Herečka Lucia Siposová je žena, ktorá nekráča vyšliapanými chodníkmi. Skôr než si niečo naplánuje, počúva vlastnú intuíciu, namiesto rutiny volí dobrodružstvo a kým iní ráno zívajú, ona ešte do noci srší kreativitou. Autentická, odvážna a svojská – taká je aj v Red Cat Cabarete, ktorý s láskou vedie a zároveň na jeho doskách žiari.
Pri dohadovaní rozhovoru ste apelovali na to, aby to nebolo ráno, nespadáte teda do kategórie ranných vtáčat?
Pre mňa je veľmi dôležitý spánok, ale paradoxne chodievam spať pomerne neskoro. Aj večerné vystúpenia spôsobujú, že nie je úplne ľahké len tak si po nich ľahnúť. Po výkone máte prirodzene v sebe kopec adrenalínu a energie a nechce sa vám spať. Priznám sa, že chodievam do postele okolo jednej v noci. Snažím sa ísť niekedy aj skôr, ale naozaj sa mi to nedarí. Spím 8-9 hodín. Moje rána však nie sú zďaleka pomalé, som schopná sa za dvadsať minút dať celá do poriadku a vyraziť do terénu.
Máte nejakú vlastnú osvedčenú fintu, ako si upokojiť hlavu po vystúpeniach?
Tých pár hodín medzi potleskom a spánkom sa nedá obísť, telo si ich vyžaduje. Niekedy ešte píšem alebo čítam, alebo scrollujem telefón, dokonca hrám na počítači tetris! Ideálne však je nechať mobil za dverami spálne.
Red Cat Cabaret ste založili už pred deviatimi rokmi, dodnes v ňom aj účinkujete. Čo si môžu čitatelia, ktorí nikdy na kabarete neboli, pod týmto pojmom predstaviť?
Pod kabaretom sa dá predstaviť čokoľvek a môže to byť aj hocičo, záleží od jeho tvorcov. To mám na tomto žánri rada, že je slobodný a širokospektrálny. Náš kabaret je kamenný divadelný klub, kde chodia ľudia elegantne oblečení, pri bráne vás privítajú uvádzači, ktorí vás pripravia na ten daný večer. Usadia vás do našej komornej útulnej obývačky, kde sedíte pri malých stolíkoch v tesnej blízkosti s inými hosťami aj umelcami. Ste súčasťou. Je to iný svet. Popíjate drink, kým sa na našom malom javisku dejú veľké veci.
Máme na repertoári momentálne osem úplne iných predstavení na rôzne témy, treba si vybrať. Ale vždy je to mozaika kvalitnej hudby, tanca, spevu, interakcie, odvážneho humoru so štipkou pikantnosti. Je to taký malý šperk v rámci Slovenska a aj za jeho hranicami. Máme vlastný rukopis, ktorým sa nám darí divákov možno občas pobúriť, ale najmä pobaviť a pohladiť. Jemná provokácia a nadhľad sa striedajú s romantikou a melanchóliou. Otvárame všetky možné emócie, príďte sa presvedčiť.
Z vašich slov cítiť, že sa na doskách kabaretu doslova realizujete naplno a vo všetkých smeroch..
Nielen ja sa realizujem, ale aj približne 40 rôznych umelcov. Robí mi tiež veľkú radosť vidieť akí šťastní a vysmiati sú diváci po každej show. Mojím cieľom je prinášať medzi ľudí viac nadhľadu, radosti a pozitívnej energie. Robiť ľudí otvorenejšími a lepšími. Kabaret je na to ideálny, nie je to vôbec len plytká zábava.
Kam vás osobnostne posunul tento projekt? Predsa len ste v ňom riaditeľkou s veľkou zodpovednosťou aj za iných ľudí.
Nemám deti, ale som mama kabaretu. So všetkým, čo to prináša aj berie. Venujem mu väčšinu svojho času. Niekedy mám chuť sa odtrhnúť a niekam od všetkého ujsť, ale pritiahne ma to nazad, pretože je pre mňa veľmi dôležitý. Ako dieťa. Žijeme spolu v dobrom aj v zlom (úsmev). Som však veľký dobrodruh a mnoho z môjho „pôvodného“ života išlo bokom. Nebola som nikdy zamestnaná a vždy som šla za hlasom svojho srdca.
Teraz som vďačná za to, že môžem vytvárať niečo hodnotné spolu s mojimi kolegami a priateľmi. Vytvorili sme komunitu, prežili sme spolu problémy spôsobené pandémiou, prirodzene sa u nás premelie kopec rôznych pováh a osobností, niekedy to naozaj nie je jednoduché. Je to neustály krízový manažment, kde sa treba rýchlo rozhodovať a zároveň tvoriť. To podstatné pre mňa je, že som v kabarete prepojila všetko, čo viem a mám rada, a dáva môjmu životu zmysel.
Videla som vás vo veľmi príjemnom seriáli Večne mladí, na ktorom stespolupracovali s pánom režisérom Hřebejkom. Bolo to pre vás po prvý krát?
Áno a bolo to super. Je to režisér, ktorý má rád autenticitu a nechá vás sa naplno prejaviť. Odžiť si to. Občas sme boli doslova hodení do vody a to mne veľmi vyhovuje. Improvizáciu milujem. A bolo to úžasné ocitnúť sa v takej skvelej hereckej spoločnosti. To je za odmenu, na to človek nezabúda. Dúfam, že aj diváci to tak pocítia.
