Herec, ktorý sa na javisku pohybuje s ľahkosťou, v súkromí dôsledne plánuje, aby jeho najbližší mali podporu, akú potrebuje každý. Marek Majeský hľadá medzi pľacom a súkromím rovnováhu, objavuje inšpiráciu v knihách, cestách a neobyčajných projektoch, ktoré ho posúvajú ďalej.
Vaša postava Mareka Hauptmanna v novej sérii obľúbeného seriálu Nemocnica prehodnocuje svoje priority. Ako to máte s prioritami vy? Máte v nich úplne upratané či občas samy zabalansujete nad tým, kam ďalej v živote kráčať?
Myslím si, že vo svojom veku už mám všetko upratané a nepotrebujem v ničom balansovať. Mám krásnu rodinu a som na svojej životnej ceste tak ďaleko, že viem presne, čo môžem čakať od svojho života a jeho smerovania. Takže v rámci nejakého balansovania nečítim žiadne rozpory.
Ale predsa len – keď ste boli mladší – vtedy sme si všetci prechádzali drámami, čo vám pomáhalo ísť ďalej a nevzdať sa pri konkrétnych prekažkách?
Moje blízke okolie, rodina a najbližší priatelia. Je výborné, keď má človek blízkych ľudí o ktorých sa môže oprieť a zdôveriť sa im. Mám to šťastie, že ja ich okolo seba mám.
Pochádzate z lekárskej rodiny, ale rodičia vám dali pri výbere povolania voľnú ruku. Vaša staršia dcéra má dnes už 15 rokov. Podávate túto štafetu slobody aj vašim deťom? Alebo razíte skôr „tvrdšiu“ výchovu?
S manželkou neuprednostňujeme tvrdú výchovu, ani naši rodičia nás tak nevychovávali. Skôr sa sústredíme na to, aby sme vycítili a pochopili čo je našim deťom „srdcu“ blízke. Podľa mňa je pre nás rodičov najzásadnejšou úlohou objaviť nadanie, vlohy, talent svojho dieťaťa a na základe týchto predpokladov mu potom pomôcť vytvárať príležitosti v danej oblasti. Tak, aby sa už v detstve mohlo nájsť a rozvíjať v tom, čo ho intuitívne baví a priťahuje. Detstvo je obdobie, kedy je podpora rodičov kľúčová. Samozrejme v rozumnej miere. Čo sa týka elektroniky alebo sociálnych sietí, tak v tom sa snažíme byť veľmi rezervovaní a opatrní.
Aj keď musím priznať, že niekedy sa nám to nedarí tak ako by sme si želali. Snažíme sa dcéram dávať časové limity. Ale inak nie sme dominantní, neurčujeme im na aké krúžky musia chodiť. Rozhodnutie nechávame na nich. Staršej dcére sme dali možnosť vyskúšať si aké to je stáť pred kamerou. Pred pár rokmi si ako dieťa zahrala v jednom diely seriálu Horná Dolná a tiež v seriáli Milenky aleveľmi rýchlo pochopila, že ju herecký svet neláka. Absolútne s ňou súhlasíme. Nepotrebujeme si ako rodičia pretavovať cez ňu svoje túžby, sny a nútiť ju do niečoho kde sa necíti dobre. Veď tak či tak herectva máme doma až až. (smiech).
O čom ste snívali vy ako malý chlapec?
Keď som bol chlapec, tak som zbožňoval Karla Maya a chcel som byť indián Vinetou alebo kovboj – Old Shaterhand. Alebo som hltal Všetky dobrodružné knihy Julesa Verna. Neskôr som sa chcel stať romantickým mušketierom – Dartagnanom z Troch mušketierov od Alexandra Dumasa.
Regulovanie času stráveného za obrazovkou môžeme v dnešných časoch vnímať už ako „povinnosť“ každého rodiča. Čo dievčatá baví mimo toho?
