predstavy sa na míle vzďaľujú od reality. Zrejme je cestou robiť najlepšie, ako v danom momente výchovy vieme. Nikto na to nemá patent.
Ako ste sa spoznali s vašou polovičkou?
Zrazili sme sa na parkete na diskotéke. A zaiskrilo to (úsmev).
V čom je váš recept na dlhoročný vzťah? Ako si pestujete harmóniu obzvlášť v týchto dňoch, keď ste viac vyťažená?
Keď sledujem okolie a počúvam rôzne príbehy, o to viac si vážim náš vzťah. My sme dvaja pohoďáci, ktorým to kliklo, a je nám spolu dobre. Rešpektujeme svoje potreby, záľuby, prácu, neobmedzujeme sa a otvorene o všetkom komunikujeme.