K salašníctvu sa dostal po starom otcovi. Ten mal kedysi ovce a aj valachov vo Vitanovej. Čo je dedina na Orave. A aj pán Ondrík je rodák z tejto obce a k salašníctvu ho to ťahalo od mladi. Hneď po škole začal chovať ovce, dnes je to už tridsať rokov, čo sa venuje tejto krásnej, ale ťažkej robote.
Práca na salaši však rozhodne nie je med lízať. „Ráno vstávam o druhej a spolu s pastiermi ideme dojiť ovce. Dojíme do šiestej ráno. Čiže štyri hodiny trvá, kým podojíme tých deväťsto osemdesiat kusov. Potom idem na dolinu, kde mám výrobňu a tam spracúva mlieko. V kolibe robím syr, oštiepky, parenicu, žinčicu a bryndzu. No a potom idem znova k ovciam a od dvanástej znova dojíme. To druhé dojenie trvá do tretej alebo do štvrtej. Znova zoberiem mlieko, odveziem do koliby a spracovávam do výrobkov,“ opisuje bežný pracovný deň.
Na paši až do prvého snehu
Ovce chce mať čo najdlhšie na holi. Vraví, že je dobre, keď sa pasú až do prvého snehu. Potom na zimu zoženú stádo do obce Habovka. Zháňajú ich pešo, čo je takých dvadsať kilometrov. V Habovke má prenajaté tri maštale pre ovce. Tam sú celú zimu, kŕmia sa senom a tam sa okotia – majú malé ovečky.
„Manželka z mojej roboty nie je nadšená. Bola by radšej keby som mal iné zamestnanie a aj preto, lebo to salašníctvo nejako neprosperuje. Ja musím chodiť aj s drevom robiť, aby mi to finančne vyšlo. Áno, samozrejme uvažoval som o tom, že by som to nechal. Ale už by som nepredal ovce výhodne, tie nákupné ceny za kilo živej váhy sú veľmi nízke. No, viete to je tak, že keď vás tá práca baví – a mňa to proste baví, tak to neberiete ako záťaž. Len čo mi robí problémy, sú papierovačky, vypisovanie rôznych dokladov, čo sa týka salašníctva. To za mňa prevzala manželka a moja dcéra,“ uzatvára pán Ondrík.
Viera Mašlejová
Foto: autorka, Vladimír Ondrík
