Herca Petra Oszlíka netreba nitrianskemu publiku osobitne predstavovať. Už čoskoro ho však uvidíme v kinách ako hlavnú postavu v novom filme Mariany Čengel Solčanskej Autobus do Vlčích dier, kde vdýchne život slovenskej hereckej legende Andrejovi Bagarovi.
Ste členom Divadla Andreja Bagara v Nitre už dvadsať rokov. V čom sa herecký svet zmenil od vašej mladosti po dnešok?
Keď sa obzriem späť, uvedomujem si, aké veľké šťastie som mal po škole, keď som prišiel do Nitry. Zažil som tam ešte generáciu obrovských hereckých osobností, ktoré už dnes, žiaľ, väčšinou nie sú medzi nami. Ľudia ako Adela Gáborová, Milan Kiš či Jozef Dóczy boli pre nás mladých hercov obrovskou školou. Dnešní mladí herci už takú generáciu pri sebe často nemajú. Keď dnes príde absolvent do divadla, zrazu sme preňho tou staršou generáciou my. A práve od tých veľkých osobností sme sa učili množstvo nepísaných pravidiel divadla, ktoré sa v škole nenaučíte. Pamätám si, ako na nás Adela Gáborová kričala, aby sme v divadle nepískali, lebo si vypískame šťastie, alebo aby sme nechodili po javisku v čiapke. Boli to drobnosti, ale vytvárali úctu k divadlu a k priestoru. Najviac sme sa však učili priamo na javisku.
Dodnes si pamätám situáciu krátko po škole, keď sme skúšali inscenáciu Showmani. Mal som pocit, že kričím zo všetkých síl, no z hľadiska mi stále hovorili, že ma nepočuť. A potom prišiel Milan Kiš, postavil sa na javisko a úplne pokojne, bez námahy prehovoril. Jeho hlas zrazu zaplnil celý priestor. Vtedy som pochopil, čo znamená skutočné herecké remeslo a práca s hlasom. Samozrejme, zmenil som sa aj ja sám. Človek má dnes viac skúseností, väčší pokoj aj odstup. A mení sa aj divadlo. Vo svete sa neustále posúva, skúša nové formy a nové spôsoby rozprávania príbehov. U nás mám však občas pocit, že stále narážame na určitý konzervatívnejší divácky vkus. Nie je to nevyhnutne zlé, ale možno práve preto sa niektoré odvážnejšie či modernejšie veci presadzujú pomalšie.
Máte maďarskú národnosť, vnímali vás Maďari ako Slováka a opačne? V čom je výhoda týchto dvoch svetov?
Keď sme počas štúdia na Vysokej školy muzických umení v Bratislave odišli na semester do Budapešti, tam nás volali Slováci a v Bratislave zasa Maďari. Attila Mokos na to kedysi použil krásny výraz, že sme takí „bieli černosi“. Človek je akoby medzi dvoma svetmi, ale dnes to vnímam skôr ako obrovskú výhodu. To, že poznám dve kultúry a dva jazyky, mi veľmi veľa dalo. Mať ako materinský jazyk maďarčinu a zároveň hovoriť po slovensky, to je veľké bohatstvo. Paradoxne, po slovensky som sa naučil až pomerne neskoro, prakticky až na gymnáziu. A dnes už viac než dvadsať rokov hrám po slovensky. S dcérou Lily som prvých približne šesť rokov hovoril výlučne po maďarsky. Rozumela perfektne a prirodzene v tom jazyku fungovala.
Počas covidu sme dokonca zostali dva mesiace úplne sami doma, pretože manželka pracovala ako lekárnička a svokra je lekárka, takže sme boli veľmi opatrní. Vtedy sme spolu komunikovali len po maďarsky a Lily jazyk ovládala naozaj výborne. Neskôr však nastúpila do školy a doma sme prirodzene začali viac používať slovenčinu. Dnes maďarčine stále rozumie, ale už ju aktívne nepoužíva. Ako päťročná pritom bola prakticky trojjazyčná. Chodila do bilingválnej škôlky, kde sa striedala angličtina so španielčinou, takže v tom veku vedela veľmi dobre po maďarsky, slovensky aj anglicky.
