Poznali sme sa pekne dlho. S mojou ženou Martou. Mal som ju rád, ale bola to už proste nuda. Občas, keď vytiahla čipkované prádlo, vrátil sa záchvev čohosi z minulosti. Inak nič. Som blbec, ako som sa zachoval…
S odstupom rokov si uvedomujem, ako veľmi som ju mal v hrsti. Jej osud nebol práve z tých najľahších, ale niesla ho pomerne statočne. No a keď to už tak bravúrne nezvládala, ostala mi na príťaž. Dnes by som si dal najradšej facku za všetko, čo som navyvádzal. Je však neskoro a plakať môžem akurát tak do vankúša.
Sexy mamina
Jednu vec, ktorú jej nebolo možno uprieť bola fyzická krása. Kamkoľvek sme šli, mužské oči len tak klipkali a dlhé krky sa otáčali. Navyše bola vtipná a bystrá. Baba ako lusk. Ale ja som perfekcionista, vždy som si vedel nájsť nejaký zádrhel a aj som ho patrične okomentoval. Tu mi vadilo ako skladala čistú bielizeň, tam ako umývala riad a keď sa pustila do výberu nového nábytku, stopol som ju okamžite. Mám rád kontrolu. Nad sebou aj ostatnými. Keď otehotnela, veľmi som sa bál, že priberie. Našťastie šlo všetko hladko a Marte to pristalo, doslova žiarila. Lesklé plavé vlasy tak akurát zakrývali jej napĺňajúce sa prsia. Miloval som ju tehotnú, vznášala sa okolo nej aura čohosi nadpozemského, nositeľka života, moja žena s našim synom pod srdcom. Vtedy by som jej zniesol aj modré z neba, nevedel som sa malého dočkať. Vedel som, že ako otec budem mať väčšie slovo aj medzi partnermi v našej firme. Bol som jediný, komu ešte chýbalo dieťa a to sa v našich kruhoch nerobilo. Bolo priam nutné, aby sme boli „naporiadku“, dodávalo to obchodom akúsi prestíž. Ženy mojich kolegov boli všetky krásne a Marta zapadala ako posledná skladačka puzzle priam dokonale.
Svadba z rozumu
Raz si ma zavolal najvyšší a spýtal sa ma, kedy bude svadba. Zaspätkoval som. Ešte som o tom nepremýšľal, myslel som si, že s dieťaťom budeme rodinou aj bez papiera. Nemal som pravdu. Aby som sa dostal na úroveň partnera, musel som byť aj ženatý, inak sa im to nerátalo. A tak som raz na dovolenke pokľakol. Marta sa úprimne rozplakala a súhlasila. Viem, že ma skutočne ľúbila. Mala naozaj dobré srdce a som rád, že sa nikdy nedozvedela a mojich motiváciách k oficiálnemu zväzku. Svadba bola komorná a rýchla, predsa len sa Martino guľaté bruško už pod šatami skryť nedalo. Načo teda zbytočné parády. Svadobnú noc som si užil skvele. Keď zaspala, vytratil som sa do hotelového baru a užíval si spoločnosť tamojšieho osadenstva až do rána bieleho. Keď sa prebudila, pýtala sa, kde som bol. „V bare s kolegami,“ neklamal som. Ak by som bol trošku vnímavejší, určite by mi neunikla slaná slza, ktorá jej vtedy ovlažila tvár. Ale to mi bolo už fuk.
Úskalia
Nikdy som nerátal s tým, že by čosi nešlo podľa plánu. Marta sa po pôrode veľmi zmenila, ale nie fyzicky. Hormóny zamávali s jej psychikou a ja som tomu svojim životným štýlom veľmi nepomáhal. Väčšinu času som trávieval v práci a najväčšie potešenie mi prinášalo hromadenie vecných statkov. Malý Miško nám rástol ako z vody a mňa tento rodinný obraz bavil. Síce som v ňom figuroval viac ako hosť, ale keď som tam bol, šlo o idylku. Aspoň pre mňa. Raz mi napadla skvelá myšlienka. Spravím Marte aj druhé dieťa a to určite vyženie démonov z jej stále smutnejšej duše. A tak prišla na svet Máška. Martu druhý pôrod však ešte viac uvrhol do neúprosného náručia depresie. Videl som, ako sa snaží, ale nedarilo sa jej to. Na deti začala byť nevrlá a ja som sa teda správal rovnako k nej. Svoju frustráciu som si riešil u mladej asistentky a zdalo sa, že mi konečne niekto rozumie. S Martou sa už rozprávať nedalo. Teda, nie že by som sa nejako extra snažil, jej spoločnosť ma prestala baviť. Načo mám byť vedľa ženy, ktorá je stále smutná a deprimovaná, vravieval som si. Mám predsa právo na svoje šťastie.
Prečítajte si tiež:
Príliš veľa rýb v mori
Únik z reality som stále viac nachádzal u mladej Dušany. Neskutočne ma priťahovala a začala ma prenasledovať myšlienka, že to guľaté bruško by pristalo aj jej. Deti však nechcela a ja som bol z toho smutný, tak som sa jej prestal pýtať a raz som z nej mamu spravil. Ej, ako sa rozčertila, keď zistila, že je „v tom“. Škaredo mi nadávala za to, čo som jej urobil, ale našťastie si našu Evičku nechala. Doteraz je malá mojou najväčšou pýchou. Len tá Dušana s kilami navyše už nebola tým, čo kedysi. A navyše doma Marta stále chradla. Už sa mi úplne zhnusila. Riešenie prišlo zrazu. Požiadal som o rozvod s Martou, nechal som Dušanu tak a nasťahoval som sa ku Kláre. Opäť nastal čas, keď som zacítil to známe pnutie a nevyhnutné naplnenie nášho vzťahu spečatené spoločným potomkom. Klára ma však prekvapila, nemohla mať deti, čo predo mnou zopár rokov tajila…
S dlhým nosom
V práci sa mi darilo, ale ten súkromný život sa začal podobať na tragikomédiu. Tri deti s dvoma ženami a jedna neplodná. Akosi tá bilancia už taká lákavá nebola. A vtedy sa stalo niečo, čo by mi jakživ nenapadlo. Klára mi dala košom a odišla s nejakým niktošom do zahraničia. Keď vidím jej fotky na sociálnej sieti, občas mi to príde ľúto. Je veľmi pekná a krásne by nám to spolu pristalo. Dušana medzitým neúprosne bojovala o malú Evičku a snažila sa obmedziť môj styk s ňou na minimum. Žiarlila na Martu, ktorá ostala natoľko chorá, že vyžadovala neustálu starostlivosť. Všetko som vybavil, aby dožila aspoň v akej – takej dôstojnosti a pravidelne som za ňou chodieval. Dušana mi následne všetko vykrikovala a Evičku používala ako zbraň proti mne. Keď Marta napokon zomrela, Dušana zmäkla a malej dovolila navštevovať aj súrodencov, ktorí takí mladí prišli o mamu. Mňa však naspäť neprijala a som aj rád. Mám aspoň dostatok času na prácu a premýšľanie nad svojou životnou cestou…
Verím, že sa šťastie stále môže na mňa usmiať a ja sa konečne nezachovám, ako blbec. Lebo tak sa teraz pri obhliadnutí naspäť cítim.
