Herec a režisér ONDREJ HRAŠKA patrí ku generácii tvorcov, ktorí si k filmu našli cestu veľmi skoro. Dnes stojí pred kamerou aj za ňou a k svojim postavám pristupuje s potrebou porozumieť tomu, čo sa odohráva pod povrchom. V novom filme Generál Golian stvárnil jednu z významných osobností našich dejín. Aj tentoraz ho však viac než veľké gestá zaujímal človek, jeho vzťahy, pochybnosti a rozhodnutia.
V filme stvárňujete človeka, ktorého meno poznáme z dejepisu. Čo ste o Jánovi Golianovi zistili ako o človeku, čo sa do učebníc zväčša nezmestí?
Úprimne, všetko bolo pre mňa nové. Poznal som mená generálov Viesta a Goliana a heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktorým vypuklo SNP. Čo bolo za tými menami a čo museli obetovať, mi prinieslo až štúdium na tento film. Zistil som, že to nie je iba dejinná figúra, ktorá povedala heslo a tým zvrátila osud Slovenska, ako nás to učili v škole. Za tým menom je skutočný človek, ako ja. So všetkými pochybnosťami, ideálmi, strachmi, túžbami… Uvedomil som si, že mám hrať hlavne otca, a nie vojaka. Pochopil som kontext, v ktorom sa Ján Golian nachádzal. Vyrastal v demokratickom Československu, kde sa zoznámil so svojou životnou láskou, Češkou Jarmilou Peterkovou.
Viem si predstaviť, že pre skromného, chudobného slovenského chlapca bola všetkým, čo si dokázal predstaviť. Tu sa začína veľký príbeh lásky, ktorý za Jánom Golianom stojí a o ktorom vo svojich pamätiach tak nežne a krásne hovorí Jarmila. Ich láska bola československá, rovnako ako ich rodiny, priatelia, prostredie… A do toho vznikol Slovenský štát. Krajiny, vzťahy a ideály sa pretrhli a stali sme sa súčasťou nacistického režimu. Ak máte možnosť a vzťahy, nemôžete to nechať len tak. Musíte urobiť všetko pre to, aby ste seba, svojich najbližších a ak je to možné, aj krajinu odvrátili od fašistov a vrátili naspäť k demokracii.
Golian musel v rozhodujúcej chvíli prevziať obrovskú zodpovednosť za iných. Čo podľa vás musí mať človek v sebe, aby dokázal urobiť zásadné rozhodnutie aj vo chvíli, keď nevie, ako sa skončí?
Vo filme sa snažíme vykresliť postavy tak, ako sa podľa nás v daných momentoch správali. Ján Golian mal pri sebe svoju Jarmilu. Podľa mňa boli ten typ ľudí, ktorí riešili problémy spolu. Boli ako jeden, nerozluční. Ján mal v Jarmile celý svet. So všetkými svojimi pochybnosťami sa jej zveroval. O to som sa vo filme snažil, a aj keď bola scéna napísaná inak, prirodzene som skĺzol do interakcie s ňou. Ak by ona povedala nie, Ján by sa tak nerozhodol. Ale keďže obaja pracovali v ilegalite v odboji, mali spoločný cieľ. No nečakali, že dva týždne pred povstaním sa im narodí vytúžené dieťa. Ján bol naivný. Určité veci si nepripúšťal, preto sa dokázal usmievať aj vo chvíľach, keď by sme sa my ostatní zrútili. Podľa mňa bol šťastným typom osobnosti. Bral život s nadhľadom a humorom. Neprestával sa tešiť z maličkostí ani v situáciách blízko smrti.
Zaujímavé na vás je, že ste zároveň herec aj režisér. Keď stojíte pred kamerou, dokážete v sebe režiséra úplne vypnúť, alebo si automaticky všímate svetlo, záber, rytmus scény a kolegov okolo seba?
Ak dlhšie nehrám a venujem sa réžii, často na pľaci vravím, že ak budem mať zas možnosť niečo hrať, oddýchnem si, budem riešiť iba svoju postavu a veci, ktoré sa ma týkajú. Nechám sa po pľaci vodiť a budem robiť iba to, čo sa odo mňa žiada. Naivná predstava. Zvlášť pri takej príležitosti, akou bol pre mňa film Generál Golian. Ak prácu beriete vážne, prídete pripravený a chcete, aby váš výkon bol čo najbližšie k realite (zvlášť ak hráte reálne žijúceho človeka), herecká práca je rovnako náročná ako tá režijná. V postave sa musíte držať počas celého obdobia nakrúcania, nerozptyľovať sa a nemať „small-talky“ na pľaci. Musím byť uzavretý do seba a emočne sa chystať na každú ďalšiu scénu. Inak postava a pocit ujdu.