Aké je to pracovať dvojjazyčne? Viete hrať v oboch jazykoch rovnako dobre?
Moja cesta k herectvu bola trochu kľukatá. Po maturite som odišiel do Komárna, kde som počas civilnej vojenskej služby pôsobil v divadle. Robil som všetko možné – bol som elév, rekvizitár aj herec. Až na tretí pokus ma prijali na VŠMU. Myslel som si, že sa po škole vrátim späť do Komárna, no napokon sme sa so spolužiakom dostali po konkurze do Nitry. Nedávno som sa do Komárna po rokoch vrátil ako hosťujúci herec a bola to pre mňa silná skúsenosť. Hral som tam vo Vojcekovi v réžii Attila Béresa a trochu som sa obával, ako bude po dvadsiatich rokoch znieť moja maďarčina na javisku.
Ukázalo sa však, že materinský jazyk človek zo seba nikdy úplne nestratí. Dokonca som za túto rolu získal nomináciu na divadelné ocenenie Dosky, čo ma veľmi potešilo. Keď hráte v jazyku, ktorý nie je vaším materinským, vždy je to trochu iný pocit. Najmä v prvých rokoch som v slovenčine viac premýšľal nad každým slovom, nad rytmom aj významom viet. Myslím si, že podobne to majú všetci herci, ktorí pracujú v inom jazyku než v tom, v ktorom vyrastali.
Podporovala vás rodina v hereckej kariére? Ak áno, kto?
Rodičia ma nikdy neodhovárali. Skôr ma nechali, aby som si svoju cestu našiel sám, aj keď možno spočiatku neboli presvedčení, že z toho môže byť reálne povolanie. Pamätám si, že najmä otec bol dosť skeptický. Predstava, že sa z chalana z malej dediny stane herec, mu pripadala trochu nereálna. No keď ma prijali na Vysokú školu muzických umení v Bratislave, akoby tomu zrazu uveril aj on. Veľmi si pamätám jeho hrdosť. Išli sme spolu cez obchodný dom a on každému nadšene rozprával, že som sa dostal na VŠMU a že mojou pedagogičkou bude Emília Vášáryová. Bol to pre mňa silný moment, pretože som cítil, že v tej chvíli už moju cestu nevnímal ako detský sen, ale ako niečo skutočné a hodnotné.
Prečo je podľa vás kultúra nevyhnutná pre národ?
Predovšetkým si myslím, že kultúra je pre jedinca úplne nevyhnutná. A nemyslím tým iba divadlo, knihy, filmy či literatúru. Kultúra je v podstate všetko okolo nás. Je to aj obyčajné „dobrý deň“, spôsob, akým sa k sebe správame, elementárna slušnosť, rešpekt a schopnosť spolu fungovať v každodennom živote. Samozrejme, umenie a kultúra majú zároveň obrovský význam aj pre celý národ. Ak spoločnosť stratí svoju kultúrnu identitu, veľmi ľahko môže stratiť aj vedomie toho, kým vlastne je. Kultúra totiž nie je len zábava alebo voľný čas. Je to niečo, čo formuje naše hodnoty, pamäť aj vzťah k vlastným koreňom.
Stáva sa vám, že si postavy nosíte domov a nedokážete ich hneď „zložiť“? Ako s tým narábate?
Áno, stále to tak mám. Divadlo si nosím domov a moja rodina to so mnou trpezlivo znáša, najmä manželka Nina. Keď je náročné skúšobné obdobie, viem byť myšlienkami úplne ponorený do práce a ťažko sa z toho vypínam. Zvyčajne to vrcholí dva až tri týždne pred premiérou. Vtedy už aj horšie spím, prechádzam si texty, opakujem si jednotlivé situácie a niekedy sa pristihnem, že jednu repliku riešim dokola. Ráno sa zobudím ešte unavenejší, ako som išiel spať. Je to jednoducho proces, ktorý si stále nesie určitú mieru napätia. Je to však súčasť remesla. Podobne ako pri iných povolaniach, kde ide o presnosť a zodpovednosť, aj tu musí byť človek sústredený. Môže mať rutinu, ale nikdy to nie je úplne bez vnútorného napätia. Neberiem herectvo ako niečo výnimočné, skôr ako prácu, ktorá si vyžaduje disciplínu, koncentráciu a rešpekt k tomu, čo človek robí.
