Poznáš to. Ako rodič máš presnú predstavu o tom, ako chceš, aby to u vás doma na Vianoce vyzeralo. V zásade tejto myšlienky denne „pulíruješ“ byt a prezliekaš „detiská“ z jedného sviatočného komba do druhého. Má to asi rovnaký zmysel ako si umývať zuby a jesť pritom „nutelu“…Ale ty sa nevzdáš. Tlačíš na pílu veselo (alebo neveselo) ďalej. Takto nejak som sa rozhodla prijať ponuku zo škôlky a podieľať sa na vianočnom pečení s deťmi…
Ešte rok dva nazad by mojou predstavou boli krásne instagramové zábery, usmiate deti a upravené matky s nežnými úsmevami na tvári. Našťastie som sa už z „krajiny šaškov a jednorožcov vrátila tvrdo na zem“ a preto som vedela, že túto akciu skôr podporí heslo „úspechom je, ak všetci prežijú“. A prísľub kávy s vaječným likérom, keď omladina zaspí. Ale o tom potom. Konečne sme sa do toho pustili…
Dokonalosť je len ilúzia
Moje deti ma od svojho príchodu na svet učia každý deň. Testujú moju silu aj trpezlivosť a ja denne minimálne desaťkrát dávam výpoveď z tohto jedinečného poslania. Nikto mi ju zatiaľ (našťastie) nepodpísal. Lebo je to jazda. Ale nie taká na zvonkovej dráhe…skôr tá na Divokej vode v Čunove alebo rieke Okavango plnej krokodílov…Nerúham sa, len ti chcem dostatočne ilustrovať realitu. 🙂
Vráťme sa ale k meritu veci. Chceli sme piecť. Zraz aj s nástrojmi, valčekmi a vopred pripravenými cestami bol v škôlke o deviatej. Meškali sme. Klasicky. Deti aj seba som navliekla do vianočných outfitov, avšak tie si stihli obliať kakaom ešte predtým ako sme vôbec vyšli z domu. Po troch prezlečeniach som to vzdala a šli v teplákoch, ako každý deň. Kropaje potu na mojom čele som ignorovala, aspoň ja budem predsa držať vianočnú líniu. Kým sme prišli do škôlky nasledovalo jašenie sa v snehu a moje zúfalé výkriky, „poďte už, ponáhľame sa“. Také typické ráno.
Všetky sme len ľudia
Na moje prekvapenie sme prišli len druhí z piatich nahlásených. Jedna mamička po očividne prebdenej noci s bábätkom v nosiči už monotónne šúľala s deťmi orechové rožky. Až mi zabehlo, keď som videla to dokonalé cesto. A tá chuť! „Blázniš? Kedy by som ho stihla robiť, tento mal koliky, druhému idú zuby a Matias tiež nespal. Aha je z obchodu, táto značka,“ a už mi podávala sáčok s vopred pripravenou zmesou, ktorá sa len rozrobí s vodu. Kathy sa mi ihneď zapáčila. Vôbec si z toho nerobila ťažkú hlavu. „Mne cesto spravila mama, tiež som nemala čas,“ keď pozitívne kývla na môj dokonalý bochník medovníkového cesta.
„Jejdáááá, my sme si mali priniesť cesto?“ už sa rútila dnu aj Diana. Zrušila si doobedné pracovné mítingy, aby sa mohla pridať. „Ja som to tiež nedočítala do konca,“ priznala sa Denisa. „Podelíme sa, žiaden problém,“ kývla som na ne a už sme trhali cestá na viacero kôpok a rozdeľovali sme ich medzi deti. „Niéééééé, ja sa nechcem delíť, to je mojéééé,“ začal sa o zem hádzať môj syn. Vzala som ho bokom, uznala som, že sa hnevá a nechce sa mu dávať zo svojho. Trvalo to síce nejaký čas, ale nakoniec sme sa k zvyšku pridali. Nasledovala celkom príjemná a extrémne hlučná hodinka plná vykrajovania, výkrikov, miešania všetkého so všetkým, ale najmä bez napätia a očakávania dokonalosti. Prestali sme sa brať vážne a to bolo asi to najlepšie, čo sme mohli spraviť.
A dokonca sme aj napiekli… 🙂 Naše medovníky 🙂
Kašli na dokonalosť. Neslúži k ničomu, len vytvára zbytočný stres.
