Na obrazovky mieri osemdielna kriminálna séria Neuer, inšpirovaná skutočnými prípadmi, ktoré otriasli Bratislavou. Do kože neúnavného vraždára sa v nej prevtelil Marián Miezga, ktorého sme zastihli ešte pod dojmom slávnostnej kinopremiéry. Ako zvládol stvárniť muža, ktorý sa púšťa do temných zákutí ľudskej mysle a odhaľuje krvavé drámy Slovenska?
Autor predlohy, bývalý kriminalista Václav Kincl, bol priamo pri nakrúcaní. Akú najcennejšiu radu vám dal pri formovaní postavy?
Že keď prvýkrát prídete na miesto činu, nesmiete nič pokašlať (úsmev). To znamená – ruky do vreciek a len sa obzerať a skúmať. Hlavne nenápadne…
V seriáli ste sa dostali aj do legendárnej budovy U dvoch levov. Aké to bolo, stáť na mieste, ktoré je opradené takou minulosťou?
Celá tá budova má úžasnú atmosféru. Veľakrát som okolo nej prechádzal zvonka – nemal som zatiaľ príležitosť, byť tam zatknutý (úsmev). Fascinovala ma. Vďaka tomuto seriálu som sa dostal aj dovnútra. Vybavili nám to len na pár hodín, pretože sú tam mimoriadne prísne pravidlá – nemôže sa tam dostať len tak hocikto. Bol to veľký zážitok!
Vaša postava kriminalista Ledecký pre prácu odkladá aj vlastné zdravie. Vidíte v tom paralelu s hercami, ktorí sa niekedy nechajú úplne pohltiť prácou?
Nie je to len pri herectve a nie je to len človek vraždár, ktorého povolanie pohltí natoľko, že zabúda na svoj zdravotný stav. Momentálne je taká doba a je to zlé. Preto by som chcel všetkých poprosiť, nech už majú hocijaký, čo i len malý problém, treba mať zdravie na prvom mieste a riešiť ho, lebo ak sa to dostane do zlých koľají, už bude neskoro. Keď veci zanedbávate, stanú sa chronickými a s týmto už mám nejakú skúsenosť…
Aký z ôsmich prípadov, ktoré uvidíme na obrazovkách, vás osobne najviac zasiahol pri nakrúcaní?
Všetky majú čo-to do seba. Je tam však jeden diel, ktorý začína vraždou malého dievčatka, asi šesť-sedemročného. Keď sa dozviete, kvôli čomu bolo to chúďatko zabité, prebehne vám mráz po chrbte.
Viete si predstaviť, že by ste sa v reálnom živote stali vyšetrovateľom vrážd? Čo by vás na tej práci bavilo — a čo by vás odradilo?
Som zvedavý typ. Vždy, keď sa niečo stane, zaujíma ma prečo sa to stalo, za akých okolností a čo viedlo človeka k tomu, aby také niečo urobil – či už napríklad z novín, keď sa niečo dočítam… Na druhej strane sledujem nejaké kauzy, čo už sa stali, ako sa ďalej vyvíjajú, a dosť ma to straší. Vychádza mi z toho, že by som vyšetrovateľa robiť nemohol.
Hovoríte, že sledujete kriminálne prípady na Slovensku. Sme podľa vás v dobrých rukách?
Aj tu v Neuerovi je naznačené, že policajná zožka je tlačená do nejakých mantinelov, no vždy z toho nakoniec vyjde, že policajt si chce aj tak robiť svoju prácu a musí ten tlak vytesniť, pretože tam nemá čo robiť. A či sa už rútime niekam, to už ukáže čas, no začínam sa trochu báť…
Seriál sa odohráva v nedávnej minulosti, keď sa ešte fajčilo v kanceláriách. Ako ste zvládali toľké cigarety pri nakrúcaní?
Ja som síce fajčiar, ale už veľmi obmedzený. To kvantum cigariet, čo vidíte na obrazovke, je v skutočnosti niekoľkonásobne vyššie, nakoľko pri nakrúcaní sa ide stále a stále odznova. A to už nie je príjemné.
Ste v bežnom živote domáci detektív – upodozrievavý, čo vypátra každé malé klamstvo, napríklad u synov?
Snažím sa to rozpoznať (smiech). Sú nejaké znaky, či vás človek zavádza a snaží sa debatu zahnať do autu. Je to skrátka šiesty zmysel. Niektorí ľudia ho majú veľmi dobre vybudovaný. Ja až tak nie, tak mám s tým trochu viac práce (úsmev).
Keď sa u vás doma niečo stratí, kto to vypátra?
Toto je to, že ono sa to potom niekde náhodne objaví – napríklad aj obyčajné nabíjačky na telefóny… Vždy je to záhada.
Keď sme pri záhadách – relácia Záhady tela beží už ôsmy rok. Nespadli ste s týmto projektom do rutiny, má to pre vás stále šťavu?
Záleží od hostí, ktorí tam prídu. Keď sú geniálni, ide to jednoducho a tá šťava tečie… Nie každý deň je však „na tom kopčeku kostolík“. Sú aj ťažšie dni, no mám to rád. Vždy sa tam dozviem zaujímavé veci sám o sebe a fakty, ktoré sú v skutočnosti úplne inak, ako som si myslel.
V októbri minulého roka ste oslávili päťdesiatku. Objavili ste po tomto míľniku na sebe nejakú záhadu tela?
Áno! Že sa stále cítite na dvadsať, no naraz zistíte, že to telo vás už tak neposlúcha, ako keď ste boli dvadsaťročný. To je tá najväčšia záhada! Človek strašne chce všetko, ale už je to… no „inakšie“ (smiech).