Herec Marián Labuda mladší rád spomína na časy, keď trávil Vianoce s celou rodinou v otcovom rodisku Hontianskych Nemciach , kde mali pokoj a blízkosť svoju váhu. V rozhovore sa zamýšľa nad tým, čo preňho znamená skutočná sviatočná pohoda a prezradil nám aj svoj jednoduchý, no účinný kľúč k dlhoročnému a spokojnému manželstvu.
Pociťujete v týchto dňoch predvianočný zhon alebo vás to obchádza?
U nás to má pevne v rukách manželka. Má na to viac času aj lepšie nervy (smiech). Ja som stále v pracovnom švungu.
Hráte v muzikáli Kubo hlavnú postavu, ktorá verí, že dobro sa nakoniec presadí, hoci ho veľakrát zosmiešnia alebo využijú. Veríte aj vy v takýto „tichý optimizmus“?
Áno, inak by život nemal zmysel. A verím aj v to, že keď človek dopraje inému, bude aj jemu dopriate Toto je moje životné krédo a toho sa držím..
V Kubovi sú veľmi silné motívy ľudskej závisti, chamtivosti a klebiet. Stretávate sa s nimi aj dnes? Ako podľa vás môžeme cez Vianoce tieto sklony tlmiť?
Samozrejme, to máte všade vo svete. Treba sa voči tomu vedieť nastaviť. Keď u niekoho zacítim negatívnu energiu, nepripustím si ju – len okolo mňa prejde alebo sa odo mňa odrazí.
Hovorí sa, že v každom z nás je trochu Kuba. Niekto verí príliš, niekto je príliš dobrý, niekto zas veľmi úprimný. Ktorú „kubovskú“ vlastnosť v sebe najviac spoznávate vy?
Niekedy som až príliš dôverčivý. Človek je raz nervóznejší, raz pokojnejší, no ja sa snažím byť v rodine ten vyrovnanejší. A občas sa doma smejú, že vybuchnem na hlúpostiach – ale to je len sekundová reakcia (smiech). Treba vedieť „bubuchnúť“, potom sa nad tým zasmiať a ísť ďalej.
Kubo žije v jednoduchom svete, kde sa ľudia stretávajú osobne, pozerajú si do očí, rozprávajú sa. Čo by podľa vás povedal na dnešnú dobu sociálnych sietí?
„Dajte to odo mňa preč, ja to nechcem! Dajte predo mňa len buchty a idem si ľahnúť,“ Asi takto by to povedal (úsmev).
Hovorí sa, že divadlo má človeka nielen zabaviť, ale aj poučiť. Čo je podľa vás najväčšie posolstvo predstavenia Kubo?
Nerobiť si posmech z ľudí, ktorí si od narodenia nesú nejaké bremeno či diagnózu. Takíto ľudia bývajú často najcitlivejší.
Kubo túži po obyčajnom šťastí. Po domove, láske, Anči. Čo je vaše „obyčajné šťastie“?
Vietečo, stačí, keď sme doma všetci spolu! Keď je doma pokoj, nikto sa s nikým neháda, a obaja synovia sú u nás. Užívam si to najmä teraz v čase Vianoc, keď sa môžeme rozprávať bez toho, aby nám do toho hrmeli médiá.
Príbeh Kubovho sveta je aj oslavou čias, keď ľudia žili skromnejšie, ale boli si bližšie. Je podľa vás niečo z týchto „starých čias“, čo by stálo za to priniesť späť?
Menej elektroniky a viac sociálneho zblíženia. Žijeme nový svet – svet internetu, počítačov, televízií, rádií. Vytráca sa komunikácia medzi ľuďmi a každý je sám so sebou – čo by bolo fajn, ak by bol niekde v prírode, ale nie s elektronikou.
Braňo Jobus, ktorý hrá vášho otca, na rovnakú otázku odpovedal, že má obavy, či sa práve naopak nevraciame do starých čias až príliš rýchlo. Ako to vidíte vy?
To je ten druhý pohľad na vec a v podstate má pravdu. Niekedy je však lepšie nasadiť si na oči ružové okuliare a vidieť veci pozitívnejšie.
Na javisku ste spolu s Branislavom výborná dvojica, on vám hrá otca. Predpokladám, že na cestách aj skúškach máte o zábavu postarané..
Milujem jeho humor. Mám rád aj to jeho nárečie. Rozpráva v plynulej Trnavčine 24/7. Je to človek s veľkým nadhľadom a múdrosťou – tráviť s ním čas je priam edukačné (smiech). Teším sa na naše zájazdy od januára do marca, na javisko aj mimo neho.