A platí to aj opačne? Pomáha vám herecká skúsenosť pri réžii lepšie odhadnúť, čo herec potrebuje a čo mu, naopak, môže prekážať?
Úprimne, neviem si predstaviť, čo by som na pľaci robil ako režisér, kedy som nemal hereckú skúsenosť. Pre mňa je film hlavne o vzťahoch a emóciách. Forma prichádza až potom. Každý má iný prístup. Kolega režisér mi vravel, že ak by si najprv nenakreslil storyboard, nevedel by, ako má hercov režírovať. Ja zas neviem, ako situáciu nasnímať, pokiaľ si nerozhodím hercov. A to je na tom vlastne pekné. Každý máme iný prístup, ale výsledok (ak napríklad robíte na jednom projekte viacerí) je pre diváka rovnaký. S hercami je to takisto ojedinelé.
Pri veľkých a vynikajúcich hercoch sa učím rozprávať čo najmenej, im stačí iba jedna veta, slovo. Pomenovať jasne a krátko, čo chcete, a musí to rezonovať a prípadne (ak máte šťastie) posúvať napísaný text. Pohyb na scéne musíte mať taktiež dopredu prirodzene usporiadaný pre hercov tak, aby im neprekážal alebo nešiel proti situácii. Veľkí herci vaše nedostatky odhalia okamžite. Pred nimi sa neskryjete za žiadnu formu. Preto stále opakujem, že jedna z najväčších škôl pre mňa bola práca s Tomášom Maštalírom.
Váš film Sami sa dotýkal rodiny a vzťahov a dostal sa aj do užšieho výberu študentských cien BAFTA. Je pre vás pri vlastnej tvorbe dôležité, aby téma mala niečo spoločné aj s vaším osobným prežívaním?
Áno. Premýšľam nad tým a asi to súvisí s tým, že som prirodzene herec. Všetko, čo režijne robím, beriem osobne, cez seba, inak to neviem. Ak sa do vecí nepoložím, skrátka ich nevidím. Keď čítam scenáre, najprv si ich osobne hrávam ako herec, a to mi napovedá, ako by sa asi mali herci cítiť, hýbať, kde by mala byť kamera a podobne. Ale nejaký čas už prešiel a nehrotím to takto vždy, to by som sa pravdepodobne zbláznil. Hlavne sa chcem naučiť viac vychádzať z osobnosti samotných hercov, z toho, čo mi sami ponúkajú, než im vnucovať „môj štýl hrania“. Ale niekedy sa to inak nedá, pretože nie každý je pripravený, s talentom, nie každý je partnerom a musíte ísť od začiatku. Ak príde ten správny čas na návrat k vlastnej tvorbe, nebudem to robiť inak, než vychádzať zo svojho vnútorného sveta a prežívania. Bude to autoportrét, ale zabalený do témy, v ktorej by sa našli aj diváci.
Roky ste spojený s Radošinským naivným divadlom. Čo vám dal Stanislav Štepka a jeho osobitý pohľad na človeka, humor a slovenskú povahu? Čo na nej máte radi?
Ja neviem, ako sa to stalo, ale cítil som, že tomu divadlu rozumiem, že tvorcovi rozumiem. Že jeho humor je mi strašne blízky, ale hlavne jeho neha, s akou sa pozerá na ľudí. Vedel som, že tam patrím. Do ich smutnosmiešnych správ o živote. Inak si neviem vysvetliť odvahu 17-ročného chlapca, ktorý sa prihlási na konkurz bez skončenej hereckej školy. Často premýšľam nad tým, či môj vnútorný svet formovalo RND, alebo som ho mal podobný odjakživa. V tom divadle som sa skrátka cítil ako doma. So všetkými kolegami a ľuďmi naokolo. A keď som spoznal originálne ochotnícke divadlo v Radošine a ľudí v ňom, to už je iná téma… To sú blízki priatelia, s ktorými putá nechcem nikdy pretrhnúť. Štepkov človek je aj môj človek – krajan s veľkými snami, citlivý, až to bolí, doráňaný časom a okolím, typicky slovensko-neochotný priznávať si svoje chyby, ako aj neochotne sa spovedajúci svojmu svedomiu.
Toto divadlo stojí na humore, ktorý býva smiešny a zároveň veľmi presný. Máte aj vy v súkromí potrebu odľahčovať vážne situácie?
Musím sa priznať, že ja som skôr tragéd. A aj keď si stále pripomínam Štepku, Suchého, Svěráka či Lasicu a obdivujem ich schopnosť situácie humorne a trefne otočiť, v osobnom živote to dokážem málokedy. A možno to doma nedokázali ani oni, čo my webe… Túto vlastnosť mal aj Ján Golian a po natáčaní som si sľuboval, že si ju dokážem preniesť aj nastálo, no nedarí sa. Som typ, ktorý sa dokáže hrabať v probléme dlhšie, ako by bolo nutné.
