Kostýmová výtvarníčka Barbara Gregušová žije svoj sen vo Vancouvri. Oblieka filmové hviezdy, pracuje na veľkých seriáloch a zároveň zvláda rolu mamy v jednom z najdrahších miest sveta. Jej cesta sa začala v Bratislave a pokračuje v kanadskom filmovom biznise.
Keď Barbara zmaturovala, musela opustiť svojich kamarátov aj prvú lásku na Slovensku. Rodičia sa rozhodli odsťahovať do Kanady a mladé dievča zrazu stálo pred začiatkom úplne nového života. „Mala som osemnásť, môj brat osem, a každý z nás prežíval svoj kultúrny šok. Rozhodla som sa, že pokiaľ nemôžem byť s ľuďmi, s ktorými chcem byť, tak budem na sebe makať. Prvý rok, čo som nastúpila na univerzitu, som sa venovala čisto škole. Samozrejme, že projekty písomného charakteru, mi trvalo vypracovať dlhšie ako kanadským spolužiakom. Po prvom roku som sa chcela vrátiť naspäť do Európy a ísť študovať do Londýna. Mala som už aj kúpenú letenku. Posledný mesiac sme však začali pracovať na zaujímavých filmových projektoch a nakoniec som sa rozhodla zostať v Kanade,“ spomína si na neľahké začiatky.
Práve vďaka nim dnes tvorí vo Vancouvri kostýmy pre známe seriály a filmy, pracuje s hollywoodskymi hviezdami a spája v sebe tri svety: umenie, rodinu a každodenný život. „Vždy som túžila študovať dizajn – či módny, kostýmový alebo šperk – tak ako na VŠMU alebo VŠVU, ale v Kanade to vtedy neponúkali. Štúdium umeleckých odborov bolo nielen extrémne drahé, ale často nezodpovedalo mojim očakávaniam v porovnaní s európskymi štandardami. Program sa koncentroval na všetky nižšie pozície namiesto kostýmového dizajnu. Najväčšie pozitívum pre mňa bolo, že moje dve profesorky Kim Bothen a Jane Still (kostýmová dizajnérka filmu Jumanji – pozn.red.) videli, že mám väčšie ambície a tak mi dali šancu a priestor ich rozvíjať.“ Barbara sa stala prvou absolventkou programu, ktorá začala navrhovať divadelné hry pre Capilano University ešte počas štúdia. Bol to aj jej prvý platený projekt. Dovtedy školské divadelné predstavenia dizajnovali len profesorky.
Vyrástla v móde, našla sa v kostýmoch
K tvorivosti mala blízko od malička. Mama bola na Slovenskou módna návrhárka, otec viedol reklamnú agentúru. Barbara im pomáhala, bola modelkou aj asistentkou, a hoci rodičia dúfali, že pôjde inou cestou, nakoniec ju to vtiahlo naspäť. „Chcela som pôvodne študovať architektúru, ale keďže som nedokázala nakresliť voľnou rukou dokonalú kocku, nevyzeralo to sľubne,“ hovorí so smiechom.
Život v rýchlosti filmového biznisu
Práca kostýmovej výtvarníčky je neustály kolotoč. Barbara musí čítať scenáre, stretávať sa s hercami, nakupovať, šiť a plánovať. „Každý kostým, ktorý vidíte na obrazovke, prejde našimi rukami niekoľkokrát. Musíme sledovať každý detail, aby všetko sedelo so scenárom, lokáciou a atmosférou,“ vysvetľuje. Na tvorivú krízu pri takejto rýchlosti nemá priestor. „Kríza príde iba vtedy, keď nemôžem nájsť správny materiál. Buď na konkrétny dizajn alebo na špecifické použitie. Vancouver je v tomto obmedzený,“ priznáva. Inak ide všetko rýchlo, kreatívne a bez zastavenia.
