Zbalila dve deti a vyrazila s nimi na opačný koniec sveta. Namiesto dokonale naplánovanej dovolenky prišiel mesiac plný improvizácie, nečakaných situácií aj príhod, ktoré by nevymyslel ani filmový scenárista.
Keď Zuzana Olejárová (48) svojim známym oznámila, že sa chystá sama s dvomi deťmi na mesiac do Indonézie, niektorí sa jej rovno spýtali, či sa nezbláznila. Chcela však svojim deťom ukázať svet taký, aký naozaj je. A tak kúpila letenky a vyrazili. Bez cestovky, bez delegáta a často aj bez istoty, kde budú o pár dní spať. „Ja jednoducho neviem dovolenkovať tak, že už doma viem, čo budem robiť v utorok o 9:15. Nechcela som rezort, náramok na ruke, animátora a program na každý deň. Chcela som jednoducho ísť. Kúpiť letenky, zbaliť deti a potom zisťovať, čo nás čaká,“ vysvetľuje.
Jej deti mali v čase cesty šesť a dvanásť rokov. Letenky riešila približne pol roka dopredu, aby ich kúpila za dobrú cenu, no tým sa veľké plánovanie prakticky skončilo. Zuzana mala niekoľko predstáv, kam by sa chceli dostať, zvyšok vznikal za pochodu. Kam pôjdu ďalej? Kde budú spať? Ako sa tam dostanú? Odpovede často hľadali až priamo na mieste. A prečo práve Indonézia? „Asi preto, že keď už som mala ísť na mesiac, nech to stojí za to,“ dodala Zuzana Olejárová.
Ty si sa zbláznila?
Reakcie okolia na ich cestovateľský plán boli rôzne. Tí, ktorí Zuzanu dobre poznali, vedeli, že dobrodružnejší spôsob cestovania je pre ňu prirodzený. Iní však krútili hlavami. „S deťmi? Sama? Indonézia? Na mesiac?“ opakovali neveriacky. Zatiaľ čo dospelí dokázali vymyslieť desiatky dôvodov, prečo by sa mohlo niečo pokaziť, deti k celej výprave pristupovali omnoho jednoduchšie.
Pre ne to bolo skrátka ďalšie miesto, ktoré idú spoznať. A obavy? Samozrejme, že ich mala. „Som matka, nie psychopat. Niekedy mi hlavou prebehlo všeličo. Ale strach pre mňa nie je dôvod zostať doma,“ dopĺňa. Ak by chcela mať istotu, že sa nič nepokazí, najbezpečnejšie by bolo nikam necestovať. Lenže práve veci, ktoré sa pokazili, sa neskôr stali najlepšími rodinnými historkami.
Pár minút a v hlave celý kriminálny seriál
Jedna z najhorších chvíľ prišla na Bali, keď sa jej stratil syn. Trvalo to len niekoľko minút, no Zuzaninej fantázii to stačilo. „Moja hlava za tých pár minút stihla vyprodukovať celý krimi obsah Netflixu,“ spomína. Inokedy zasa dcéra odplávala s potápačom na druhý ostrov, zatiaľ čo mama musela zostať s mladším synom.
A potom prišiel večer, keď Zuzana o ôsmej zistila, že ubytovanie, s ktorým na ďalší deň počítala, zrazu nie je k dispozícii. V podobných okamihoch človek rýchlo pochopí, že akokoľvek dobre má niečo premyslené, Indonézia môže mať vlastný plán. „Doma si človek vie predstaviť asi stopäťdesiat dôvodov, prečo by niečo nešlo. Tam jednoducho musíte vyriešiť to, čo práve stojí pred vami,“ hovorí.
A práve deti ju v náročných chvíľach neraz prekvapili najviac. Kým ona v hlave rozoberala možné katastrofické scenáre a snažila sa okamžite nájsť riešenie, ony sa po chvíli ozvali s oveľa praktickejšou otázkou: „Mami, kedy už budeme jesť?“ Zuzana si uvedomila, že deti nepotrebujú mať všetko pod kontrolou tak ako dospelí. „A práve v tom bol pre mňa asi najväčší cestovateľský paradox. Myslela som si, že ja beriem deti do sveta, aby som ich niečo naučila. A nakoniec som sa tam veľakrát učila ja od nich.“
Urgent, ktorý ju prekvapil
Indonézia jej nepriniesla iba exotické pláže a dobrodružstvá, ale aj množstvo stretnutí s miestnymi ľuďmi. A čo ju najviac prekvapilo? „Asi ľudia a ich úplne iný pohľad na život. Hlavne ten pokoj, s akým dokážu riešiť veci, pri ktorých by u nás doma už niekto pomaly dostal infarkt. Niečo nefunguje? Nevadí. Mešká loď? Dobre. Zmení sa plán? Tak sa zmení. Žiadna dráma, žiadne nervy,“ hovorí. Najviac ju šokovalo zdravotníctvo, keď skončila s dcérou pre žalúdočné problémy na urgente.
