Chlapčenský úsmev a nákazlivý pokojný prístup. To sú črty niekdajšieho plejboja, ktorého plagáty v osemdesiatych rokoch zdobili steny detských izieb československých dievčat. Dnes už Lukáš Vaculík veľa oddychuje, váži si každodennosť a starostlivo si vyberá role na ktoré kývne áno.
Jednou z nich bola aj postava vyšetrovateľa Viktora v kriminálnom seriáli Prokurátorka, ktorý sa začína vysielať od 6. septembra v hlavnom vysielacom čase na TV JOJ. Vaša postava si podobne ako vy drží imidž večného mládenca, mali ste ešte niečo spoločné?
Seriál sme natáčali už pred dvomi rokmi, ale spomínam si, že so štábom sa mi veľmi dobre spolupracovalo. Nikoho som predtým nepoznal, dokonca ani hercov. Ešte sme spolu predtým nespolupracovali. Momentálne je pre mňa už dôležitejšie to, aby mi bolo dobre s hercami než to, aký bude výsledok. Záleží mi viac na procese než na výsledku.
Seriál je inšpirovaný skutočnými prípadmi z pera slovenského prokurátora JUDr. Jána Šantu a zaujímavosťou je, že v každej epizóde bude vyšetrovanie ukončené. Po celý čas ste ho nakrúcali iba v troch miestnostiach – v tej na vypočúvanie, v chodbe a v kuchynke. Natáčali ste ho takto 60 dní, nechýbalo vám vybehnúť niekedy na vzduch?
Nebolo to úplne jednoduché, ale dalo sa to vydržať. Najmä keď sme sa zišli taký dobrý kolektív. Keď sa na to nastavíte a poviete si, že to je dočasné.. Nezanechá to na vás následky (úsmev). V lete som mal skoro tri mesiace úplné voľno.
Využili ste ho tak, ako ste chceli?
Áno, skoro mesiac som bol na Brači v Chorvátsku. Predtým v Španielsku. A doprial som si aj hory v Čechách. Teraz mám skôr obavy, ako sa opäť zaradím do pracovného procesu.
Viete vypnúť hlavu na mesiac a pasívne oddychovať?
Úplne ukážkovo. Nepotrebujem vedieť čo a kde sa deje, telefón mám iba na telefonovanie a SMS správy (pozn. Redakcie: Pán Vaculík vyťahuje tlačidlovú Nokiu). Človek sa prinúti sám so sebou niečo robiť, občas sa hýbať, čítať si knihy, ale najmä som veľa oddychoval. Čítal som aj scenáre, čo mi ponúkli, ale nevybral som si z toho nič.
Oslovilo vás niečo v kultúre, čo stojí zato vidieť?
Naposledy som bol na koncerte Lennyho Kravitza v Prahe, potom na činohre v divadle, ale ja idem málokedy uspokojený z divadla. Nemôžem povedať, že som neprajný divák, to vôbec nie, ale asi som profesionálne zdeformovaný a pozerám ďalej než bežný divák.
Nedávno ste oslávili 61 rokov, vyzeráte veľmi dobre, športujete veľa?
Práveže nie a chýba mi to. Baví ma bicykel, lyže, plávanie.
Tak ste prirodzene štíhly či ste jedli v Chorvátsku iba ryby?
Tak to skôr vyzerá, že som žiadnu rybu neulovil (smiech). Ono to funguje tak, ako si to nastavíte v hlave. Začal som nedávno skákať cez švihadlo, zo začiatku to vyzeralo, že si zlomím nohu, ale dá sa to naučiť. Rozdiel v tom, keď máte 30 rokov a keď máte 60 je ten, že vás šport neskôr začne aj naozaj baviť. Ale zrazu vás začne bolieť koleno, rameno, stehno.. Telo vám vystaví stopku na dobu, kým sa dáte dohromady. A začínate opäť odznova. To je strašne otravné. V sedemnástich sa ráno poriadne natiahnete a máte spálené kalórie na celý deň, neskôr to už tak nefunguje. Od určitého veku musíte niečo pre seba spraviť, ale Keď vás to popritom všetko bolí, je to pomerne demotivačné.
Alkohol ste úplne prestali piť pred vyše trinástimi rokmi..