Akým spôsobom ste ako zamestnanec motivovaný pracovať na sebe a zlepšovať sa?
Vždy hovorím, že herectvo vnímam ako remeslo. Má svoje pravidlá a základy, ktoré sme sa naučili už počas štúdia a ktoré som neskôr odovzdával aj študentom na konzervatóriu v Nitre. Práve učenie bolo v tomto smere pre mňa veľmi dôležité, pretože ma nútilo neustále sa vracať k podstate hereckej práce. Veľmi mi v tom pomohla aj skúsenosť z Vysokej školy muzických umení v Bratislave, kde nás viedli pedagógovia ako Emília Vášáryová, Peter Mankovecký či Peter Šimun. To, čo nám odovzdali v prvých rokoch štúdia, som sa snažil ďalej prenášať do vlastnej pedagogickej praxe.
Nepridával som k tomu nič zásadne nové, skôr som sa opieral o to, čo som sám dostal ako základ. Aj vďaka učeniu som sa vyhol tomu, aby som upadol do rutiny. Človek si totiž veľmi ľahko zvykne na opakujúce sa skúšobné procesy a môže skĺznuť do stereotypu. Herectvo je v tomto zmysle náročné, pretože vyžaduje neustálu pozornosť, disciplínu aj vnútornú motiváciu. Je to povolanie ako každé iné, kde sa človek musí vedome udržiavať v pohybe a nestratiť energiu do práce.
Čitatelia vás uvidia aj v novom veľkofilme Autobus do Vlčích dier, ktorý sa vracia do obdobia Slovenského národného povstania a prináša netradičný pohľad na vojnové udalosti. Stvárňujete v ňom hlavnú postavu Andreja Bagaru. Ako to celé prežívate?
Natáčanie sme začali prvou, jarnou etapou a na jeseň nás čaká pokračovanie. Keď mi režisérka Mariana Solčanská povedala, že budem hrať postavu Andreja Bagaru, úprimne som sa veľmi potešil. Prvé dni som mal pocit veľkej eufórie, pretože ide o silnú a významnú osobnosť a takáto rola je pre herca mimoriadna príležitosť. Po pár dňoch však prišiel aj opačný pocit. Keď som si scenár prečítal znovu, uvedomil som si veľkú zodpovednosť a aj istú mieru rešpektu až strachu, aby som túto postavu nespravil nesprávne alebo povrchne. V tom momente mi veľmi pomohol kolega Robo Jakab, ktorý ma vlastne trochu odľahčil a vrátil ma späť k podstate herectva. Pripomenul mi, že nejde o to obsiahnuť celý život danej osobnosti, ale pravdivo zachytiť jej časť v konkrétnom príbehu.
Pred natáčaním som sa samozrejme snažil čo najviac pripraviť, študoval som materiály v Divadelnom ústave, aj vo filmových archívoch, pozeral som záznamy a dostupné informácie o Bagarovi. Postupne som si však uvedomil, že prílišná príprava môže niekedy aj zväzovať. S režisérkou pracujem už po tretíkrát. Poznáme sa ešte zo štúdií na Vysokej školy muzických umení v Bratislave, kde sa vtedy na krátky čas prepojili herecké a režijné ročníky a vznikali spoločné cvičenia a projekty. Už vtedy to bola veľmi inšpiratívna skúsenosť. Neskôr sme spolupracovali na filme Únos aj na projekte Štúr a teraz opäť na tomto novom projekte. Práca na Bagarovi je pre mňa teda nielen hereckou výzvou, ale aj návratom k dlhoročnej spolupráci a dôvere v tvorivý proces.
Pred pár rokmi sme sa spoločne stretli na skúškach divadla Teatro Tatro, kde panovala veľmi tvorivá a najmä prajná atmosféry. V čom je pre vás toto zoskupenie výnimočné?
