Režisér, scenárista a cestovateľ Pavol Barabáš je celoživotným objavovateľom. Fascinuje ho svet vo svojej najčistejšej podobe. Skúma miesta, kam si iní netrúfajú, kmene, ktoré postupne miznú a prostredníctvom jeho filmov sa prenášame do tajomných miest aj my. Aj vďaka tomu si môžeme viac vážiť obyčajné bytie. Tak príjemné a zároveň podstatné.
Vaše filmy zachytávajú unikátne príbehy z tých najodľahlejších častí sveta. Podľa akých kritérií si vyberáte témy pre svoje dokumenty?
Ťažko povedať, tie témy si možno vyberajú mňa. Na začiatku s takouto myšlienkou prichádza aj určité množstvo tvorivej energie. Čím je tá energia väčšia, tým ma ten projekt viac chytí. Je to však akási pasca, do ktorej vlietnem, lebo tie projekty vôbec nebývajú jednoduché. Vyčerpá ma aj samotná cesta, či expedícia. Aj vymyslieť ako zostaviť z materiálu film, to vám vezme všetku tú prvotnú energiu. Ale keď sa filmu podarí osloviť divákov, tak sa mi tá energia pomaly vracia naspäť.
Ktorý bol váš najnáročnejší projekt z pohľadu logistiky a príprav?
Keď sme sa chceli dostať na najvyšší vrch Antarktídy Mount Vinson. Americká spoločnosť, ktorá má ako jediná právo organizovať lety k tejto najvyššej hore, sama vo svojom slogane hovorí: „Drahšie ako my sú len lety do vesmíru.“ My sme však nemali na to peniaze, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme od okraja antarktického kontinentu na Mount Vinson pešo. Územím, ktorým pred nami ešte nikto nikdy neprešiel.
Američania nám dovolili ísť na túto horu iba začiatkom novembra, kedy ešte nemajú postavené letisko a ich základný tábor pod touto horou. No v tomto čase tam bývajú ešte veľmi nízke teploty. V tábore pod vrcholom sme namerali mráz -50 stupňov. Boli sme prvá expedícia, ktorá sa dostala na vrchol bez použitia lietadla na priblíženie. Pre mňa to bola náročná cesta aj filmársky. Podaril sa mi z toho urobiť film Neznáma Antarktída.
Dokumenty, ktoré natáčate, často ukazujú prírodu a ľudí v ich najrýdzejšej podobe. Čo vás najviac fascinuje na týchto miestach a kultúrach?
Keď sa spätne pozriem na svoju filmografiu, tak si uvedomím, že najvzácnejšie filmy, ktoré majú pre mňa obrovskú hodnotu, sú práve dokumenty, kde sa mi podarilo zachytiť prírodných ľudí na našej planéte bez dotyku našej civilizácie. Či to boli nekontaktované kmene na Novej Guinei, Pygmejovia v konžskom pralese, alebo Indiáni v Amazónii, ktorí žili ako pred tisíckami rokov. Tieto etniká už v pôvodnej kmeňovej forme neexistujú. Prevalcoval ich náš civilizačný valec. Ale som naozaj rád, že som mohol prežiť na vlastnej koži život akoby v dobe kamennej. Pre mňa to bolo cestovanie v čase.
V jednom z vašich podcastov zaznela veta: „Cestujem, aby som bol doma spokojný.“ Ako vás vaše cestovateľské zážitky a stretnutia s inými kultúrami zmenili ako človeka?
Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že som len akýmsi návštevníkom na tejto planéte. Naša Zem je pre mňa obrovským zázrakom vo vesmíre a keď človek po nej chodí, musí obdivovať všetko z prírody, čo je na nej. Vytvoril som si aj ja tu, pod Tatrami, akýsi svoj mikrosvet, v ktorom sa cítim spokojne.
Existuje niektorý váš film, ktorý pre vás osobne znamená viac než ostatné? Ak áno, prečo?
To nie je jednoduchá otázka. Je to ako keď sa spýtate matky, ktoré jej dieťa má najradšej. Ale určite by som spomenul film Sloboda pod nákladom. Je o nosičskom remesle vo Vysokých Tatrách. Ako mladý tínedžer som začal v 17 rokoch nosiť na Zbojnícku chatu. Toto remeslo nechalo tak veľkú stopu v ľudskej duši mladého človeka, že keď som sa začal venovať dokumentaristike, mojím snom bolo o nosičoch urobiť film. Ale dlho som túto tému nevedel uchopiť, lebo nosenie nie je práca, ani šport. Je to filozofia.
