So Slovenským dňom sme sa vybrali na juh stredného Slovenska, do obce Sebechleby, miesta prevoňaného vínom, tradíciami a legendami, ktoré pozná celé Slovensko.
„Sme naozaj šťastní, že do nového, v poradí už ôsmeho ročníka Slovenského dňa kroja vstupujeme práve v tomto krásnom, tichom kraji. Vznáša sa tu atmosféra skutočne autentických folklórnych tradícií, ktoré definujú dušu Slovenska,“ prihovorila sa prítomným autorka Slovenského dňa kroja Mária Reháková. A nám je od prvého pohľadu jasné, že sme vykročili naozaj správnou nohou.
V tomto malom kúsku Hontu, kde je v každom kameni ukrytý pradávny príbeh a slnko medzi vinicami pretvára ťažkú celoročnú prácu do sladkých bobúľ hrozna a kde človek nažíva s prírodou v úžasnej harmónii sa zrodili tradície plné poetickej krásy, pretvorené do piesní, tancov a krojov.
My sme sa so Slovenským dňom kroja zapojili do oberačky, sledovali sme ako sa noše zapĺňali bohatými strapcami, a z vinohradu sa ozýval spev.
Vinohrad bol a zostáva srdcom obce. Jeho rytmus udával čas. Od jarného strihania viniča, cez letné viazanie, oberačku, lisovanie hrozna, až po zimné ticho pivníc, v ktorých dozrieval jedinečné mok – víno, ktoré je pýchou tunajších vinohradníkov a je skutočne mimoriadne lahodné.
Geľovianka
Tunajšie tradície sú dodnes živé a to najmä vďaka folklórnej skupine – Geľovianka, ktorá si budúci rok pripomenie už svoje 45 narodeniny.
Geľovianku založili tri ženy – Terézia Polláková, Paula Labudová a Eva Kempová, vďaka ktorým sa duša Sebechlieb nestala len spomienkou, ale živou súčasťou kolobehu života, ktorý tu pulzuje dodnes.
Od roku 2016 skupina pôsobí pod vedením Anny Labudovej, Márie Jelchovej a Paulíny Bohušovej.
Ich nadšenie dokázalo osloviť mnoho Sebechlebčanov. A tak vďaka nim sa pri tradičných prácach dodnes stretáva takmer celá dedina, od tých najmladších až po tých najstarších a ich spev sa rozlieha po tunajších svahoch a udržiava nádhernú atmosféru spolupatričnosti.
Jej názov Geľovianka v nás okamžite vyvoláva asociácie na klasickú slovenskú divadelnú hru od Jána Hollého Geľo Sebechlebský. „Áno Geľo je náš miestny hrdina“, hovorí Eva Kempová. „Je symbolom toho, že naši predkovia nemali radi pretvárku, falošné maniere a dokázali tieto nešváry demaskovať s humorom a smiechom. Traduje sa, že Geľo, chytrý chlapec, ktorý študoval v neďalekej Krupine raz presvedčil tunajších gazdov, že im víno v pivniciach vypíja nebezpečný drak. Poradil im, ako sa ho zbaviť. Mali medzi sebou vybrať deviatich chlapov, ktorí mali pomocou silného povrazu vytiahnuť nebezpečného zlodeja s najväčšej pivnice. Len čo sa chlapi chopili povrazu, Geľo sa zamyslel a povedal, že lov na draka bude úspešný len vtedy, ak za ten povraz potiahnu len tí chlapi, ktorí nikdy nezahli svojej manželke. V tom momente vraj osem z nich okamžite pustilo povraz a posledný sa ho držal, len preto, že bol hluchý a nepočul Geľove varovné slová.“
Stará Hora
Pobavení veselou historkou sme sa spoločne vybrali na Starú Horu, ktorá si uchováva čaro minulosti. Prvé zmienky o nej pochádzajú už z 12. storočia. Malé domčeky učupené pod okrajom Štiavnických vrchov sú obkolesené vinohradmi a pod svojimi základmi ukrývajú vstupy do pivníc. Priestor dotvára zvonica s Kaplnkou sv. Urbana. A práve tu sa rodilo a rodí to najlepšie víno.
Podzemie Starej Hory je prevŕtané ako ementál. Hovorí sa, že pivnice vznikli už za čias Tureckých vpádov a chránili nielen víno, ale aj životy tunajších počas Tureckých nájazdov. Tufové pivnice sú špecifické predovšetkým tým, že sa v nich jednoducho vyhĺbia aj vysoké chodby či dómy. A aj tu zafungovala naša predstavivosť. Možno práve odtiaľto sa vybrali legendárni Sebechlebskí hudci, ktorí svojim umením a odvahou napokon vyslobodili z tureckého zajatia urodzenú pani Dóciovú, ktorá sa dostala do sultánovho háremu.
„A ochranu tu hľadali miestni aj počas bojov druhej svetovej vojny“, prihovára sa nám Eva Kempová počas toho, ako obdivujeme priestranné podzemné priestory. V tejto časti pivnice sa celé tri mesiace ukrývali na slame matky s deťmi a starší obyvatelia a v tej druhej zas mali kravy, ktoré im zabezpečovali živobytie“, ukazuje na mocné háky, ktoré dodnes zostali zaklinené v tufových stenách. Dnes sa tu uchovávajú unikátne sudy a v nich zlatistý mok, po ochutnaní ktorého každý pochopí, prečo sa mu hovorí „Božský“
Filigránové gombíky a čierna stužka
Krásny je aj tunajší kroj, ktorý v sebe nesie odkaz kultúrnej pamäti, remeselnej zručnosti, citu pre estetiku a spolupatričnosť k rodnému kraju.
Zaujala nás čierna stužka, ktorú si viazali na hrdlo mladé nevesty. Táto stužka je symbolickou spomienkou na tragickú udalosť zo 16 storočia, keď v bojoch s Turkami na mieste Oplakanec padlo až 90 tunajších mládencov. Tá kontinuita, pretrvávajúca už celé stáročia, je hmatateľným dôkazom spolupatričnosti generácií, ktoré tu žili a utvárali kolorit tohto miesta.
V protiklade s farebnou nádherou cirkasových sukieň a krehkosťou bielych výšiviek na vrchnej zástere zdobiacich tunajšie ženy a dievčatá, pôsobí na pohľad strohý mužsky kroj. Dominujú mu len dve farby, čierna a biela, no nás zaujali filigránové gombíky, ktoré sú neprehliadnuteľnou ozdobou a zároveň aj akousi vizitkou spoločenského postavenia toho – ktorého gazdu.
„V našej dedine sa dodnes uchoval kroj, ktorý zdobia filigránové gombíky, pôvodné strieborné toliare z čias cisára Františka Jozefa“, hovorí naša sprievodkyňa Eva Kempová.
Deň v sebechlebských vinohradoch, na Starej Hore sa pomaly chýli ku koncu. Do viníc, v ktorých ešte pred pár dňami kraľovalo slnko sa vkráda jesenný vietor. Lúčime sa s týmto rozprávkovo krásnym krajom, plnom nádherných legiend, ktoré sú to doteraz živé v kolektívnej pamäti ľudí, pretvorené do jedinečných tradícií definujúcich tento región.