Teatro Tatro je pre mňa životná láska. Je to výnimočné divadelné zoskupenie pod vedením Ondreja Spišáka a pre mnohých mladých hercov bol doslova sen dostať sa k nemu. Ja som sa tam dostal ešte v období, keď sa stavalo šapitó. Pomáhali sme pri jeho budovaní, chodili sme zarážať kolíky a boli sme pri samotných začiatkoch tohto priestoru. Neskôr ma Ondrej Spišák oslovil aj ako herca, keď som ho zastupoval v niektorých projektoch, a tak sa začala moja cesta vTeatre Tatro. Je to projekt, ktorý je pre mňa najmä o slobode. Kým to bolo možné, šapitó sme si často stavali sami a celý proces bol veľmi komunitný a tvorivý. Po tragédii na festivale Pohoda sa však podmienky zmenili a už nebolo možné fungovať bez certifikovaného zázemia, takže sme museli hľadať nové riešenia a stan nahradiť profesionálnou konštrukciou.
V rámci tohto zoskupenia som mal možnosť pracovať aj s výraznými osobnosťami, čo bola pre mňa veľká škola. Martin Nahálka, Robo Jakab, Milan Ondrík, Marián Miezga a Lukáš Latinák.. Silnú rolu zohrávajú aj kolegovia a výtvarníci ako Fero Lipták a samozrejme samotný Ondrej Spišák. Teatro Tatro je pre mňa dôležité práve tým, že nie je kamenným divadlom. Je pohyblivé, otvorené a založené na inom type slobody, než aký ponúka klasická inštitúcia. A práve to mu dáva jeho jedinečnú atmosféru.
Spomenuli ste dcéru Lili, piatačku na základnej škole, čo ju aktuálne najviac baví?
Najviac ju bavia jazyky, najmä angličtina, v ktorej sa veľmi rýchlo zlepšuje. Teraz už však prichádza aj obdobie, keď sa začína meniť a cítiť prvé známky puberty, takže niekedy sa objaví aj menšia motivácia k učeniu, čo je v tomto veku úplne prirodzené. Istý čas ju lákalo aj herectvo, dokonca uvažovala o konzervatóriu. Ja som však v tomto pomerne jasný, doma som jej to neodporučil. Myslím si, že v tomto veku je dôležité najmä všeobecné vzdelanie a pevné základy, preto som skôr za to, aby išla na gymnázium a mala otvorené možnosti do budúcnosti.
Konzervatórium je podľa mňa výborná škola, ale skôr pre tých, ktorí majú už veľmi jasný a výrazný talent a smerovanie. Je to špecifická cesta, kde sa človek venuje najmä umeniu, no zároveň mu chýbajú niektoré všeobecné predmety. A ak sa potom neuchytí v odbore alebo nepokračuje na vysokú školu, možnosti sú o dosť obmedzenejšie. Preto by som nechcel, aby sa na túto cestu vydala len z detského nadšenia. V konečnom dôsledku však ide o to, aby robila niečo, čo ju bude napĺňať a zároveň jej dá pevné základy do života.
Na záver mi prezraďte plány na leto. Hory či more?
Ja mám radšej hory, manželka skôr more, takže sa to snažíme vždy nejako skombinovať. Cestujeme obytným prívesom, karavanom, a to nám dáva veľkú slobodu. Už roky je to taký náš zvyk, že prvá zastávka býva na Pohode a odtiaľ potom pokračujeme ďalej, či už po Slovensku, alebo smerom cez hory až k moru do Chorvátska. Je to pre nás už tradícia a zároveň aj spôsob cestovania, ktorý nám vyhovuje najviac. Nie je to úplne pevne naplánované, skôr ideme podľa situácie a nálady.
Stalo sa nám už aj to, že sme mali namierené k moru, ale cestou sme zistili, že v jednej oblasti sú záplavy, tak sme sa jednoducho otočili a išli iným smerom. Tá voľnosť je na tom asi najkrajšia. Tento rok to pravdepodobne bude veľmi podobné, opäť v štýle Pohoda a potom sa uvidí, kam nás cesta zavedie. Rád by som sa ale niekedy pozrel aj viac na sever, napríklad do Poľska alebo do pobaltských krajín. To sú destinácie, ktoré ma lákajú čoraz viac.
Foto: archív P. O., DAB, Bara Podola, archív Jokaiho divadlo, Claudia Pittnerová