Do života sedemčlennej rodiny zo Veroniky Sekáčovej zo Šajdíkových Humeniec nekompromisne zasiahla agresívna rakovina. Mama piatich detí je odhodlaná zachrániť seba a zostať pri svojich deťoch a milujúcom manželovi a hľadá nádej v nevyhnutnej liečbe, ktorá však stojí astronomických 550 000 eur.
Krutá diagnóza prišla až po mesiacoch trápenia. „Kým lekári zistili čo mi je, nebola som tá mama, ktorá sa stará o choré deti, ale mama, ktorá je chorá spolu s deťmi. Akonáhle mali chrípku, mala som ju s nimi, ibaže s horším priebehom. Môj imunitný systém ma neustále zrádzal,“ spomína mamička piatich detí, ktorej v máji 2023 pôvodne zistili len bežnú streptokokovú infekciu. „Hrozila mi hospitalizácia. Nevedela som si predstaviť, ako asi môžem ležať v nemocnici, keď mám doma päť detí – v tom čase sedem, šesť, štyri, dva a jeden-ročné.“ Všetka starosť o chod domácnosti spadla na plecia jej manžela Juraja.
Pomocnú ruku podali mladej rodine i rodičia. To ešte netušili, že Veronikino telo skrýva niečo oveľa vážnejšie. „V rámci hospitalizácie začali lekári šípiť, že za mojím zdravotným stavom bude niečo vážnejšie. Výsledky ukázali, že mám anémiu. Čudovali sa, vraveli mi: ,Musíte byť veľmi unavená.‘ Pripisovala som to starostlivosti o deti a tomu, že máme rozostavaný dom… Bola to však abnormálna únava, ktorá pokračuje dodnes,“ priznáva. Až v októbri prišla definitívna diagnóza: mnohopočetný myelóm. Agresívna rakovina kostnej drene, ktorá začala ohrozovať jej život.
Kolotoč vyšetrení
„Každý týždeň som zo Šajdíkových Humeniec cestovala na ambulantnú liečbu do Bratislavy. Ešte šťastie, že máme vynikajúcu susedku, ktorá nám zatiaľ strážila detičky. Vtedy sa mi ešte dalo ako tak fungovať v domácnosti s pomocou svokrovcov.“ Boj o zdravie mal byť zakončený transplantáciou kostnej drene v máji 2024, no neúprosné ochorenie sa vrátilo už po troch mesiacoch. Po náročnej transplantácii, ktorá mala byť kľúčom k uzdraveniu, sa Veronike stav nečakane prudko zhoršil. Momentálne sa nachádza v treťom cykle chemoterapie, ktorá má ochorenie potlačiť. Popri nej však bojovníčka, ktorú doma čakajú najmilší, čelí neustálym prekvapeniam. „Napríklad, keď som dostala covid, liečba sa zásadne skomplikovala. Jedno odišlo a druhé prišlo. Stalo sa, že mi jeden liek v kombinácii s chemoterapiou vo vysokej dávke spôsobil manickú psychózu – bipolárnu poruchu. Skončila som na nejaký čas na psychiatrii. Napokon mi lekári liek znížili na minimálnu dávku, čo zabralo,“ rekapituluje strasti, ktorým v uplynulé mesiace čelila.
Život medzi nemocnicou a domácnosťou
Choroba si vyžiadala náročnú cestu plnú prekážok. „Po návrate som sa doma opäť dlho neohriala. Ďalšie výsledky ukázali, že mám tumor na rebrách. Deň čo deň som cestovala hore-dole do Bratislavy na ožarovanie či rádioterapiu. Už dhodobo je to tak, že som viac v nemocnici ako doma, a keď som doma, som veľmi slabá. Dni, keď mám energiu, sú vzácne“ hovorí Veronika úprimne o veciach, ktoré si len máloktorý zdravý človek uvedomuje. Našťastie, rodina Sekáčovcov má okolo seba mnoho strážnych anjelov.
V čase, keď Veronikin život pripomínal prestupnú stanicu medzi nemocnicou a domácnosťou sa dobrí ľudia spojili na pomoc a prispeli k urýchleniu dokončenia stavby nového rodinného domu. Sedemčlenná rodina potrebovala väčší priestor, okrem iného preto, že Veronika sa pre nízku imunitu nemôže zdržiavať pri chorých členoch. Nuž, a obzvlášť pri malých deťoch sú chrípky a podobné sezónne choroby bežné. Najmladší Jurko, ktorý má momentálne dva a pol roka, napríklad trpí alergiou, ktorá mu často prechádza do astmatických záchvatov.