Rodina ako súčasť práce
Žije v jednom z najdrahších miest sveta a popri práci vychováva dcérku Lizzie. „Pred pôrodom sme sa s manželom dohodli, že on zostane doma a ja pôjdem späť do práce. Ale filmový priemysel je nepredvídateľný. Nerátali sme, že štrajky hercov a scenáristov v Amerike budú mať až taký negatívny dopad na filmový biznis, do roboty som sa musela vrátiť už mesiac po tom, ako sa Lizzie narodila. Prvé dva projekty som robila z domu, čo bolo praktickejšie z viacerých stránok, vrátane toho, že niekedy produkcia, ktorá vám dá kanceláriu, nie je veľmi kostýmovo prispôsobená,“ spomína. Našťastie, rodičia sú jej dodnes oporou. Mama jej pomáha so strihmi, otec robí asistenta. „Už od detstva sme spolupracovali, teraz sme si role vymenili – ja som šéfka,“ smeje sa. Malá Lizzie tak často trávi čas s nimi na pľaci alebo v kostýmovej kancelárii. „Robíme, čo sa dá a keď dcérka spí, dobieham prácu aj domácnosť.“
Prvé dcérkine módne prejavy
Aj keď je ešte malá, už má vlastný vkus. „Na princezné veľmi nie je, má radšej Moanu. Nedávno si začala vyberať topánky a siahla po Vans s Woodym z Toy Story. Najradšej však behá vonku a hrá sa v záhrade, takže praktické oblečenie vyhráva. Ale keď som jej dala sukničku s volánom, bola nadšená – možno sa k princeznám raz dopracujeme,“ hovorí Barbara s úsmevom.
Magickosť Kanady aj práce
Kanada priniesla Barbare nové šance aj spomienky na lyžovačky s otcom, no najväčšia magickosť dnes patrí jej dcére. „Keď sme sa sem prisťahovali, tak sme chodievali stále lyžovať. Cez deň som išla do školy a večer, keď otec prišiel z práce, sme išli na zopár hodín na Grouse Mountain (kopec v tesnej blízkosti Vancouvru-pozn.red). Potom všetko veľmi zdraželo, nebola garancia snehu, a keď som začala naplno pracovať vo filme, tak na takéto aktivity mi čas bohužiaľ nezostal.“ Práca pri filme je pre ňu splneným snom, či už ide o dobové príbehy, kde musí oživiť celé obdobie, alebo sci-fi, ktoré vytvára nové svety. „Kostýmy sú pre mňa akousi architektúrou z látok,“ vysvetľuje. „Každý projekt je iný a vždy mi priniesie do života niečo nové. Niekedy je to pozitívne, inokedy negatívne, ale je to zakaždým v istom smere obohacujúce.“
Slávne mená v šatni
Na jej zozname sú hviezdy, ktoré pozná celý svet: „Keď som začínala, navrhovala som kostýmy na krátkom filme s Williamom B. Davisom, ktorého si fanúšikovia môžu pamätať ako „muža s cigaretou“ zo seriálu X-Files. S Harveym Keitelom sme mali trojhodinový rozhovor o tom, prečo by jeho postava Boha mala nosiť oblek. Dokonca si obľúbil môjho otca natoľko, že ho chcel mať každý deň na pľaci, aby sa uistil, že je jeho kostým v poriadku.“ Faye Dunaway ju prekvapila spokojnosťou po skúške na poslednú chvíľu, Brandon Routh – Superman – sa odfotil s jej dcérkou. Vanessa Hudgens bola neustále veselá a spievala si, Mena Suvari nosila nohavice, ktoré Barbara kedysi kúpila pre seba, predtým ako otehotnela. „Väčšinou je spolupráca s hercami výborná, ale každý má svoje vrtochy. Mojou úlohou je všetko udržať pod kontrolou,“ hovorí.
