Robia tento svet krajším a lepším miestom na život. Tak sa hovorí o ľuďoch, ktorí našli zmysel života v pomoci iným, ktorí pochopili, že dávať je viac ako brať. K takým ľuďom patria aj tri kandidátky na titul Slovenka roka 2025 v kategórii Charita.
„Keď vidím seniorov, ako sa tešia z darčekov v krabiciach od topánok, srdce mi zalieva neskutočná radosť a vďačnosť, že práve ja mám možnosť toto robiť. Lebo nie je samozrejmosť, že tisíce ľudí robia to, čo vy vymyslíte!“ Takto popisuje svoje pocity Ing. JANA GALATOVÁ, MBA, ktorá pred siedmimi rokmi vymyslela projekt Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok?
Spolu tvoríme reťaz radosti
Mala ťažko chorú mamu, za ktorou chodila často do nemocnice a vídala tam starých ľudí, za ktorými návštevy neprichádzali. Boli to väčšinou ľudia, ktorí žili v zariadeniach pre seniorov. Jane sa v pamäti vynorila spomienka na to, ako v zahraničí videla pred sviatkami deti s krabicami, v ktorých nosili darčeky určené pre deti, ktoré nemali v živote veľa šťastia… A pretože bola práve na materskej dovolenke s polročným synom a popri trápení s chorou mamou potrebovala prísť na iné myšlienky, rozhodla sa, že pred Vianocami prekvapí seniorov v niektorom zariadení. Malo to byť v Senci, kde žila tridsiatka klientov. Svoj nápad naplniť tridsať krabíc od topánok rôznymi vecami, ktoré môžu seniorov potešiť, zverejnila na sociálnej sieti a vyzvala priateľov, aby jej s tým pomohli. Reakcia ju v dobrom zmysle slova šokovala – výzva sa rýchlo rozšírila a ľudí ochotných naplniť škatule bolo toľko, že napokon potešili nie tridsať, ale osemsto seniorov v desiatich zariadeniach!
Projekt Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok?® sa rozrástol na celoslovenský, pribudli stovky dobrovoľníkov, škôl a darcov, ktorí potešili už viac než tristotisíc seniorov. Z jednoduchého nápadu vznikla predvianočná tradícia pre desaťtisíce ľudí. „Deti to majú poznačené v adventných kalendároch, zapája sa takmer 1 500 škôl. Náš projekt prispel k vytváraniu medzigeneračných väzieb a upriamil pozornosť na seniorov. Vďaka aktivitám občianskeho združenia sa nám podarilo citlivo šíriť povedomie o otázke osamelosti seniorov, dôstojnom starnutí, o možnostiach alternatívnej liečby Alzheimerovej choroby bábikoterapiou, priniesť na trh vlastné pomôcky na udržanie jemnej motoriky seniorov. Neviem, či som si vôbec dokázala predstaviť, že toto sa nám niekedy podarí, ale považujem to za obrovský úspech,“ teší sa Jana, ktorá inak pracuje ako ekonómka vo Viedni a je aj mamou dvoch malých detí. Spolu s manželom radi trávia čas cestovaním a v prírode, no priznáva, že bývajú aj momenty, keď pre množstvo práce s projektmi má problém nájsť si čas pohrať sa s deťmi a venovať sa vlastnej domácnosti. „V takých chvíľach si musím pripomínať vyšší zmysel toho, čo so Silviou a dievčatami robíme a upratať si myšlienky. A niekedy teda aj doma, aby som opäť našla stratený balans.“
„Mám radosť z každej úspešnej liečby, ku ktorej sme ako nadácia v akejkoľvek forme prispeli, z úsmevu rodičov, ktorý príde po slzách, z pokroku v kvalite života pacientov, o ktorý sme sa zaslúžili v rámci našich projektov…“ A ešte mnoho ďalších momentov napĺňa radosťou PhDr. MÁRIU KADLEČÍKOVÚ, riaditeľku Nadácie Detského kardiocentra v Bratislave.
Moje srdce patrí detským srdiečkam
Ako psychologička vždy potrebovala v práci empatiu a schopnosť hľadať východiská v náročných životných situáciách jej klientov. A nie je to inak ani v súkromí, keď sa jej blízkym alebo priateľom deje krivda. „Je to už veľmi dávno, keď moji priatelia prišli nečakane o dieťa s vrodenou chybou srdca, o ktorej nemali tušenie. Nespravodlivosť osudu, ktorú som bytostne cítila, ma priviedla do Detského kardiocentra za pánom profesorom Jozefom Mašurom, ktorému som oznámila, že chcem pomáhať deťom s ochorením srdiečka, aby nezomierali.“
Tak sa začala spolupráca Márie Kadlečíkovej s malými „srdiečkarmi“, ktorých sa už dlhé roky nevie vzdať. V roku 2007 sa stala riaditeľkou nadácie, ktorá je partnerom Detského kardiocentra, pracoviska Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Počas jej pôsobenia došlo k výraznému rozvoju aktivít nadácie, k zlepšeniu nemocničnej starostlivosti, ako aj starostlivosti v domácom prostredí o deti s ochoreniami srdca.
