Bratislava je jeho rodné mesto, v ktorom vyrastal, prvýkrát skočil hlavičku z mostíka, zložil svoju prvú pesničku a kde s Tublatankou vypredal PKO. Spevák a gitarista Maťo Ďurinda sa s láskou, ale aj kritickým okom obzrel za tým, ako sa hlavné mesto zmenilo. V rozhovore spomína na svoje tajné útočiská, legendárne koncerty aj na to, čo ho formovalo ako hudobníka a čo mu dnes v Bratislave chýba.
K mestu máte vrúcny vzťah. Ktoré miesta vám prirástli k srdcu? Máte tu svoje „tajné útočisko“?
Bratislavu mám veľmi rád aj keď som kritik určitých nedostatkov. Najkrajšie spomienky mám na kúpalisko Tehelné pole kam som odmalička chodieval s mamou. Tam som sa naučil skákať hlavičky. Ešte som skákal aj zo skokánskej veže, kde bolo najskôr nutné preliesť ostnatý drôt, z nej sa totiž skákať nemohlo. Mohli tam ísť iba profesionáli, čo tam trénovali. Potom som sa dostal na prvý alebo druhý mostík. Z neho som skákal najprv na nohy a potom na hlavu. Bolo to vždy adrenalínové dobrodružstvo. Zároveň mám veľmi rád aj Kolibu na ktorej som odmalička lyžoval. V tých časoch tam existovali dva vleky. Stožiare jedného z nich sú dnes zarastené v lese. Poma bola na strmšej somárskej lúke. Na týchto miestach cítim dodnes silný sentiment na 60-70 roky, keď som býval malých chlapcom.
Ako sa podľa vás zmenila Bratislava od čias, keď ste tu začínali? Čo vám chýba a čo vás teší?
Pozorne vnímam ako sa mesto neustále mení. Ako dieťa som býval oproti starému centrálnemu trhovisku, ktoré dnes mnohí ľudia už ani nepoznajú, na prvom poschodí na Vajnorskej ulici. Díval som sa z okna na jeho začiatok. Stávali tam babky so sudami v ktorých mali uhorky, kvasenú kapustu alebo mnohé z nich držali v ruke sliepky, husy, kačice a tie predávali. Bol to veľmi pestrofarebný pohľad. Cez centrálne trhovisko som chodieval na klavír do ľudovej školy umenia, ktorá sídlila v starej historickej budove.
Zároveň si pamätám, že keď som sa chodieval s mojim o 11 rokov starším bratom Mišom kočulovať na Kuchajdu, tak za ňou akoby nič viac nebolo. Boli tam iba fabriky, ktoré sa práve začínali stavať. Zaujímavé je aj to, že pri spomínanom výhľade z okna som videl „holú“ Kolibu. Iba vinohrady a zelené stromy. Neboli tam žiadne domy. Dnes, keď sa pozriem na Kolibu, je celá zastavaná. Sú tam samé rodinné domy, alebo nejaké moderné bytovky. Vtedy bola Bratislava ešte plná prírody. V súčasnosti je v širšom centre moderná zástavba obytných výškových budov, ktoré ju dotvorili. Som zástancom toho, aby Bratislava bola moderná, ale aby sa historické centrum zachovalo a čo najviac zrenovovalo. Aby nebolo schátrale.
Vyrastali ste v dobe, kedy neboli mobily a ľudia chodili von a počúvali kapely. V Bratislave sa hrávalo doslova na každom kroku. Ako túto zmenu vnímate z muzikantského hľadiska?
Mesto bolo plné mladých ľudí, ktorí mali na sebe sluchátka zo svojich walkmanov a počúvali muziku. Často ju vyhľadávali aj na živých koncertoch. Bol obrovský záujem o koncerty, ktoré sa diali na internátoch, ale aj v mnohých kluboch, ktoré zanikli. Nedávno som mojej rodine ukazoval malý amfiteáter, blízko hotela Devín, ktorý dnes už neexistuje. Rovnako aj amfiteáter na Búdkovej ceste, PKO a podobne. Mal som rád to, že ak som sa niekedy vybral do centra, nikdy som nikomu nemusel telefonovať a dohadovať sa dopredu. Vždy som našiel kamarátov, ktorí sedeli na pive, alebo niekde na káve. Centrum bolo plné života. Dnes je plné prechádzkového života, ale partie tam nesedia.
Inšpirovala vás niekedy Bratislava k tvorbe?
Áno, na jazere Kuchajda som zložil Emigrantskú pieseň. Na gymnáziu nám vtedy odpadlo vyučovanie, tak som si zobral elektrickú gitaru. Môj prvý Fender, ktorý som si ťažko zohnal z Rakúska a išiel som si zahrať do trávy. Brnkal som si a vznikla z toho citlivá, melodická skladba, ktorú mi neskôr otextoval Martin Sarvaš. Táto pieseň sa napokon objavila na našom štvrtom albume Nebo, peklo, raj.
Spájate si niektorú z vašich piesní s konkrétnym miestom v hlavnom meste?
Moja kamarátska partia sa dala zaradiť medzi bratislavských lokalpatriotov a tak vznikla aj pesnička Dnes mám rande so svojím mestom. Každý večer sme sa stretávali v bratislavských podnikoch a rozprávali sa o muzike, knihách, filmoch a o živote vtedy ešte v socialistickom Československu. Zároveň sme túžili po tom, aby u nás nebola železná opona a mohli sme byť slobodní. A zo všetkých týchto dojmov a podnetov vznikla pesnička, ktorú opäť otextoval Martin Sarvaš. Pieseň vznikla zo silného vzťahu k rodnému mestu.