Staršia dcéra Ema je skôr humanitne orientovaná. Som hrdý na to, že veľmi veľa číta. Miluje knihy a jej sen je mať čo najväčšiu knižnicu plnú hrubých kníh. Neraz som ju prichytil neskoro večer s baterkou a knižkou pod perinou. Pripomenulo mi to moje detstvo a seba. Rozdiel je len v tom, že ona už skoro všetko číta iba v angličtine. Musíme preto doma dávať pozor, aby čítala aj v rodnom jazyku. Okrem toho už roky chodí na výtvarnú. Obe dcéry pekne kreslia a maľujú.
Ste človek, ktorý rád plánuje, alebo nechávate veci plynúť – v živote, aj na javisku?
Tým, že mám rodinu, tak som ten, čo rád plánuje. Najmä to, aby sme si vedeli nájsť spoločný čas byť spolu a užiť si to. Pri mojej a Jankinej hereckej vyťaženosti nám pracovné ponuky a iné aktivity prichádzajú veľakrát nečakane a nekoordinovane. Obaja totiž pôsobíme ako umelci na voľnej nohe. Pedantne si preto plánujem aj voľný čas s rodinou, pretože bez toho sa nám môže ľahko stať, že sa doma poriadne ani neuvidíme. Vtedy človek popri pracovných a súkromných povinnostiach iba existuje, prežíva povedľa seba v jednej domácnosti ale nežije.
A my chceme nielen žiť ale si ten život spolu naplno užívať! Čas strašne rýchlo letí. Ani sa nenazdáme a odkotúľa sa nám preč z domu jedna dcéra a potom aj druhá. Dnes je pre mňa strávený voľný čas s rodinou na oveľa vyššom stupienku v hitparáde ako čas strávený v práci. Samozrejme, že toto moje uvedomenie dozrelo časom a skúsenosťami.
Čo vám aktuálne, v tomto životnom období, prináša najväčší pokoj?
Vekom si uvedomujem, že sú to práve moji najbližší. A ešte vedieť byť v tichu sám so sebou. Jednoducho trochu meditovať. Nájsť si čas na reset hlavy. Myšlienok. V hereckom povolaní sme neustále obklopení množstvom rôznych ľudí, profesií, prostredí, emócií, nálad, atmosfér, očakávaní. Niekedy mi stačí byť chvíľu sám v prírode a dokážem sa dobiť a ísť s úsmevom ďalej.
Dokážete striktne ooddeliť súkromie a prácu?
Áno, ale to súvisí s nadobudnutou profesionálnou skúsenosťou. Dokážem prísť domov a pred dverami zahodiť všetky denné pracovné nánosy, nálady. Naučil som sa nezaťažovať rodinu pracovnou vyťaženosťou. V našom povolaní pracujeme s psychikou, emóciami, náladami a o to viac je potrebné vedieť sa naučiť neťahať duševné rozpoloženia hereckých postáv, rolí do súkromného života.
Dostali ste niekedy ponuku, ktorú ste odmietli, a spätne vás to mrzelo? Alebo naopak – prijali ste niečo, čo ste si neskôr vyčítali?
Pri divadle sa občas stane, že dostanete atraktívnu ponuku, napríklad hlavnej postavy od Shakespeara, avšak finálny výsledok vždy záleží od toho s akým režisérom, kolegami a celým tvorivým tímom divadelnú hru pripravujete. Existuje množstvo činiteľov, ktoré na konečný výsledok vplývajú. Zažil som aj to, že som hral krásnu postavu, inscenácia mala úžasný predpoklad, ale v konečnej podobe nebola úspešná. A naopak – šiel som do projektov, od ktorých som veľa neočakával a zrazu, „čuduj sa svete“ mali neskutočný úspech. V divadle, filme aj televízii existuje množstvo činitelov, ktoré vplývajú na výsledok. Ťažko preto na začiatku odhadnúť ako celý projekt dopadne. Mňa na začiatku rozhodovania o prijatí respektíve neprijatí ponuky vždy zaujíma najprv scenár a potom kompletný tvorivý tím.
Na konte máte skúsenosti z množstva slovenských divadiel. Ako dlho už pracujete na voľnej nohe?