Projekty dnes a zajtra
So zreteľnou nostalgiou si spomína aj na prácu v Európe a to rovno pre Netflix. Pred samotnou spoluprácou však musela prejsť výberovým procesom a získať schválenie od Netflixu. „Film The Knight Before Christmas, ktorý sme točili pri Toronte, sa jeden týždeň točil v Írsku. Ja som nemohla odcestovať a išiel ma tam reprezentovať asistent – môj otec. Zaskočilo ma, že kostýmy z požičovne sa mohli v pohode upravovať, vrátane strihania. Vo Vancouveri musíte požičané kostýmy vrátiť do pôvodného stavu po úpravách, takže nič nemôže byť definitívne. Ak áno, musíte kostým zakúpiť, pretože inak sa bude brať ako poškodený. V Írsku sme mali podstatne viac ľudí v tíme pri natáčaní, v Kanade sme boli iba štyria. Je zaujímavé robiť na projekte, ktorý vás dostane do nových krajín,“ pochvaľuje si Barbara novú skúsenosť a je otvorená aj práci v Európe.
Aktuálne pripravuje už trinástu sériu obľúbeného seriálu When Calls the Heart, ktorý sa posunul z roku 1911 do roku 1922. Každú sezónu sa snaží kostýmy priblížiť historickej dobe. S manželom však snívajú aj o vlastnom projekte – adaptácii knihy Little Witch (malá čarodejnica). „Je to rodinná rozprávka o dievčatku, ktoré nechce byť čarodejnicou. Plná tajomstiev, odvahy a predstavivosti. Veríme, že sa nám ju podarí preniesť na filmové plátno,“ hovorí Barbara.
Práca od zadania po výsledok
Barbarina práca sa líši podľa toho, či ide o projekt, na ktorom začína od nuly, alebo je to seriál. Celý proces – od kreatívneho návrhu, cez výrobu až po nákup – zastrešuje sama, no všetky náklady hradí produkcia. Na seriáli musia vždy presunúť všetky kostýmy zo skladu naspäť do kancelárie a všetko dať tam, kam patrí. Je to ako také veľké sťahovanie. „Snažím sa zistiť, ktorí herci prídu naspäť na celú sezónu, čítam scenáre na prvý blok, čo sú prvé dve epizódy, dohromady máme 6 blokov a 12 epizód a točí sa bez prestávky, máme konceptné a potom kostýmové porady. Začnem obvolávať všetkých hercov, či sa im zmenili miery od poslednej sezóny (robíme veľa s deťmi, ktoré rastú ako z vody, a potom ako každý bežný človek – všetci chudneme, priberáme atď.) a kedy môžu prísť na skúšky kostýmov. Preskúšame všetky kostýmy v danom šatníku pre herca a upravíme, čo treba. Podľa scenára nakupujeme, šijeme a pripravujeme nové kostýmy, alebo upravujeme staré, aby sme mohli využiť, čo máme. Hlavný rozdiel pri seriáli je, že máte základ kostýmov, z ktorých môžete čerpať,“ vysvetľuje.
Popritom prebiehajú ďalšie stretnutia s komparzným castingom a dohadujú sa detaily. Všetko, čo má niekto oblečené vo filme – či je to herec alebo komparz – prejde cez Barbarine ruky viackrát. „Počas skúšky kostýmov musím našpendliť úpravy. Každý dizajnér funguje inak, ale čo sa úprav týka, tak ich rada špendlím sama. Niekedy je to kreatívny proces, ak napriklad niečo moderné chcem prestrihnúť na historicky správne, pretože sme to kúpili len kvôli látke. V prípade šitia od nuly je proces iný. Musíte urobiť príslušný výskum, návrh, návrh schváliť, vybrať materiál, dať ušiť a potom vyskúšať atď. Musíte brať do úvahy, či sa kostýmy zničia, idú cez kaskadérske scény atď. Kostýmy sa pripravujú podľa toho, čo sa kedy natáča a to je náš deadline. Stáva sa, že niekedy treba zmeniť natáčací plán, čo môže byť problém, pokiaľ sa kostýmy šijú, upravujú alebo niečo objednávate z inej krajiny a nepríde to načas.“
Život medzi rodinou a filmom
Kým jedni by povedali, že je to neustály chaos, pre Barboru je to naplnený život. „Áno, niekedy je to veľmi ťažké – film je nepredvídateľný a nikdy neviete, čo sa stane. Ale keď vidím, že sa nám darí skĺbiť rodinu a prácu, viem, že to stojí za to,“ dodáva.