Zažili ste počas svojich ciest situácie, ktoré vás skutočne vystrašili? Ako ste ich zvládli? Čo vám pomáha v kritických momentoch?
Pohybujem sa v horách a na expedíciách už veľmi dlho. Prakticky, keď nestrihám filmy, som v prírode. Je to môj život. Tu si pestujem intuíciu a inštinkty. Keď som niekde v divočine, riešim úlohy, ktoré prichádzajú, tak isto ako ich rieši človek v meste. Na expedíciách úplne inak fungujú zmysly, človek rieši drobné rébusy, aby došiel do vysnívaného cieľa. Áno, bojíme sa neznáma, ale na druhej strane nás láka.
Ktoré miesto na svete vás svojou krásou alebo kultúrou najviac ohromilo? A ktoré je to na Slovensku?
Keby som spojil tie dve slová – krása a kultúra, tak by to bol určite Bhután. To je cítiť aj z filmu Bhután – hľadanie šťastia. A na Slovensku? Už podľa mojej filmografie divák cíti, že sú to Vysoké Tatry. Urobil som o nich vyše 10 filmov, z ktorých cítiť môj vzťah k tomuto pohoriu.
Aké posolstvo chcete prostredníctvom svojich filmov odovzdať divákom?
Je to určite vzťah človeka k našej Zemi. Robil som pre RTVS televízny seriál Dialóg s planétou, ktorý má už teraz 20 častí. Každá z nich začína slovami: „Predstavte si, že by naša Zem mala niekoľko metrov v priemere. Ľudia, ktorí by ju objavili, by ju považovali za najväčší zázrak. Chodili by sa k nej modliť, prosiť o uzdravenie, lebo by vycítili, že bez nej by boli ich životy ničím…“
Ako sa pozeráte na rozvoj turizmu v oblastiach, ktoré ste dokumentovali? Máte obavy, že turizmus môže negatívne ovplyvniť tieto miesta?
Nechodím po turistických atrakciách. Skôr chodím na miesta, kde nestretnem nikoho. Cítiť to aj z mojej filmografie, či je to zlaňovanie obrovských vodopádov, splavovanie veľkých riek, polárne oblasti, neznáme podzemie planéty. Ale vnímam negatívne, ako si veľké spoločnosti prenajímajú pôdu v rozvojových krajinách na pestovanie, či ťažbu komodít a nezmyselne ju drancujú s vidinou krátkodobého zisku.
V poslednom období sa stretávame aj s negatívnou reakciou domácich na turizmus (Španielsko), ako to vnímate?
Ako to už povedal dalajláma: „Všetko, čo sa vymyká zlatej strednej ceste nás robí nespokojnými.“
Mnohí vás považujú za priekopníka dokumentárneho filmu na Slovensku. Čo vás motivuje k neustálemu objavovaniu a tvorbe?
Robiť dokumentárny film nie je ľahká robota. Navyše je s neistým koncom. Neviete do posledného momentu, ako naň zareagujú diváci. Viackrát som si povedal, že zmením robotu, keď prišli tie náročnejšie chvíle. Raz som sa nad tým zamyslel a uvedomil si, že pre mňa je to aj tak tá najkrajšia práca na svete. Stále ma hlavne motivuje realizovať nové nápady.
Aký význam má pre vás príroda a jej ochrana, čo môžeme robiť pre ňu my jedinci?
Pri nakrúcaní filmu Bhután – hľadanie šťastia som si uvedomoval, že aký je človek, taká je aj krajina okolo neho. Aká je krajina, taký je aj človek. Ten súzvuk bol v Bhutánskom kráľovstve až rozprávkový. Hlavne ma nadchli šťastní a usmievaví ľudia… Vnímavý človek si uvedomuje, že krajina je duchovným dedičstvom, ktoré kreuje jeho dušu. Preto je dôležité, aký postoj ku krajine chováme, alebo lepšie povedané – ako ju pretvárame. Bohužiaľ, dnes, a nielen na Slovensku, sme ju ponechali napospas všemocnému voľnému trhu, presekávajúcemu si cestu krajinou lobizmom a často i korupciou, ktorého príroda a jej ochrana nezaujíma.
Pripravujete nejaký nový projekt, ktorý by ste mohli zdieľať?
