V štrnástich rokoch vymenila rodný východ za bratislavský internát. S Radošincami okúsila svet a túlavé topánky už nevyzula. Žne úspechy doma aj v zahraničí, hoci nemala vždy na ružiach ustlané. V živote musíte ísť ďalej, posiela odkaz Liv Bielovič až z Tokia.
Rozhodnutie dať sa na hereckú dráhu vám vraj kedysi vnúkla Libuška Šafránková. Čo presne vám povedala?
Libuška bola jedným z mojich veľkých hereckých vzorov. Nielen preto, že som ju poznala veľmi osobne. Bola anjel. V našej profesii ojedinelá osobnosť. Keď ma zobrala do divadla a ja som tam videla jej fotky v nádherných divadelných kostýmoch a ona mi povedala, že: „Tady si jednou společne zahráme,“ vtedy vo mne prebudila chuť vydať sa touto cestou.
Nakoniec ste to naozaj dotiahli do divadla, napriek zložitejšiemu detstvu. Prispelo to k vašej motivovanosti?
Aj to ma k tomu poháňalo. Mala som pocit, že musím dokazovať dva až trikrát viac ako ostatní. No tiež sa rada učím nové veci (úsmev).
Vaše herecké začiatky sa už počas štúdia VŠMU spájali s Radošincami, s ktorým ste veľa cestovali. Ako na tie časy spomínate?
Nezabudnem na zájazd do Kanady. To bol úžasný výlet plný fantastických zážitkov. Bývali sme u kanadských Slovákov. Doteraz som v kontakte s dvomi z nich – je to manželská dvojica. Minulý rok som ich dokonca po rokoch navštívila. S Radošincami sme precestovali celkom slušný kus Kanady. Pamätám si, ako ma ubytovali u jedného kanadského Slováka, ktorý choval hady. V každej izbe svojho domu mal terárium. Pýtal sa, či mi to nevadí. Ja, že nie. Bola som vtedy poriadne odvážna. Dokonca som si ho dala s jeho asistenciou okolo krku. Odvtedy ten pocit veľmi nevyhľadáva, (smiech). V jedno ráno, keď som vstala a nazrela do terária, had bol preč! V panike som vybehla von a tomu nášmu kanadskému Slovákovi som zreferovala, že jeho „domáci miláčik“ zmizol. Neuvedomila som si v tej rýchlosti, že ho mal omotaného okolo krku (smiech). Práve ho kŕmil. Odvetil mi, že ma nechcel budiť, tak ho potichúčky z terária vybral a presunuli sa do kuchyne. Akoby to bol „len“ škrečok (úsmev). Ešte si spomínam, že sme v jednom meste, (neviem už presne v ktorom) bývali u vitariánov. A nebolo to len, že by sme nemohli mať na tanieri žiadne mäso alebo vajcia, ale nič zahriate na teplotu vyššiu ako štyridsať stupňov. Jedli extrémne zdravo. Len korienky, ich vlastnú zeleninu, domáci vegánsky jogurt, orechy, ovocie…Bol to veľký zážitok, aj keď… stále som bola hladná (smiech.
Desať rokov ste potom odohrali v SND, no nikdy ste tam akosi nezapustili korene. Ste ten typ „svetobežníka“, čo potrebuje stále vietor v plachtách?
Áno, to som. Inštitúcia ma zväzuje. Vtedy som pre zahraničie, cestovanie aj nakrúcanie musela trikrát odmietnuť predstavenie. Požiadala som ich o alternáciu a zároveň som naznačila, že bude lepšie, ak to aj takto zostane. No to bolo skoro desať rokov dozadu. V súčasnosti mi návrat do divadla príde zmysluplnejší.
Aj teraz sa nachádzate v zahraničí, prezraďte nám, kde ste a čo zaujímavé tam zažívate?
Momentálne som v Tokiu, v Japonsku, nedávno som zase navštívila Vietnam. Začali sme s priateľom našu spoločnú „cestu okolo sveta“. Ochutnávame a spoznávame nové chute, zažívame nové kultúry, zvyky a obdivujeme neuveriteľne nádhernú prírodu. Práve sme sa vrátili z hory Fuji.
No u nás doma vás vidíme v obývačke naďalej. Pravidelne vás sledujeme v seriáli Druhá šanca z nemocničného prostredia. Vo vašej postave Adele Tibenskej je skrytá bolesť, ktorá ju núti ponoriť sa do práce, len aby nemusela riešiť svoj vnútorný svet…
Keď robíte to, čo vás baví, ste požehnaný človek. Ak prácou unikáte pred realitou, ktorej musíte čeliť, môže vám to na chvíľu pomôcť zabudnúť, no nevyrieši to vaše ťažkosti alebo problémy.
V rámci dejovej linky stále počúvate o komplikovaných diagnózach, podnietilo vás to venovať viac pozornosti svojmu telu?
Preventívnu prehliadku by mal absolvovať každý človek bez ohľadu na vek raz-dvakrát ročne. Jesť zdravo, hýbať sa, byť pozitívne naladený, dopĺňať si vitamíny a minerály a udržiavať zdravé medziľudské vzťahy je gro. Skutočný luxus, ktorý si v súčasnosti nie každý môže dovoliť. To mi je ľúto…
Na čo viac dbáte po štyridsiatke?
Odjakživa som rada veľa chodila pešo. Takmer všade. Je to telu najprirodzenejší a najzdravší pohyb. A milujem masáže!
A najlepšie, ak sú z lásky. Ako ste sa spoznali s vašim americkým priateľom?
V Bratislave. Pricestoval pracovne. Stretli sme sa v reštaurácii, aj s našimi spoločnými americkými priateľmi. Oslovil ma ako prvý. A ja som si chcela len pokonverzovať. Netušila som, že sa to vyvinie týmto smerom (úsmev).
Dali ste láske šancu aj napriek sklamaniu. Dcérku ste vychovávali sama. Mnoho single matiek vám aj po rokoch píše, ako ste to zvládli… Akú máte pre nich odpoveď?
Musíte ísť skrátka ďalej. Vypracovať sa, zlepšovať sa, makať na svojej lepšej verzii každý deň. Veriť si a nevzdávať sa.
Dcérka Beki má už sedemnásť rokov a máte kamarátsky vzťah. Komunikujete spolu aj ťažšie témy, ako sú mužský a ženský vzor, vzhľadom na vašu situáciu?
Bavíme sa spolu o všetkom. Aj o vzťahoch, samozrejme.
Dá sa povedať, že všetko, čím ste si spolu prešli, z vás oboch urobilo silnejšie ženy?
Určite áno. Nič nie je náhoda.
Zábery z predstavenia Milujem ťa, ale…