Desiateho septembra 2026 pribudne pred ikonickou budovou bývalej Činohry Slovenského národného divadla mramorová tabuľka s menom EMIL HORVÁTH. Bude súčasťou slovenského Filmového chodníka slávy a zároveň bude pripomínať dlhoročné pôsobenie tohto významného herca a režiséra v Činohre SND. Predstavuje ďalšiu poctu po cene Umelcova misia a mosadznej tabuli s jeho menom na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach.
Emil Horváth
Emil Horváth sa narodil v Nitre. Absolvoval herectvo na VŠMU v Bratislave v roku 1968. Bol členom Divadla SNP v Martine (1968 – 1976), potom Novej scény v Bratislave (1976 – 1983). Od roku 1983 je členom Činohry Slovenského národného divadla, kde stvárnil množstvo postáv. Dlhé roky sa venoval aj réžii, ako režisér začínal v Martine a po roku 1989 v SND, v divadlách Nová scéna, v Štátnom divadle Košice, Divadle Jozefa Gregora Tajovského Zvolen, Divadle Jána Palárika v Trnave, Mestskom divadle Brno, Národnom divadle v Brne či v Divadle pod Palmovkou Praha a 12 rokov režíroval i v Divadle West. Hral v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách a seriáloch. Na VŠMU učil 30 rokov. V roku 2005 bol vymenovaný za vysokoškolského profesora v odbore divadelné umenie a veda a v tom istom roku mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za významné zásluhy v oblasti rozvoja kultúry.
Od roku 2011 do roku 2013 bol riaditeľom Činohry SND. Je ženatý s herečkou Vierou Richterovou, ich syn Tomáš Horváth je významný slovenský spisovateľ, prekladateľ a vedecký pracovník.
Pred budovou Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, bývalou dlhoročnou scénou Činohry SND, onedlho pribudne dlaždica s vaším menom. Aké sú vaše spomienky na obdobie, ktoré ste profesionálne strávili práve v tomto divadle?
Bolo to jedno z najkrajších období, aké som prežil. Hral som v mnohých predstaveniach – spomeniem Výnosné miesto od Ostrovského, kde som stvárnil úradníka odmietajúceho žiť z úplatkov, alebo Shakespearovho Richarda III., ktorý patrí medzi najnáročnejšie úlohy vôbec. Vyžaduje obrovskú schopnosť zahrať človeka inteligentného, cynického, no zároveň odpudivého i fascinujúceho. Veľkou psychologickou výzvou bola dráma Lov na kačice od Alexandra Vampilova, ale aj postava Napoleona v historicko-psychologickej dráme Ferdinanda Brucknera či titulná postava v legendárnej Stodolovej komédii Jožko Púčik a jeho kariéra.
Tých postáv bolo toľko, že si ich počet ani presne nepamätám. Keď som pracoval s Jankom Štrasserom na knihe Už dávno nie som mladší, musel to sám dohľadať, lebo ja si nerobím poznámky a nepamätám si ani to, akú sezónu som mal pred tromi rokmi. Pamätám si však, že plánovanie pred začiatkom sezóny bolo úžasné. V SND, no rovnako aj v martinskom divadle, kde som začínal, postávali herci pred budovou už týždeň pred otvorením sezóny. Vrátili sa z dovoleniek a pri dvoch deci vína spriadali plány, čo ich čaká. Mám pocit, že táto profesia sa ani inak robiť nedá – napokon, tak ako každá iná, ak ju chcete robiť poctivo.
Ajvďaka Divadelnému ústavu dnes vieme, že tých postáv bolo v Slovenskom národnom divadle vyše sedemdesiat a bol to rok 1983, kedy ste nastúpili do Činohry SND. Začínali ste v Divadle SNP v Martine a odtiaľ ste prešli na Novú scénu. Aké to bolo potom prísť do SND medzi vtedajšie herecké legendy?
Keď som po pätnástich rokoch prišiel do Slovenského národného divadla, mal som šťastie, že som sa tam cítil veľmi dobre. Nešiel som do neznámeho prostredia. Už počas štúdia na vysokej škole som sledoval starších kolegov pri práci a na doskách SND som dokonca účinkoval ako študent. Ivan Rajniak, úžasný človek, vtedy ochorel a odišiel na trištvrte roka na liečenie do Tatier. Robil som zaňho záskoky v Cyranovi z Bergeracu aj v Najdúchovi, v hrách, ktoré režíroval výnimočný Karol Zachar.