Nový film sa volá James, rovnako ako horolezecký spolok, ktorý bol založený v roku 1921. Čo je ale pre mňa absolútne zaujímavé, že tento spolok usporadúval každý rok v lete horolezecký týždeň vo Vysokých Tatrách. Toto leto bude 100. výročie týchto stretnutí, na ktorých sa určite zúčastním. Pre mňa je to výnimočná príležitosť filmársky sa pozrieť na James, ako od svojho vzniku po súčasnosť prechádzal rôznymi historickými obdobiami. Akoby to bola živá bytosť, ktorá sa stretávala rôznymi problémami, spoločenskými zmenami, ktorá sa musela prispôsobiť, aby vôbec dokázala existovať a vychovať ľudí, ktorí urobili svojimi svetovými horolezeckými výkonmi i novými myšlienkami dobré meno Slovensku. Sám som členom Jamesu už 50 rokov, vstúpil som do tohto spolku ako 14 ročný.
Existuje miesto alebo téma, ktorú ste ešte nezdokumentovali, ale radi by ste sa na ňu v budúcnosti zamerali?
To nemôžem prezradiť, lebo ma niekto predbehne! (smiech)
V čom vidíte najväčšie výzvy pre budúcnosť dokumentárneho filmu, najmä pokiaľ ide o environmentálne témy?
Ľudia sa nevzdajú dobrovoľne stále väčšieho blahobytu a luxusu. Náš svet sa mení v jeden veľký hypermarket „prepotrebných“ vecí. Aký to bude mať ďalší dopad na našu Zem? Pokrytecké je to, že sa tvárime, že to nevidíme, že je to niečo, čo sa nás netýka, čo my to vlastne nedokážeme ovplyvniť. To sú témy nielen pre filmárov.
Ako vnímate technologický pokrok vo filme? Vidíte v ňom príležitosť alebo skôr hrozbu pre autentickosť dokumentárnej tvorby?
Výhody sú oproti mojim začiatkom značné. Už len veľký objem a váha starších kamier nám kedysi sťažovali prácu. Predstavte si, leziete kdesi v kolmých stenách vo Venezuele, máte lano, batožinu, jaskyniarsku výstroj a ešte držíte dvojkilovú kameru. Stalo sa mi, že nevydržala náročné podmienky a človek si len vzdychol, že je po filme. Dnes sú nové technológie veľkou pomocou pri nakrúcaní i postprodukcii. Mladí autori môžu ďaleko ľahšie realizovať vlastné myšlienky. Vzniká síce obrovské množstvo dokumentov, medzi ktorými sa však nájdu aj veľmi kvalitné diela.
Za svoje filmy ste dostali vyše 400 ocenení po celom svete. Minulý rok na festivale Transylvania Mountain Festival vyhral váš film Horský vodca hlavnú cenu festivalu a kategóriu dokument. Vo filme je zobrazené organizované vodcovstvo vo Vysokých Tatrách. Ako sa vám pracuje vonku a ako doma?
Robím filmy v zahraničí aj doma a paradoxne tie doma sa mi robia ďaleko ťažšie. Napríklad každý Slovák je odborník na Vysoké Tatry, každý ich vidí inak. Pri tých filmoch musím byť presný, všetko si overovať, hľadať neznáme témy. Film Horský vodca som nakrúcal 3 roky. Naproti tomu film o nejakom kmeni v Afrike alebo splave rieky Colorádo v Grand Canyon urobím za dva mesiace. Paradoxne je to aj lacnejšie, lebo spíme v stanoch, varíme si, chodíme pešo.
Na vašej stránke máte uvedené: „Na svet okolo sa dívam inak.“ Ako?
Hovorí sa, čím človek vyššie vyjde, tým ďalej môže dovidieť. Hory toto umožňujú, ale teraz nehovorím o zraku. Hory nám dávajú možnosť vidieť svet z iného uhla, z inej perspektívy.
Máte osobný tip, ako si dokázať udržať v živote nadhľad nad vecami, ktoré nevieme ovplyvniť?
Pomôžem si jednou vetou, ktorá bola napísaná na jednom tibetskom chráme, kde som bol v roku 1998. Nakrúcal som tu dokument, ktorý sa volal Budhizmus na streche sveta. Tá veta znela takto,: „Svet nie je dobrý alebo zlý. Svet je taký, ako ho vnímame my.“