„Táto práca mi dala krásnu náplň života. Dovolila mi spoznať múdrych, vzdelaných, obetavých ľudí, ktorí svoj život zasvätili detskému srdcu a sú ochotní urobiť preň aj to posledné,“ hovorí oduševnene, ale podľa výsledkov jej práce je zrejmé, že sama patrí k takýmto ľuďom. Ťažko vymenovať všetky projekty, o ktorých založenie a fungovanie sa pričinila. Patrí k nim modernizácia technického a prístrojového vybavenia, vytváranie nemocnice priateľskej k deťom, starostlivosť o zaradenie sa detí s kardiologickým ochorením do života, vznik športového klubu Srdiečko… Nadácia už takmer 20 rokov finančne zabezpečuje letný kardiotábor, víkendy s deťmi a rodičmi. Udržiava vernostný program so spoločnosťou Shell Slovakia, realizuje verejné zbierky, vydáva charitatívny kalendár a časopis Srdce je život, organizuje množstvo podujatí pre radosť malých „srdiečkarov“…
Priznáva, že v jej práci sú aj chvíle, ktoré ťažko prežíva: „Ochorenie srdca je mimoriadne závažná diagnóza. Srdce určuje, či budeme žiť. Preto sú pre mňa aj napriek dlhým rokom, ktoré som strávila v tomto prostredí, najnáročnejšie situácie, keď sa srdce dieťaťa rozhodne prestať biť. Keď nás lekári požiadajú, aby sme mu splnili sen, aby si toho užilo čo najviac. Neraz privedieme k dieťaťu vysnívaného športovca, herca, speváka, influencera, dokonca uznávaného kuchára…“Pochopenie, lásku, energiu a pokoj, ktoré sú v každej práci nenahraditeľné, jej dáva rodina, ktorá je pre ňu zmyslom života. Manžel, tiež psychológ, je pilierom rodiny, syn s rodinou žije v zahraničí a dcéra výrazne pomáha v aktivitách nadácie.
„Služba ťažko chorým ľuďom na konci života je darom. Objavila som v nej veľké bohatstvo – ľudí, s ktorými spolupracujem, ale i tých, ktorí nám dovoľujú sprevádzať ich v utrpení aj v odlučovaní sa od všetkého milovaného,“ rozpráva rehoľná sestra Mgr. ADRIANA MIHOVÁ, ktorá je koordinátorkou Mobilného hospicu sv. Kataríny Labouré.
Hľadám dobro a žijem podľa svedomia
Vyrástla v rodine, v ktorej si ctili hodnoty ako súdržnosť, záujem o druhého, podpora, otvorenosť. Jej brat a sestra si založili vlastné rodiny, ona si vybrala inú cestu. Od mladosti ju sprevádzala túžba pomáhať ľuďom v utrpení, zmierňovať ho, prinášať im nádej, a popri tejto vnútornej túžbe prišlo aj povolanie zasvätiť sa Pánu Bohu. Po absolvovaní štúdia pracovala ako zdravotná sestra na chirurgickej klinike Fakultnej nemocnice v Hradci Králové, potom jej bola zverená misia v Paríži, kde je materský dom Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky, do ktorej sestra Adriana patrí.
Kaplnka komunity v Paríži je známa zjaveniami Panny Márie v roku 1830 a je vyhľadávaným pútnickým miestom. Tu mala sestra Adriana službu koordinácie v kaplnke – zabezpečiť harmonogram pútí a prijímanie pútnikov a všetko, čo je s tým spojené – materiálne, personálne, ale aj tvorba duchovného programu a starostlivosť o liturgiu – spev pri svätých omšiach alebo sprevádzanie na organe či nácviky s chorálom. Zažila neopakovateľné chvíle, keď pripravila a dirigovala osemdesiatčlenný spevácky chorál alebo hudobne sprevádzala liturgické slávnosti s tisíckou veriacich. Tie hlboké krásne pocity si dodnes uchováva v srdci. No ako rehoľná sestra si svoje povolanie a pôsobisko nevyberá sama. Vždy jej je ponúknuté cez predstavených, samozrejme, s jej súhlasom. A tak, hoci jej túžbou bolo ísť na misie do krajín, z ktorých prichádzajú výzvy, okolnosti ju vrátili späť na Slovensko.
„Prichádzame do situácií, ktoré sú náročné pre všetkých – pre chorého, pre rodinu i pre nás. Je to spleť otázok, ťažkostí, bezradnosti. Našou úlohou je rozuzliť jednotlivé aspekty a priniesť podporu do ťaživých momentov,“ rozpráva o svojej práci. „Môže to znieť paradoxne, ale to, čo nás oberá o silu, nám ju aj dáva. Sú to chorí a ich rodiny. Vnímame premenu atmosféry, pokoj, uvoľnenie, prijatie, istotu, že nie sú sami, že vedia, čo robiť a na čo sa pripraviť.“
Keď sa človek vkladá do nejakej aktivity, vždy musí rátať aj s problémami. Sestru Adrianu mrzí, že chýba komunikácia medzi jednotlivými odborníkmi v zdravotníctve, chýbajú hospice aj peniaze a dostatok ľudí na ich fungovanie, preto napríklad mobilný hospic nemôže službu poskytovať aj v nočných hodinách.
Napriek problémom však hovorí o tejto práci ako o dare. „Dáva mi nový pohľad na dnešný svet. Spoznávam ľudí, ktorí sa majú úprimne radi a sú si oporou. Táto služba ma naučila pokore pred krásou týchto ľudí.“
Hlasovať môžete od 06. februára 2025 16:00 do 04. júna 2025 – 11:00 prostredníctvom SMS na číslo 7400 v tvare SR 1 – 28, kupónmi z týždenníka Slovenka alebo Online na www.slovenkaroka.sk/hlasovanie
Cena SMS je 1 eur s DPH., službu zabezpečuje spoločnosť goodgames, s.r.o.
Príklad hlasovania formou SMS: Ak chcete dať hlas nominantke číslo 1, tak pošlite SMS v tvare SR (medzera) číslo kandidátky na číslo 7400