A nech to znie akokoľvek namyslene, do SND som po etapách v Martine a na Novej scéne nastúpil ako vyzretý, „vyhraný“ človek. Intenzívne som pracoval v divadle aj v televízii a s mnohými kolegami som sa už dobre poznal. Nebol to pre mňa nový začiatok, ale plynulý prechod do prostredia, kde som stretol ľudí, s ktorými som spolupracoval už v Martine – či už to boli Ľubomír Vajdička a Miloš Pietor alebo Vladimír Strnisko z Novej scény. V Národnom divadle sa vtedy stretla celá silná generácia zo všetkých divadiel na Slovensku.
Bol som veľmi vďačný, že som profesijne stihol Ctibora Filčíka, Karola Machatu či Lacka Chudíka. S Lackom som sa poznal veľmi dobre, veď v mojej úplne prvej inscenácii na Novej scéne – v Čechovovej Čajke v réžii Miloša Pietora – sme hrali spolu. Súbor v Národnom divadle ma teda prijal úžasne a ja som to vnímal ako mini potlesk za tých pätnásť sezón, ktoré som odohral v Martine a na Novej scéne. Bral som to ako satisfakciu. Keď som odchádzal z Novej scény, Vlado Müller (ktorého mimochodom tiež volali do SND) sa ma pýtal: „Prečo odchádzaš? Opäť budeš musieť začínať odznova.“ Mňa však nový začiatok – a to musím podčiarknuť – vždy vzrušoval. Každú novú výzvu si viem vychutnať.
Nové začiatky sú výzvou, no dôležité je aj to, s kým ich napĺňate. Spomenuli ste výnimočných kolegov. Hovorí sa, že čím väčšia osobnosť, tým pokornejší človek. Platilo to aj pri nich?
Boli to nesmierne empatickí ľudia. V našej profesii dvojnásobne platí, že ak nemáte na javisku štandardne dobré a úprimné medziľudské vzťahy, divák to okamžite pocíti. Ako by ste inak mohli presvedčivo pôsobiť na diváka? Bola by to len prvoplánová pretvárka. Všetci títo kolegovia. S ktorými som hral, boli úžasní partneri. Ich ľudský rozmer priamo určoval to, akými boli umelcami. A mám taký dojem, že povahové vlastnosti sa vždy v určitom percente premietnu do hereckého výkonu. Napríklad s Markou Kráľovičovou som ako režisér robil inscenáciu Kvarteto, keď mala vyše osemdesiat rokov, a zároveň som s ňou hral. Bola to herečka, ktorá bola stále „jednou z nás“ – žiadna umelá generačná bariéra postavená na sebaprojekcii tam neexistovala. Vždy sme tvorili dobrý kolektív, v ktorom sa tá pomyselná depeša prirodzene odovzdávala ďalej.
V skvelom kolektíve ste boli už na vysokej škole. Študovali ste s Milanom Kňažkom, s ktorým ste celoživotní priatelia a dodnes spolu hráte, a vašou spolužiačkou bola aj Viera Richterová, vaša manželka a známa herečka. Už počas štúdia ste dostali aj veľkú príležitosť pred kamerou.
Naším pedagógom bol Mikuláš Huba, otec Martina Hubu. Pamätám sa, ako som končil tretí ročník – práve sme skúšali Corneillovho Cida. Mikuláš Huba vtedy prišiel s vysokým pánom, ktorý si sadol do hľadiska. Po skúške sa za mnou zastavil, predstavil sa ako režisér Rakovský (jeho meno som poznal z Národného divadla) a povedal mi, že ide nakrúcať film Peter a Lucia. Mikuláš Huba mu vtedy povedal, že má v ročníku dvoch šikovných chlapcov – mňa a Milana Kňažka – a jeho slová ma doteraz, aj po rokoch dojímajú, lebo nemusel, ale povedal, že sme šikovní a posunul nás ďalej. Profesor Mikuláš Huba nás nebral len z pozície exaktného pedagóga, ale ako mladších kolegov. Týmto prístupom som sa napokon neskôr riadil aj ja sám, keď som tridsať rokov učil na VŠMU.
Ako spomínate na filmovanie? Doteraz si na vás pamätáme ako na výrazného herca, ktorý pomútil hlavu mnohým diváčkam.