Keď človek pracuje vo filme z oboch strán kamery, začne sa na ľudí pozerať pozornejšie. Stáva sa vám aj v bežnom živote, že si ľudí nevedomky obsadzujete do príbehov?
Na škole to nešlo inak. Všetci sme vychádzali zo svojej rodiny, okolia. Každý iným spôsobom, ale to, čím sme sa trápili, sme sa snažili preniesť do cvičení – zakryte cez niečo iné. Niekto to zakrýval viac, iný menej… Ja som bol z tých, čo menej. Bude to tak aj najbližšie, ak niečo spravím. Myslím si, že v dospievaní cez tvorbu riešite seba a svoju rodinu, vyrovnávate sa s krivdami, ktoré boli najbližšie. Čím sa posúvam, tým viac sa ma, samozrejme, dotýka celospoločenské dianie a vlastné „starnutie“, odchádzanie blízkych, priateľov, vzťahov… To, čo sa zdalo stále, už zrazu nie je. Uvedomovanie si, že určité chvíle sa už nikdy nezopakujú, aj keď sme si vraveli, že takých ešte príde veľa.
Máte tridsaťjeden rokov, ale v audiovizuálnej tvorbe sa pohybujete prakticky od detstva. Máte niekedy pocit, že ste v tomto prostredí dospeli príliš skoro?
Myslím si, že toto je veľmi trefná otázka. Vždy som chcel byť predčasne dospelý a toto prostredie tomu prihrávalo. Vždy som sa cítil dobre, keď som bol plne zamestnaný – riešil divadlo, točenie, prípravy – namiesto pofľakovania sa ako moji kamaráti, a bol som na to hrdý. Dnes sa na to pozerám triezvejšie. Túlanie sa, hlavne po svete (vo forme Erasmu a pod.), mi veľmi chýba. Snažím sa to dobiehať v prestávkach medzi nakrúcaním, ale v tejto práci ste v podstate stále mysľou v nej, aj mimo republiky. Nemôžem sa odpojiť a neriešiť nič, nechať sa trochu unášať životom a nie termínmi. Nesťažujem sa, ja som za všetko, čo sa mi deje, veľmi, veľmi vďačný a uvedomujem si, aké mám šťastie. Ale od nového roka sa pokúsim viac myslieť aj na seba.
Čo netradičné vás v poslednom období nadchlo a radi by ste sa o tom podelili s čitateľmi?
Mali sme malé turné s filmom Generál Golian. Premietali sme na Cinematiku v Piešťanoch ako svetovú premiéru, v Trenčíne pre armádu a hlavne pre Braňa Tvarožka s Vladimírom Strmeňom, v Banskej Bystrici pre prvých platiacich divákov v amfiteátri. Všetko sme absolvovali spoločne s priateľkou. A musím povedať, že ona ma okúzlila najviac. Bola po celý čas so mnou, čakala ma počas rozhovorov a smršti debát, ktorá nastala, dodávala mi oporu, keď som pochyboval. Dokonca ju to celé bavilo a užívala si to spolu so mnou. Môj sen sa stal na chvíľu jej snom. Myslím si, že je to krásne – potlačíte seba pre šťastie toho druhého. Snáď jej to čoskoro vrátim.
Kto bol Generál Golian?
Brigádny generál Ján Golian bol hlavným vojenským organizátorom a prvým veliteľom 1. československej armády na Slovensku počas Slovenského národného povstania (SNP). Po vstupe nemeckých vojsk na Slovensko vydal 29. augusta 1944 heslo „Začnite s vysťahovaním“, čím odštartoval ozbrojený odpor proti okupačnej nemeckej armáde. Golian súčasne pôsobil v slovenskej armáde, no tajne pripravoval ozbrojené povstanie v spojení s exilovou vládou v Londýne. Podarilo sa mu zosynchronizovať vojenské zložky s domácim odbojom a vybudovať armádu, ktorá sa po vypuknutí povstania postavila nacistickým okupantom. 29. augusta 1944 ho londýnske ministerstvo národnej obrany povýšilo na plukovníka a v septembri 1944 mu Slovenská národná rada udelila hodnosť brigádneho generála. Neskôr, po príchode generála Rudolfa Viesta, ktorý prevzal najvyššie velenie, Golian pôsobil ako jeho zástupca. Po zatlačení povstania do hôr vydali generáli Golian a Viest rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja. Dňa 3. novembra 1944 boli však generál Golian spolu s generálom Viestom zajatí nemeckými jednotkami v obci Pohronský Bukovec. Po výsluchoch v Bratislave a Berlíne boli obaja generáli odsúdení na trest smrti a pravdepodobne v roku 1945 popravení v koncentračnom tábore Flossenbürg.
Foto: Bara Podola, Igor Stančík, Tina Botková