V skutočnom živote bol vašim otcom jeden z najobsadzovanejších hercov svojej generácie, pán Marián Labuda starší. Dnes by už bol za prahom osemdesiatky. Aká spomienka s ním sa vám vybaví v období zimy alebo Vianoc?
Dodnes trávime s rodinou každé Vianoce v jeho rodnej dedinke Hontianske Nemce, v domčeku starých rodičov, kde sme vždy zostávali na celé sviatky. Pamätám si na tie časy. Bolo veľa snehu, ktorý nám vŕzgal pod topánkami. Chodili sme spolu na polnočnú, spievali sme Tichú noc a potom sme po domoch vyspevovali koledy. A ja som vydržal najdlhšie (smiech).
Chodíte si za ním niekedy zájsť na miesto odpočinku, len tak si duchovne podebatovať?
Keď idem do divadla, zastavím sa tam. Posťažujem sa, pochválim alebo sa len tak vnútorne porozprávam.
Hereckú štafetu prebral po vás ďalej aj syn Richard. Ten si dal deda vraj dokonca vytetovať. Je to pravda?
Áno, na pravej časti brucha má vytetovanú jeho postavu z najslávnejšieho filmu, kde hralVesničko má středisková. Ako kráča v monterkách aj s tou taštičkou. Každý kto to vidí, hneď vie trafiť, čo to je za obrázok. Príjemne ma tým prekvapil, že si takto uctil deda..
A čo mladší syn, stále platí, že ho viac než divadlo láka futbal?
To je jasný športovec. Miluje všetky športy. Dúfam, že mu zdravie vydrží a bude sa tomu môcť venovať aj profesionálne. Má moju plnú podporu.
Len málokto zo slovenských známych osobností má doma upratané. Vaše tridsaťročné manželstvo je pekným príkladom. Čím si ho podľa vás udržiavate?
Dialógom. Najhoršie sú manželstvá, ktoré sú mlčanlivé. Prídem z predstavenia, sadneme si do kuchyne, dáme si čaj (niekedy aj vínko) a rozprávame sa. Treba sa však vedieť nielen rozprávať, ale aj počúvať. A to ma otec naučil i v herectve. Herec je dobrý vtedy, keď aj počúva toho partnera – skutočne vníma informácie, ktoré od neho dostáva.
Často hovoríte, že humor je základ. Je to aj vaša najsilnejšia zbraň pri prekonávaní kríz?
Humor vždy vyhrá. Niekedy to trvá kratšie, inokedy dlhšie. Humor je to, čo nám pomôže sa cez veci preniesť a rýchlejšie zabudnúť na spor.
Máte po päťdesiatke. Vtedy údajne prichádza u mužov druhá puberta. Ako je to u vás, už ste ju identifikovali?
Nemám kedy (smiech). Mám takmer tridsať predstavení mesačne. Keď mám dva-tri dni voľno, som iba doma a oddychujem.
V čom okrem Kuba vás môžeme v najbližšej sezóne vidieť?
V Astorke hrám v šiestich predstaveniach – Lakomec alebo Škola lží, Sen svätojánskej noci, Tulák, Nevesta, Revízor, Posledná barónka… V Čechách hrám v Prahe Lotrando a Zubejda na Broadwayi, idem tam skúšať novú hru, kde mám hlavnú postavu. Popritom agentúrne predstavenia a komédie v Cultuse v Ružinove.
Keď sa obzriete za uplynulým rokom, čo vás osobne najviac posunulo či obohatilo v profesionálnom aj súkromnom živote?
Povedal som si, že si už budem strážiť svoj čas a nebudem otrokom svojej práce. To znamená, že keď sa dohodnem na rodinnom výlete, uprednostním ho. Mohol som na to prísť aj skôr (úsmev).
Pretože rozhovor vyjde vo vianočnom čísle – čo sú pre vás hodnoty, ktoré by sme si mali v tomto období pripomenúť?
Cnosť, empatia, láska a porozumenie. Všetky spolu súvisia.
A nakoniec, čo by ste zaželali slovenskému divadlu do nového roka?
Pekné nové hry a veľa pozorných divákov. Slovenskej spoločnosti želám upokojenie. Je medzi ľuďmi veľa nevraživosti pre politiku. Keby jej bolo radšej menej. Destabilizuje nás a vnáša sem nejakú nedobrú atmosféru. Najlepšie by bolo, keby sme o nej ani nevedeli a viac sa počúvali medzi sebou.
A čo slovenskej spoločnosti?
Upokojenie. Je medzi ľuďmi príliš veľa nevraživosti kvôli politike, ktorá nás destabilizuje a kazí atmosféru. Najlepšie by bolo, keby sme o nej ani nevedeli a viac sa počúvali navzájom.