Bola to úžasná skúsenosť. S Milkou Vášáryovou – ona už bola v divadle, ja som končil školu – sme si okamžite porozumeli. Keď som sa prvýkrát uvidel na obrazovke, vravel som si, že je to zásadný omyl, no človek si musí postupne zvyknúť a uveriť tomu, že ho publikum prijme. Neskôr, keď som prišiel po vysokej škole do divadla v Martine, mi vrátnik na vrátnici divadla hovorí: „Vy ste nový člen? Syn pána Horvátha?“ A podal mi hŕbu listov od divákov, na ktorých bolo napísané len „Peter Horváth“. Bola to tá najkrajšia vizitka.
A vďaka tejto práci si ma potom všimol aj český režisér Karel Zeman a obsadil ma do filmu Na kométe podľa románu Julesa Verna, kde som hral poručíka Hektora Servadaca. Dá sa povedať, že Peter a Lucia boli pre mňa úspešným konkurzom do sveta filmu.
Televízia zohrala vo vašej kariére obrovskú úlohu. Cez obrazovky sa k divákom dostali Sladké starosti, ale aj Americká tragédia, a mnohé ďalšie vaše postavy z nezabudnuteľných televíznych pondelkov. A pamätáme si vás aj ako rozprávkových princov😊.
Moja generácia začínala vo veľmi turbulentnej dobe, bolo to v roku 1968, takže čo sa týka divadla, ale aj televízie, boli tu isté limity. Nebohý dramaturg Daniel Michaeli ale vtedy vymyslel úžasnú vec: televízia začala adaptovať diela svetovej klasiky, pri ktorých nebolo treba platiť autorské práva. Vďaka tomu vznikla napríklad Americká tragédia. Televízia produkovala obrovské množstvo kvalitného materiálu a pre herca, aj pre mňa ako mladého a začínajúceho herca, to znamenalo spojenie dvoch svetov – musel zvládnuť úsporný kamerový prejav a mimiku, no emócia musela byť rovnako hlboká ako na javisku. Ctibor Filčík raz povedal: „Neviem, aké je to hrať špeciálne pre kameru alebo pre javisko. Herec musí hrať skrátka správne.“ A tým povedal všetko.
Mnohí diváci si vás pamätajú aj z 22. dielu seriálu 30 prípadov majora Zemana s názvom Tatranské pastorále, kde ste hrali mladého slovenského kriminalistu.
Dnes vieme, že to bol tendenčný seriál, ale úprimne – ktorý vtedajší seriál nebol? Samotné Tatranské pastorále však bolo nakrútené podľa skutočnej udalosti – išlo o vyšetrovanie vraždy dievčat vo Vysokých Tatrách. A čo sa týka samotného seriálu – režisér Jiří Sequens bol mimoriadny profesionál. Pre mňa ako mladého herca bola veľká skúsenosť ocitnúť sa medzi herečkou špičkou.
Dnes vás diváci s nadšením sledujú v seriálovom hite Dunaj, k vašim službám, kde hráte postavu Rudolfa Kučeru. Seriál mapuje našu minulosť. Aj vy máte pocit, že akoby sa opakovali dejiny?
Mám taký dojem, že Shakespeare funguje stále. My sme si mysleli, že po roku 1989 bude demokracia, ale pri každom režime sú porazení a tí, ktorí by chceli niečo vracať. Shakespeare hovorí: Doba sa vymkla z kĺbov. Nehovorím, že sa vymkla momentálne. Možno má vymknuté rameno demokracia. No vždy asi bude platiť: ústrky od neschopných, čo musí znášať schopný. A to nie sú len ústrky. Je to aj zloba a bezcharakternosť ľudí, ktorí chcú získať moc a začínajú tým, že spochybňujú ostatných. Dávajú im nálepky. V dnešnej dobe ma zaráža len jedna vec a tým by som aj politickou situáciou skončil: potrebujeme väčšinu, aby sme si odsúhlasili to, čo chceme presadiť.
Čo ale bude s tými, ktorí nesúhlasili? To by ma zaujímalo. Ale vždy to tak bude a o tom je aj Dunaj. Mám taký dojem, že je tu stále neznalosť elementárnych dejín, sú tu skupiny, ktoré sa chcú dostať k moci a je mi to jedno, či je to ľavá alebo pravá strana, lebo podstata je v tom, že asi máme vo verejnom živote nedostatok charakterných ľudí. Práve na toto je výborná diagnóza – UMENIE. Umenie je o presadení toho, že človek, ktorý má talent, prichádza s pocitmi a nielen s názormi. Človek, ktorý si chce konfrontovať svoju existenciu. Kam ide, odkiaľ a ku komu kráča…. To všetko si potrebuje overiť. Maliar namaľuje obraz a potrebuje diváka, herec potrebuje hľadisko, hudba potrebuje poslucháča. V kultúrnej obci sú teda ľudia, ktorí chcú úprimne hovoriť o svete, v ktorom žijeme a pokiaľ majú odozvu, súvisí to s kultúrnosťou, ktorú si nepotrebujeme overovať v parlamente.