Stvárňujete v ňom riaditeľku domova dôchodcov. Hlavnými postavami sú traja dôchodcovia (Bolek Polívka, Milan Kňažko a Vlado Černý), ktorí sa ocitnú v luxusnom domove, kde zistia, že ani v pokročilom veku neprestávajú zažívať nové dobrodružstvá. Seriál sleduje ich každodenný život, v ktorom sa s humorom riešia problémy so zdravím, vzťahmi a rodinnými záležitosťami. Keďže ste v reálnom živote riaditeľkou kabaretu, bola vám táto rola blízka?
Hneď som sa v tej role videla. Režisér tiež nemal pochybnosti, že sa na to hodím. I keď moja postava sa stane riaditeľkou tak trochu proti svojej vôli. V podstate aj s tým sa viem stotožniť, nikdy som neplánovala byť riaditeľka. To sa tak stalo. Nemala som na výber, život mi to priniesol, ako aj tejto mojej postave.
Ste vášnivou cestovateľkou, ktorá v januári navštívila strednú Afriku, aké dojmy vo vás zanechala?
Bola som v Rwande a Ugande a vrátila som sa uchvátená. Už som to potrebovala, tak poriadne sa predýchať, ideálne v pralese. Úplne zmeniť vzduch. Je to môj zdroj energie spolu so spánkom. Navštívila som sopečné pohoria na hranici Rwandy, Ugandy a Konga, kde žijú vysokohorské gorily a safari na hranici s Tanzániou. Afrika je čarovná, len ma štve, že tam neviem byť ako beloška nenápadná.
Najradšej som, keď pri cestovaní splyniem s davom. Rwanda je neskutočne čistá krajina, na zemi nenájdete žiadne odpadky, volajú ju aj Švajčiarsko Afriky. Prezident v nej nariadil, že prvú sobotu v mesiaci si všetci musia okolo vlastného domu upratať a kto to nespraví, dostane pokutu. To by mohlo byť aj u nás. Aj v prenesenom význame. Uganda bola o niečo divokejšia. Bolo to celé jedno veľké dobrodružstvo.
Čo vám pomáha nestratiť iskru, keď sa svet okolo zdá unavený?
Veľa záleží od toho ako sa na veci pozeráte. Tam, kam nasmerujete svoj reflektor, to vám príde v daný moment dôležité. Neberiem si veľa veci osobne, človek ani nevie čomu dnes veriť, ja verím svojmu vnútornému hlasu. K politike sa vôbec neupieram, nikdy to dobre s ľuďmi nemyslela. Občas to môže byť dobrá téma na diskusiu, ale hádať sa a dávať do toho emócie sa mi zdá zbytočné. Snažím sa žiť autenticky a intuitívne, rešpektovať seba aj ostatných. Svet prechádza vždy nejakými cyklami.
Nič nie je čiernobiele a bez vetríka sa lístok nepohne. Všetko je v neustálom pohybe. Proces. Systém nie je dlhodobo dobre nastavený a zrejme musí padnúť, aby sa zrodilo zase niečo pekné. A vždy sú obete, bohužiaľ. Ale ja nepodlieham strachu. Nechcem si kaziť každý boží deň tým, že sa môže v budúcnosti stať katastrofa, to budem riešiť potom. Pre mňa je najväčším liekom poctivo pracovať, tvoriť si svoj život, na nikoho sa nespoliehať. Ak má niekto úprimnú potrebu a volanie sa angažovať, nech to robí. Možno sa mu raz poďakujem. Verím, že nakoniec predsalen bude všetko zlé na niečo dobré.
Intuícia vás viedla od ranného detstva alebo ste skôr k nej priľnuli poznaním?
Človek rastie skúsenosťami, a formujú ho najmä negatívne emočné zážitky. O tom je život a aj to je na ňom pekné. Ako nám ubúda čas na tomto svete, vyberáte si, ako, čím a s kým ho chcete tráviť, čo je pre vás dôležité. Vždy som mala slobodného ducha, konala spontánne, a to mi zostalo dodnes. Nie je to jednoduché započuť tú intuíciu v dnešnej zrýchlenej dobe a v tom množstve informačného smogu.
Tieto veci nefungujú na stlačenie gombíka. Vedome sa snažím napájať. Páči sa mi napríklad na arabskej kultúre ako sa viac krát denne modlia. Zastanú, sprítomnia si aktuálny okamih a poďakujú. My sa na nich pozeráme, že čo to stvárajú a pritom je to ich funkčná mantra na upokojenie sa. Mohli by sme si ju osvojiť aj my v tom našom pokrokovom svete, ktorý mi momentálne pripadá dosť zaostalý.
Ste autorkou bestsellerov o Anči Pagáčovej. Dočkáme sa aj ďalších vašich kníh?
Ktovie… Píšem hlavne scenáre do nášho kabaretu a za posledné obdobie som bola veľmi plodná (smiech). Najdôležitejšie pre mňa je si vybrať tému a vyhradiť si na písanie čas. Potom to už ide akosi samo. Niekedy si pripadám ako prostredník, Boh mi našepkáva a ja to len zapisujem. Vnímam to ako dar, že sa tomu viem otvoriť. Čistá meditácia. Úplne sa do toho ponoríte, odletíte do vesmíru, a potom už len žasnete.
Foto: TV JOJ, archív L.S.