Čakala dlhé vysedávanie v čakárni, namiesto toho sa vyšetrenia rozbehli takmer okamžite. „Všetko začalo diať prakticky hneď takmer vo dverách – vyšetrenia, krv, testy na veci, ktoré by mi ani nenapadli. Mala som chvíľami pocit, že som sa ocitla v seriáli Dr. House,“ žartuje. Na druhý deň jej navyše telefonovala lekárka, ktorá dcéru vyšetrovala, aby sa opýtala, ako sa cíti a či niečo nepotrebujú. „Takže keby som mala povedať jednu vec, na ktorú sa doma asi úplne pripraviť nedá, je to práve toto. Človek ide do Indonézie pripravený na úplne iný svet a nakoniec ho prekvapí niečo také obyčajné, ako spôsob, akým sa ľudia správajú k druhým,“ dodáva Zuzana Olejárová.
Ostrov bez áut, zato s miliónom hviezd
Najkrajšie miesta ich často nenašli cez internet ani v podrobnom itinerári. Dozvedeli sa o nich náhodou – od miestnych ľudí, ktorých stretli počas cesty. Jedným z miest, kam by sa Zuzana vrátila pokojne hneď zajtra, je ostrov Gili Meno.
Nie sú tam autá ani motorky, iba bicykle a kone. Večer sa ostrov ponorí do tmy, pretože pouličných lámp je minimum, a nad hlavou zostane obloha posiata hviezdami. Je to tiež ostrov mačiek, na ktorom podľa jej skúsenosti nestretnete ani jediného psa. Je taký malý, že ho možno bez problémov prejsť pešo. „Ráno si dáte raňajky pri pláži, nasadíte šnorchel a vojdete do mora. Žiadna organizovaná exkurzia, žiadna loď plná turistov. Len more a korytnačky,“ uvádza s tým, že práve takéto chvíle boli odmenou za všetky neistoty, presuny a improvizovanie.
Kam ideme zajtra? Neviem
Zatiaľ čo Zuzana počas mesiaca riešila ubytovanie, dopravu, jedlo či ďalší presun, deti celú cestu prežívali oveľa bezprostrednejšie. „Kam ideme zajtra?“ spýtali sa. „Neviem.“ „Dobre.“ Nemali potrebu vedieť, čo bude o tri dni. „Samozrejme, aj ony boli niekedy unavené, frflali a zrejme sa našli chvíle, keď by sa najradšej teleportovali domov. Keď sa ich však dnes pýtam, či by išli znova, obe odpovedajú áno,“ dodáva. A to je pre ňu najlepšie hodnotenie celej cesty.
Nečakajte, kým sa prestanete báť
Po návrate si Zuzana začala zážitky zapisovať. Postupne z nich vznikol rukopis knihy s príznačným názvom Nechoď, je to nebezpečné. Je v nej humor, trapasy, sebairónia, krásne chvíle aj situácie, pri ktorých si sama kládla otázku, či bol celý nápad vôbec rozumný. Peniaze na jej vydanie chce vyzbierať na platforme Donio.
Čo by teda poradila rodičovi, ktorý sníva o podobnom dobrodružstve? Určite nie vetu: „Nebojte sa.“ Strach sa nedá jednoducho vypnúť. Oveľa dôležitejšie je podľa nej položiť si otázku, či sa človek naozaj bojí sám, alebo iba počúva ľudí okolo seba, ktorí mu vysvetľujú, prečo by sa báť mal. „Nešlo všetko podľa plánu. Vlastne veľa vecí podľa plánu vôbec nešlo. Ale práve to je cestovanie.“ A či by to urobila znova? Bez váhania. Indonézia totiž nebola ich prvou dobrodružnou cestou a určite nebude ani poslednou. Kam vyrazia nabudúce, ešte netušia. Možno je to tak lepšie. Veď tie najlepšie príbehy sa aj tak málokedy začínajú dokonale pripraveným plánom.
FOfografie: archív Zuzany Olejárovej