Ako sa vám koncertovalo na bratislavských pódiách slávneho PKO?
V Bratislavskom parku kultúry a oddychu sme s našou skupinou Tublatanka častokrát vystupovali a bola tam vždy vynikajúca koncertná atmosféra. Bol to priestor, ktorý dýchal hudbou, zmestilo sa doň veľa ľudí a aj keď sedeli, tak dobre videli, lebo bolo šikmo naklonené. PKO sme dokonca trikrát po sebe vypredali a z jedného koncertu sa natáčal aj záznam pre československú televíziu. Je ho obrovská škoda, pretože takéto dve sály v Bratislave už pravdepodobne nikto nepostaví. Som z tej straty aj smutný, pretože do PKO som chodil s mamou už od roku 1967 na Bratislavskú lýru.
Neskôr som chodieval do vedľajšej sály na jazzové dni a na množstvo domácich a zahraničných koncertov. Veľmi silnú spomenku mám na koncerty domácich skupín Mariána Vargu a Collegium Musicum, Fermatu a Deža Ursinyho, ktoré na mňa spravili dojem svojimi kvalitnými skladbami a hudobnými výkonmi. Do určitej miery ma ako budúceho muzikanta formovali. Tiež si pamätám aj na silné zážitky zahraničných skupín. Nezabudnem na Beach Boys, Shadows a Cliffa Richarda, ktorý spieval ako hosť Bratislavskej lýry. Po koncerte som sa dostal až k dverám jeho šatne a poprosil ho o podpis. Fotografiu s autogramom mám doteraz doma.
Ktoré skladby Tublatanky by ste najradšej predstavili človeku, ktorý vás nikdy nepočul. Prečo práve tieto?
Pesničky Dnes, Pravda víťazí a Láska, drž ma nad hladinou. Aby neznámy človek vedel, že hráme melodický rock, ktorý sa dá tak, ako napríklad pesničky Beatles, zahrať a zaspievať s gitarou, klavírom alebo s ktorýmkoľvek hudobným nástrojom. Alebo si ich môže spievať aj bez nástroja.
Je nejaký koncert, ktorý máte navždy vypálený v pamäti? Možno nie pre počet divákov, ale pre emóciu?
Koncert s názvom Pravda víťazí v Bratislavskom amfiteátri v Starom meste na Búdkovej ceste, ktorý sme mali 14. septembra 1989. Nahrával sa veľmi kvalitnou filmovou technikou na videozáznam, z ktorého vyšla VHS-ka. Bolo tam vyše 10 tisíc ľudí a dodnes sa ma naň ľudia pýtajú.
Máte pocit, že rock a sloboda idú ruka v ruke? A kde sa hranica medzi slobodou a zodpovednosťou najviac ukazuje?
Rock a sloboda idú ruka v ruke, keď je skupina slobodne a demokraticky orientovaná. A členovia majú zdravé názory. Niekedy som sklamaný ako mnohí hudobníci vyjadrujú svoj obdiv a podporu k autoritárskym vocom a režimom, to nemá so slobodou nič spoločné. Ale všetka česť patrí tým hudobníkom a zástancom slobody, demokracie a zdravého rozumu, ktorí svoje názory šíria cez sociálne siete.
Čo vás v poslednej dobe zaujalo natoľko, že by ste na to radi upriamili aj pozornosť čitateľov?
Moja úcta, obdiv a podpora patrí Lekárom bez hraníc, ktorí nezišťne zachráňujú životy ľudí v krízových oblastiach a oblastiach sveta zmietaných vojenskými konfliktmi. Častokrát sú aj terčom agresorov a za svoje humanitárne povolanie položia aj svoj život. Patrí im môj veľký obdiv a vďaka.
Ste známy ako rocker, ale aký je Martin Ďurinda v tichu domova?
Som otec dvoch detí a manžel, ktorý robí všetko, čo je pre domácnosť potrebné. Vysýpam smeti, ukladám riad do umývačky, chodím na nákupy potravín, ale mojou najväčšou slabinou je to, že nevarím. Nie som kuchár. Šetrím čas tým, že kúpim častokrát hotové jedla z reštaurácie pre celú rodinu.
Ako vnímate mladú generáciu slovenských hudobníkov?
Mnohí mladí hudobníci sú vynikajúci klavíristi, speváci, gitaristi, bubeníci a vedia výborne hrať. Ešte by som si želal, aby bolo medzi nimi viac autorských talentov a vedeli zložiť dobré a hodnotné pesničky, ktoré by sa stali obľúbenými svojou kvalitou a rezonovali by na Slovensku.
Myslíte si, že rock bude žiť naveky – alebo sa bude musieť znovu narodiť?
Myslím si, že rock bude s nami ešte veľmi dlho. V rockovej hudbe bolo vytvorených množstvo krásnych a hodnotných skladieb, perfektných muzikantských výkonov a rôznorodých rockových štýlov. Každý z rockových spevákov má svoj osobitý štýl a farbu hlasu. Momentálne má rocková scéna krízu, ale verím tomu, že prídu noví autori a rock sa vráti v plnej sile a kráse.
Foto: archív M. Ď.