„Nedávno ho zastihol zápal pľúc, práve keď som bola hospitalizovaná. Svokra s ním dobehla do nemocnice na poslednú chvíľu. Lekári zhodnotili, že to bol malý zázrak. Tieto chvíle sú pre mňa veľmi ťažké, keď nemôžem byť pri deťoch práve keď ma najviac potrebujú. Vďakabohu za moju svokru,“ ďakujeVeronika. Trápi ju, že v tomto náročnom období nedokáže byť ako to sama nazvala „plnohodnotne mamou a manželkou“. Preklenúť ťažké chvíle je pomáha jediné: „Odovzdávam sa do božích rúk. Dôverujem Bohu – to je moja jediná úľava – dôvera, že Pán sa postará, aj keď ja nevládzem. Verím, že On je dobrý v každom čase, aj keď prežívame ťažkosti…“
Nádej v zahraničnej liečbe, no cena vysoká
Veronikina liečba sa po dvoch rokoch náročných skúšok dostala do štádia, keď jej na Slovensku dochádzajú možnosti napredovať. „Spolu s mojou lekárkou sme sa rozhodli vyhľadať pomoc v zahraničí. Dopátrali sme sa k nemeckej klinike, ktorá sa venuje liečbe môjho ochorenia. Ponúka inú možnosť, na akú v mojom prípade nemáme na Slovensku stredisko a vyškolených lekárov. Ide o tazkvanú Car-T terapiu, pri ktorej, laicky povedané, odoberú vlastné bunky z tela a „preškolia ich“, aby bojovali proti nádoru, ktorý je v mojom prípade veľmi agresívny,“ vysvetľuje mamička s vysokoškolským vzdelaním. Špeciálna terapia dáva Veronike a jej rodine novú nádej. „Moja remisia je veľmi krehká. Ochorenie má tendenciu vracať sa. Čas ma tlačí, môže sa stať, že sa už nebude dať môj stav zvrátiť,“ vyjadruje obavu. „Momentálne sa cítim unavene a dolieha na mňa smútok z toho, aké je to celkovo náročné a že i deti trpia tým, že nie som s nimi,“ odpovedá nám na otázku, ako sa dnes cíti Veronika, ktorú sme zastihli v nemocnici.
Nie je v tom sama
Zatiaľ čo Veronika bojuje s najťažším obdobím svojho života, ľudia sa pridávajú na pomoc. „Modlia sa za nás, podporujú nás. Zavolajú nám, spýtajú sa, čím nám môžu pomôcť alebo pošlú finančný príspevok.“ S manželom si vážia každý jeden čin pomoci, ktorý im prichádza od neznámych aj známych. „Každé jedno gesto ma dojíma. Záujem iných o náš príbeh a nasadenie vlastnej energie preto, aby nám pomohli. Nevedela som, že v ľuďoch je toľko dobra,“ hovorí. „Som vďačná a prekvapená iniciatívami jednotlivcov či skupín. Napríklad v dedinke Lopašov pred Vianocami zorganizovala pani učiteľka zo škôlky detské vystúpenie, spojené so zbierkou na moju liečbu a pomoc rodine.“ A my sme boli pri tom. Ľudia sa spojili. V malých stánkoch predávali čo uštrikovali, upiekli či vyrobili, s výťažkom na dobrú vec. „Veľmi sa mi ráta, že ľudia, s ktorými sa ani osobne nepoznám, nám takto prejavujú svoju blízkosť a záujem.“
V dobrom aj v zlom
Veronikin manžel podáva podľa jej slov priam heroické výkony. „Vykrýva domácnosť. Stará sa o mňa i o deti. Ovplyvnilo to aj jeho prácu. Našťastie má dobrého zamestnávateľa, ktorý rozumie jeho náročnej situácii. Veľmi si prajem, aby som ho mohla odľahčiť. Žiť opäť normálny život, vládať sa starať o deti, o domácnosť,“ znejú Veronikine priania. Špeciálna liečba na nemeckej klinike v Kolíne pre ňu znamená výraznú šancu zastaviť ochorenie. „Aj keď to bude ťažké – znamenalo by to, že znova vycestujem preč od detí, čo je pre mňa ako matku nesmierne ťažké, predstava, že je tu veľká šanca, ma hreje pri srdci“ dopĺňa. „Zákrok však stojí 550 000 eur, čo je strašne veľa peňazí,“ konštatuje. Pravdepodobnosť uzdravenia je pri Car-T terapii okolo 50 percent, no keď zaberie, tak postihnutý ostáva v remisii. Doposiaľ sa choroba nevrátila žiadnemu pacientovi. Vďaka darcovskej výzve na portáli ĽudiaĽuďom je tak Vronika každým eurom bližšie k nádeji, že päť detí a milovaný manžel neprídu o srdce rodiny.
Vaša pomoc môže rozhodnúť
Veronika je odhodlaná bojovať a vrátiť sa naplno k svojim deťom, aby sa mohla starať o rodinu. Jej nádej však závisí od finančných prostriedkov, ktoré potrebujú na liečbu v Nemecku. Podporiť Veroniku môžete darom, ktorý jej umožní získať život, ktorý si zaslúži – s deťmi, manželom a rodinou. Každý príspevok je kúsok nádeje, ktorý môže zmeniť všetko. Zapojiť sa do zbierky môžete online prostredníctvom odkazu: https://www.ludialudom.sk/vyzvy/16910