Počas uplynulého roka Pavol Hammel opäť ukázal, že jeho hudobná cesta sa ani po šiestich desaťročiach nekončí. Žijúca legenda slovenskej hudby nezostáva pri spomienkach. Naopak, tvorí, koncertuje a prichádza s novým albumom Kam a za čím, ktorý vznikal v spolupráci s množstvom skvelých muzikantov.
Vydať dvadsaťšesť albumov je veľký úspech. Ako sa s odstupom času pozeráte na svoje prvé nosiče? Zvyknete sa zamýšľať nad tým, že by ste možno dnes niečo nahrali ináč?
Keď zarátam aj live záznamy z koncertov, muzikál Cyrano z predmestia, balet Everest, projekty s Mariánom Vargom a podobne, tak ich bude aj o desať viac. Moje prvé nosiče boli vinylové platne, a cez kazety a CD nosiče som sa zase prepracoval znovu k vydávaniu platní. Už aj tak pomaly alebo rýchlo vychádzajú z módy a sú vlastne len pre „fajnšmekrov“. Teším sa z nich a som rád za to ako vznikali.
Pri tvorbe albumu Kam a za čím ste sa inšpirovali hudbou v rodisku bluesu New Orleans. Čo vás zavialo do USA?
Takéto vzletné pomenovanie čerpania inšpirácií prenechám mladším kolegom,ktorí ešte nič nedokázali. Pravda je taká, že som bol na dovolenke v Karibiku a partia nehudobníkov sme si odskočili aj do New Orleans. Z celého pobytu v meste tradičnej černošskej hudby ma zaujala príhoda so psom, ktorý prišiel sám do jednej pivárne, vyskočil na barovú stoličku, čašník mu nalial do pripravenej misky na barovom pulte penu z piva, jazykom si trochu oblízal a započúval sa do hudby. Evidentne to bol pravidelný štamgast.
Ako sa vám v meste páčilo mimo hudobnej stránky?
V podstate páčilo, ale stačili mi aj tri dni pobytu, pretože keď chcete dokonale spoznať mesto, musíte tam žiť aspoň mesiac.
Na albume ste zvolili rockovejší štýl, podľa čoho ste si vyberali hudobníkov na spoluprácu?
Hovoríme o albume Kam a za čím a nahrával som ho s množstvom hudobníkov a interprétov, ale aj po skladateľskej a textárskej stránke som pracoval s viacerými priateľmi v rôznych štúdiách. Táto autorská, hudobná a zvuková pestrosť v spojení s mojou interpretáciou priniesla výsledný efekt, ktorý bol ocenený nielen kritikou a poslucháčmi, ale až po laureátsku nomináciu do trojice albumov Český anděl 2024.
V akej hudobnej zostave sa vám najlepšie vystupuje a prečo?
Hrávam štyri druhy koncertov, každý s iným programom a s inými hudobníkmi. Bola to Zelená pošta na počesť kamarátov spolupracovníkov Mariána Vargu, Fedora Freša a Radima Hladíka. Potom klasická skupina Prúdy s gitarovým lídrom Ferom Griglákom a často hrávam iba v triu s mojimi osvedčenými hráčmi Jurajom Burianom a Petrom Preložníkom a to komorný program Srdce bez anjela. A teraz najnovšie v októbri a novembri pripravujem po Slovensku a v Prahe koncertné prevedenie albumu Kam a za čím s jedenástimi skvelými muzikantami a so speváčkou Andreou Zimányiovou. Premiéru s vynikajúcim ohlasom sme už absolvovali v Bratislave v Štúdiu L+S, ako aj na festivale Valašský špalíček 2025 vo Valašskom meziříčí. Najlepšie sa mi vystupuje so všetkými s ktorými hrávam, pretože mi rozumejú, nič im už nemusím vysvetľovať a som s nimi rád. Musím sa s kolegami dobre a príjemne cítiť.
Vaše piesne sprevádzajú celé generácie. Ak by ste mali jednu svoju skladbu venovať mladým ľuďom ako odkaz do života, ktorá by to bola a prečo?
Pieseň Veď to nie je dôležité.
Na novom albume nájdeme aj pieseň Jeseň. Aký je váš vzťah k tomuto ročnému obdobiu?
Radšej mám rád jar a leto. V mojom veku sa už zvykne hovoriť, že pekná jeseň života, ale ja sa skôr prikláňam k jari smrti, je to optimistickejšie. Veď po jari prichádza ešte leto, jeseň a zima.
Hudba dokáže liečiť. Ktorú pieseň (od akéhokoľvek interpreta) by ste sami sebe predpísali v ťažkom období?
Keď budem mať ťažké obdobie, tak asi nebudem chcieť nič už počúvať.
Váš život je popretkávaný spoluprácami s výnimočnými osobnosťami. Ktoré stretnutie vás najviac zmenilo, hudobne alebo ľudsky?
Zmeniť je na mňa trochu silný výraz, ale osobností, čo ma ovplyvnili, je viac, ale nechám si ich pre seba.
Je o vás známe, že súkromie si strážite. Ale predsa len, ako sa máte a čím doma aktuálne žijete?
Práve som doma dokosil malý trávnik a vyniesol som smeti do koša. Mám šťastie, som ešte v pohode obklopený rodinou a priateľmi, stále ma baví práca, ktorá je vyhľadávaná a akceptovaná.
Čo by ste ešte chceli ako hudobník zažiť, aby ste si mohli povedať: „Áno, toto bol úplný kruh“?
Zažiť znovuuvedenie tanečného divadla, baletu Everest, ktorý sme vytvorili s Máriom Radačovským a Patrikom Lančaričom pre Slovenské národné divadlo v roku 2009. Ak by sa našlo divadlo, alebo tanečno-baletný súbor a prostriedky na nové inscenovanie tohoto pre mňa najvýznamnejšieho hudobného diela.
Stále pomerne veľa koncertujete, dokáže vás ešte niečo na koncerte prekvapiť?
Ani nie. Snáď len to, že ľudia prídu na koncert a, že záujem trvá a spätná väzba medzi publikom a nami na javisku stále funguje. A pre toto sa oplatí stále pracovať a tvoriť. Pre tú obohacujúcu spätnú väzbu.
Na verejnosti rezonujete najmä ako spevák, avšak aj maľovaniu sa venujete už roky. Navštívili ste v poslednom období galériu, ktorú by ste mohli odporučiť aj čitateľom? Kde môžeme aktuálne vidieť vaše diela?
Rád navštevujem a vystavujem v menších súkromných galériach. Napríklad Artur Gallery v Turčianskych Tepliciach, či v Galérii u anjela v Kežmarku. V súčasnosti je možnosť vidieť ich jedine na mojej stránke, alebo v online galérii Atelier Hlavina a na stránkach aukčnej spoločnosti Darte.
Foto: archív P.H.