Po skončení vysokej školy som bol v angažmán tri roky v trnavskom divadle, potom som strávil ako člen šesť rokov v DAB v Nitre, neskôr dva roky v Košiciach a nakoniec skoro dva roky na Novej scéne v Bratislave. Aktuálne pôsobím asi dvadsať rokov už iba ako herec v slobodnom povolaní. Dovoľujem si ten luxus rozhodnúť sa sám za seba, ktorú ponuku prijmem alebo naopak slušne sa za ňu poďakujem a odmietnem.
Čo vám v divadle alebo na pľaci najviac zdvihne tlak?
Neprofesionalita a nepripravenosť. Hlúposť, plytkosť a obmedzenosť v tom zmysle, keď je dotyčný jedinec presvedčený o svojej „jedinej dokonalej pravde“. Pre mňa je podstatné, aby ľudia spolupracovali, komunikovali, počúvali sa. Iba tak sa dá prísť k spoločným tvorivým riešeniám a cieľom. V mojom povolaní sa pohybujem v priestore, kde má veľa ľudí vplyv na umelecký výsledok. Je to vždy o spoločnom prieniku. Ak teda niekto svoju pracovnú časť fláka, vie ma to poriadne naštvať.
Viete to aj nahlas povedať?
Samozrejme, nemám s tým problém.
Rád cestujete aj s manželkou Jankou. Navštívili ste pred rokom New York aj Bangkok, čím vás tieto veľkomestá zaujali? Viete si predstaviť tam aj žiť?
Každé mesto je výnimočné niečím iným. Ťažko je v krátkosti ich opísať. Cestujeme väčšinou spolu s dcérami. Napríklad v Peru a Bolívii sme mali pripravený dohodnutý skupinový program, predsa to len boli krajiny kde sme potrebovali mať pocit vačšej istoty. V rámci Európy ale chodievame individuálne. Fascinujú nás iné kultúry a mentality. Po návrate bývame ešte dlho presýtení novými zážitkami a to máme na cestovaní najviac radi. Zažili a videli sme toho už veľa.
Nedokážem preto určiť poradie najobľúbenejších destinácií. Každé miesto malo pre nás nejaké špecifikum a očarilo nás svojou jedinečnosťou. A kde by som si vedel predstaviť žiť? V dnešnom komplikovanom svete odpoviem úplne jednoducho – tam kde sa bude cítiť bezpečne moja rodina a kde budú mať naše deti perspektívu na pokojný, slobodný život nezaťažený nevzdelanosťou a nekultúrnosťou.
Vyhovuje vám veľkosť Bratislavy?
Som rodený Bratislavčan a veľkosť mesta mi absolútne vyhovuje. Čím je človek starší, tým viac vníma potrebu ticha a pokoja v dnešnom ukričanom a uponáhľanom svete. Ak by som teda niekedy žil vo obrovskom veľkomeste, určite by som nehľadal centrum, ale asi skôr nejaké okrajové časti plné parkov a zelene. Moja Janka pochádza síce z Prešova, ale Bratislavu si tiež veľmi obľúbila.
Prebehla u vás doma niekedy téma sťahovania sa niekam inam?
Tým, že sme so svojou manželkou v rámci svojej profesie pracovne veľmi viazaní na slovenský jazyk, neviem si predstaviť, do ktorej krajiny by sme v našom veku a pozícii išli. Teda čo sa týka našej umeleckej – hereckej realizácie. Obidvaja cítime potrebu realizovať sa v umení a kultúre pretože v dnešnej dobe zahltenej povrchnosťou, plytkosťou a nevzdelanosťou to vnímame ako našu povinnosť bojovať s arogantnou obmedzenosťou.
