Herec Martin Pechlát patrí k výrazným tváram českej kinematografie. Vo filme Šviháci stvárňuje jedného z trojice blízkych priateľov, v živote je otcom troch dcér, ktorý sa radšej než sociálnym sieťam oddáva tichu, rodine a kúpeľnej pohode.
Vo filme Šviháci sa radíte medzi trojicu priateľov, doslova kumpánov. Máte blízke mužské duše aj vy po svojom boku?
Áno. Mám okolo seba zopár dlhoročných priateľov a som za nich vďačný. Obzvlášť v dnešných časoch.
Vo filmehráte dokonca na saxofón, aj doma si viete niečo zanôtiť?
Sklamem vás, ale vo filme predstieram tú krásnu hru. Púšťalo sa to z playbacku.
Kedysi som hrával na gitaru, ale už som ju veľmi dlho nedržal v ruke. Raz ročne sa mi niekde dostane do ruky, tak vtedy sa rozpomeniem. Najčastejšie na chalupe pri táboráku.
A čo vtedy spustíte – bratov Nedvědovcov?
Tak to zase nie (smiech). Klasické piesne našej mladosti. Queen, Abba, Beatles..
Okrem chalupárčenia zvyknete navštevovať aj kúpele?
Áno, chodievam do nich vyslovene za odpočinkom. Zatiaľ tam nechodím za liečebnými účelmi a verím, že to tak aj dlho ostane. Mám rád kúpeľnú atmosféru, pohodu a relax. Chodievam aj s celou rodinou. Dokonca s tromi dcérami, i keď teraz už skôr len ja s manželkou. Dievčatá už majú väčšinou svoj program.
Ktoré kúpeľné mestá patria medzi vaše obľúbené?
Mariánske Lázne, Karlovy Vary a spomínaný film sme nakrúcali v lete v Piešťanoch. Bol som z nich príjemne prekvapený, pripadali mi ako prímorské mestečko.
Ako často jazdíte na Slovensko a aký máte k nemu vzťah?
Na Slovensku nemám žiadne korene. Chodievam k vám na zájazdy s divadlom. Napríklad som nedávno hral v letných Shakespearovských slávnostiach. V Bratislave som celkom často, ale zvyšok Slovenska veľmi nepoznám. Teraz ho budem mať možnosť lepšie spoznať, pretože hrám s Adym Hajdu a Ivanou Chýlkovou v predstavení Lež. A budeme mať viac zájazdov aj k vám.
Máte tri deti a veľká téma dneška je používanie sociálnych sietí, v niektorých krajinách ich dokonca zakazujú. Ako sa k nim staviate vy z pozície rodiča a užívateľa?
Nemám žiadne sociálne siete. Vôbec ma nebaví ich používať. Som z inej generácie a je to pre mňa strata času. Ale dcéry sú samozrejme večne online. Už sú staršie a nemali k nim prístup ako malé deti, to považujem za výhru. Staviam sa k celej digitalizácii veľmi negatívne. Môj kamarát psychológ mi vravel, že dnes už má veľa ľudí dve osobnosti. Jednu v skutočnom svete a druhú tú na sociálnych sieťach. Je to blázninec. Pre veľa detí je dnes dôležitejšie aký obraz majú na sockách ako v živote. Mám obavu aj o to kam ako spoločnosť smerujeme.
To aktuálne prežívame zrejme všetci, bez ohľadu na vek. Čomu sa venujú vaše dcéry?
Najstaršia Nikolka teraz spravila bakalára na produkcii na FAMU, stredná dcéra Dorotka študuje kultúrnu antropológiu a najmladšia je v treťom ročníku na gymnáziu. Ona sa chce zase venovať divadlu.
Vo vašom portfóliu svietia najmä rodinné filmy a komédie, šesť rokov ste však boli členom činohry Národního divadla, ako si na toto obdobie spomínate?
Z divadla som odišiel v najlepšom možnom čase – pred vypuknutím pandémie. Šiel som na voľnú nohu a ostal som bez príjmu. Na Národní divadlo spomínám rád, aj keď som po čase zistil, že nie je úplne pre mňa. Človek je tam malým kolečkom vo veľkom stroji. Uprednostňujem byť na voľnej nohe. Chvalabohu musím aj veľa práce odmietať. Nechcem byť každý večer v divadle. Balansujem na hrane umeleckých projektov, ktoré ma napĺňajú a komerčných aktivít. To ma živí. Snažím sa, aby to bolo vyvážené.
Umenie vás pritiahlo od strojariny, istú dobu ste pracovali v českej televízii ako mikrofonista. Aké to bolo?
Nevedel som vtedy čo so životom a so sebou. Kam sa mám ďalej pobrať. Strojarina bol môj veľký omyl. Horko ťažko som tam zmaturoval a musel som jednému profesorovi sľúbiť, že sa jej nikdy nebudem venovať (úsmev). Vôbec ma to nebavilo. Kamarát, ktorý vtedy pracoval v televízii mi dohodil tú prácu. Ocitol som sa medzi technikmi a mne to bolo všetko jedno. Začalo ma viac zaujímať čo sa deje pred kamerou. Až som sa rozhodol, že skúsim ísť na DAMU. A vzali ma.
Dobehli ste „stratené roky“. Vidíte za tým vo vašom prípade viac talentu alebo práce?
Skôr túžba. Pochopil som, že herectvo ma priťahuje najviac zo všetkého, baví ma a naplňuje. Som rád, že sa mi to podarilo.
Rozprávame sa na začiatku krásnej jari. Máte ešte obuté lyžiarky či radšej vykúkate prvé snežienky?
Od začiatku roka som dosť pracoval. Nakrúcal som film Šesť gramov v Litomyšli, ktorý bude mať premiéru v auguste. Máme veľkú rodinu a po spoločných víkendoch sa vrhám rovno do práce. Musím sa priznať, že by sa mi oddych aj zišiel. Chystám sa ešte na lyžovačku do Rakúska, tak snáď nám aj tam zasvieti slnko.
Foto: Bontonfilm