V kultúrnej obci je čoraz silnejšia mladá generácia, čo môžeme sledovať aj v spomínanom seriáli. Vy ste ako pedagóg pôsobili tridsať rokov na Vysokej škole múzických umení. S ktorými svojimi študentmi teraz stojíte pred kamerou?
V Dunaji k vašim službám hrám s Kamilou Heribanovou či Ivanom Šandorom, ktorí sú moji bývalí študenti. Tomáš Maštalír či Janko Koleník boli takisto v mojich ročníkoch. To, že sú takí dobrí, samozrejme nie je len moja zásluha – je to ich talent, tvrdá práca a štipka šťastia, ktoré dokázali využiť. Na pľaci je výborný tím – so Zdenou Studenkovou sa poznáme dlhé roky a dopĺňa nás plejáda talentovaných mladých ľudí. Ak by som mohol mať jedno prianie v súvislosti Divadlom Pavla Országha Hviezdoslava, kde mi teraz odhalia dlaždicu a kde som len malou dlaždičkou v slovenskom divadelníctve, a to hovorím bez nejakej pokryteckej skromnosti, bol by som rád, keby práve toto divadlo slúžilo tejto mladej generácii. Máme generáciu hercov, ktorá je úžasne pripravená a zaslúži si svoj priestor.
Generačná kontinuita u vás fungovala aj v rodine. Váš otec Emil Horváth st. bol takisto významným hercom. Aký ste mali vzťah?
Do Martina som sa dostal ešte ako bábätko. Otec začínal v Nitre v súkromnom divadle Fraňa Devínskeho a po oslobodení zakotvil v Martine. Keď sme končili VŠMU, martinské divadlo hosťovalo v Bratislave s inscenáciami ako Čechovove Tri sestry či Gorkého Na dne v réžii Miloša Pietora. Hral tam aj môj otec a náš ročník sa vtedy rozhodol odísť hrať práve do Martina. S otcom sme si vynikajúco rozumeli aj ako kolegovia. Bol to nesmierne empatický človek. Martin bol špecifický tým, že ním prešlo veľa osobností – Štefan Kvietik, Mária Kráľovičová, Ctibor Filčík – no niektorí, ako môj otec, tam zostali celý život. Neskôr sme s ním aj s mojou manželkou Vierou hrali v Čapkovom Lúpežníkovi či v Idiotovi. O našom vzťahu hovorí aj to, že keď som v Martine robil svoju prvú profesionálnu režijnú prácu – Gogoľovu Ženbu – otca som bez obáv obsadil. Herci, ktorých som od detstva volal „ujo“ a „teta“, ma rešpektovali ako režiséra a vytvorili sme spoločne krásne predstavenia. A s úspechom. Staršia generácia hercov – ako bol môj otec či Jozef Kroner – mala v sebe neskutočnú prirodzenosť. Hrali tak, ako cítili. Nemali také exaktné vzdelanie ako my, ale mali v sebe obrovskú úprimnosť, ktorú sme si my, mladšia generácia, zobrali ako depešu a snažili sa to posunúť, hovorím to v úvodzovkách, intelektuálnou interpretáciou a pridanou hodnotou k herectvu.
Ak dovolíte osobnejšia otázka: Váš otec pôsobil veľmi pokojným až dobráckym dojmom, o vás sa hovorí, že sa viete rýchlo nahnevať. Je to tak?:-)
Viete, herectvo je predovšetkým práca na sebe. Nehovorím, som eruptívny typ, ktorý musel na sebe popracovať, lebo divadlo vyžaduje obrovskú pokoru a schopnosť prijať pripomienku. V bežnom úrade s vami nikto nejde do hĺbky vašich emócií, je to prísne oddelené. Ale herec alebo herečka robia duševný striptíz a analýzou sa musia dopracovať k stavu, ktorý vyžadujú jednotlivé postavy. Keďže som herec ale aj režisér, teraz hovorím ako obojživelník. Aj k režisérovi musíte mať absolútnu dôveru a režisér musí byť empatický, aby z vás dostal na javisku ten najpravdivejší výkon. Lebo divák na výkone hneď spozná, do akej miery ste pravdivý.