V súvislosti s touto mojou vznešenou odpoveďou si však uvedomujem aj jej limity. Tým limitom respektíve červenou čiarou je pre nás spoločensko – politický kontext, v ktorom sa v posledných rokoch ocitá naša krajina. Poviem to takto: do roku 1989 som vyrastal ako dieťa a adolescent v socialistickom režime za železnou oponou v prítomnosti ruskej armády. Ak by sa tie časy mali znovu vrátiť môžem vám zodpovedne odprisahať, že budem hľadať pre svoju rodinu na sťahovanie takú krajinu kde takéto autokratické tendencie nebudú prevládať.
V divadelnej hre Hitlerov prezident, ktorú predstavilo pred časom Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, hráte evanjelického kňaza Daniela Kováča. Ako ste sa na úlohu pripravovali a čím vás hra zaujala?
Príbeh kňaza Daniela Kováča som predtým nepoznal. Jeho život ma fascinoval. Bol naším slovenským Schindlerom. Spolu s manželkou zachránil približne sto Židov pred transportami do koncentračných táborov tým, že falšoval záznamy vo vojenskej matrike a vydával im krstné listy. Za svoj profesionálny život som nezažil inscenáciu s tak ťažkou témou, ktorá by mala taký silný ohlas. Na premiéru prišiel aj syn pána Kováča so svojou vnučkou a bolo to vzájomné veľmi emotívne stretnutie.
Veľmi ocenil, že sme príbeh jeho rodičov takto dostali do povedomia verejnosti. Považujem za dôležité hovoriť o silných osobnostiach, jedincoch, ktorí sa dokázali postaviť mašinérii zla a obludnej moci. Aj v dnešnej dobe sú to pre nás vzory, z ktorých si musíme brať príklad. Vzory, ktoré nás musia inšpirovať postaviť sa zlu, klamstvu a bezpráviu. Túto inscenáciu máme zatiaľ neustále vypredanú, čo ma veľmi teší a napĺňa nádejou.
Napriek tomu, že ako herec pracujete s rôznymi expresívnymi emóciami, pôsobíte veľmi vyrovnane. Skrýva sa za tým veľa práce, alebo máte v sebe „nastavený“ režim pokoja?
Priznám sa, že nijak špeciálne na svojom vnútornom nastavení nepracujem. Možno to súvisí s tým, že ja som nikdy nesníval o hereckom povolaní. Mne sa to stalo (úsmev). Študoval som na gymnáziu a spolužiak chodil do ochotníckeho súboru Biele divadlo. Nahovoril ma, aby som tam prišiel na konkurz. Tam som prvýkrát pocítil závan slobody a kreativity, ktorý mi ako dieťaťu socializmu zavoňal. Pozeral som na VHS-kách americké muzikály, známe divadelné hry a očarilo ma to. Dnes by som sa už hercom nestal. Vždy ma lákala história, archeológia a filozofia. Po absolvovaní herectva na VŠMU som dokonca chvíľu koketoval so štúdiom scenáristiky na FTF VŠMU, ale nakoniec som zostal pri divadle. Je pravda čo sa hovorí, že divadlo je ako návyková droga.
Chodíte nahrávať aj podcast s názvom Nezhasínaj, kde rozoberáte strašidelné a mysteriózne príbehy. Z čoho máte strach vy?
O svojich blízkych. A kam smeruje svet v ktorom žijeme. Obdobie, v ktorom som žil po páde železnej opony sa radikálne mení. Akoby sa prostredie demokracie „unavilo“. Každý vnímavý človek to vidí a je nutné riešiť, v čom budú žiť naše deti. Dal by som všetko za to, aby sa cítili isto a bezpečne. Menej ako 40% mladých ľudí sa po štúdiách v zahraničí vracia späť na Slovensko. Len aktuálne to vrie všade vôkol nás, takže asi nám zostáva len čakať a veriť v lepšie zajtrajšky.
Dopriali ste si poriadnu dovolenku?
Na začiatku prázdnin sme boli všetci v Chorvátsku. Manželka potom nakrúcala seriál Dunaj, k vašim službám a ja som sa venoval deťom. Boli sme pozrieť rodinu po Slovensku a stretávali sme sa priateľmi a blízkymi. Žili sme rodinným letom 2025.
foto: Stanka Topoľská / TV JOJ