Alkohol som prestal piť kvôli tomu, že som mával strašné opice. Najprv jeden deň, potom dva, neskôr už tri. Nemohol som robiť vôbec nič. Dal som si do pomeru, čo mi alkohol dáva a čo berie a rozhodol som sa abstinovať. Nikdy som nebol zakríknutý typ, čo by sedel v kúte a musel sa napiť, aby sa vedel zabávať. To som nepotreboval. Telo by malo byť od neho už vyčistené.
Ešte mi povedzte, že nefajčíte..
Jasné, aj s tým som prestal. Ale každý sa ma pýta, či sa cítim lepšie. Nie, cítim sa rovnako, ale nie je mi horšie. Každý ma neresti, nebojte, aj ja. Vo všeobecnosti ma bavia ľudia.
Spoznávať ich alebo naopak – tráviť čas s osvedčenými priateľmi?
Najradšej som s kolegami z divadelnej spoločnosti Háta. Veľa hrávame po celých Čechách a je s nimi veľká zábava, úplne cítim, ako ma to nabíja energiou. Keď robím niečo, čo ma baví a v horšom prípade niečo, čo mi nevadí, som úplne spokojný.
Udržiavate si aj pekné priateľské vzťahy z mladosti, ešte zo školy, robili ste to vedome, alebo úplne prirodzene ste sa pravidelne stretávali?
Moje priateľstvá sa utvárali v obdobiach, keď sme mali iné priority. Napríklad, schopnosť niekoho opraviť motorku bola dôležitejšia. A keď sa niekto z tejto skupiny detí dostal v živote vpred a dosiahol určitú kariéru – jeden sa stal lekárom, druhý vedie výborný servis a ja som nakrútil niekoľko filmov -, pre naše priateľstvá to však zostáva bezvýznamné. Naše vzťahy sa pevne zakorenili už v detskom veku, aj keď teraz sme sa tiež dlhšie nevideli. Chlapi to majú trochu inak než ženy. Pol roka sa nevidíme a nemáme pocit, že sa niečo zmenilo, zatiaľ čo dámy mávajú bežne trojhodinové telefonáty každý deň.
Ako rodák v Prahy k nej máte pozitívny vzťah?
Áno, je to krásne miesto na život. Prahu spoznáte najlepšie s ľuďmi, ktorí nie sú odtiaľ. Majú iné oči, až sa niekedy hanbím, že neviem o mnohých miestach. Veľa krát mi oni ukazujú, kde sa čo zaujímavé nachádza.
Baví vás spoznávať aj iné miesta?
So synom Lukášom radi cestujeme, teraz má dvadsať rokov. Jeho generácia ma veľmi baví. Príde mi, že sú úplne inde než sme boli my, ale v pozitívnom zmysle. Sú rozumnejší a majú väčší prehľad. My sme boli povrchnejší. Ja som bol oproti nemu úplné hovädo. To, čo sa ma pýtal, keď mal dvanásť rokov by som sa ja neopýtal asi ani v tridsiatke. Lukáš študuje v Písku scenáristiku.
Pokračuje teda v umeleckých stopách..
Hlavne mi padol kameň zo srdca, že sa nedal na herectvo. Zrejme videl, čo to je za drinu. Je málo projektov o ktorých si poviem, vau, to je dobré, respektíve si neviem spomenúť ani na jeden v poslednej dobe. Všetkého je veľa a aj po mnohých odporúčaniach som niekedy sklamaný. Aj pri zahraničných seriáloch som skeptický.
Skeptický možno, ale ide z vás veľký vnútorný pokoj a humor. Je za ním veľa roboty?
Nezaoberám sa budúcnosťou ani minulosťou. Dokonca už nepociťujem ani žiadne obavy a strachy. Jediné, čo teraz riešim je, aby som mal dosť súdnosti uznať, kedy je môj kariérny koniec. Aby to malo aspoň nejakú úroveň. Mal som pár životných zážitkov, kedy v divadle vedľa mňa vyšiel kolega a ja som počas predstavenia myslel iba na to, aby ho v zdraví odohral. Úplne ma to rozhodilo. To je pre mňa už za hranou. Môj celoživotný sen je presmiať sa životom, pokiaľ to pôjde..
A ide to?
Ide (úsmev). Niekedy až príliš. Čím som starší, tým sa musím viac brzdiť.
