Barbara Dudeková ešte donedávna patrila medzi známe tváre zahraničného spravodajstva televízie Markíza. Kamera, mikrofón, rýchly rytmus redakcie a neustály prehľad o tom, čo sa deje vo svete – to všetko bolo súčasťou jej každodennosti. Dnes však sleduje dianie z druhej strany Atlantiku.
Pred rokom v lete sa Barbara spolu s rodinou presťahovala do texaského Houstonu, kde sa snaží nájsť nový rytmus života – medzi pracovnými povinnosťami, americkou administratívou a úplne iným spôsobom myslenia ľudí.
Životná zmena
Prvé mesiace neboli jednoduché. Zorientovať sa v zdravotnom systéme, pochopiť miestne zákony, zvyknúť si na to, že Američania sa o politike veľmi nerozprávajú, či vyrovnať sa s neistotou, ktorú cítila po nástupe Donalda Trumpa do Bieleho domu – to všetko boli skúšky, ktoré Barbare otvorili nový pohľad na krajinu, o ktorej predtým len referovala.
Rozhodnutie odísť do USA v rodine Dudekovcov zrelo dlhšie. S manželom o tom hovorili už roky a bolo len otázkou času, kedy tento spoločný krok podniknú. Keď sa manželom narodilo druhé dieťa, povedali si, že ak nie teraz, tak kedy? Deti boli vo veku, keď bol život jedným veľký dobrodružstvom a Amerika ho ešte znásobila..
Zamestnanie si nechala
Texas pre nich nebol úplnou neznámou. V Houstone žije už takmer dve desaťročia aj Barbarin svokor. A tak začal ich nový život v krajine nekonečných možností, ale aj nečakaných výziev. Len jedno sa nezmenilo. Barbara zostala aj po odchode do USA v spojení s redakciou TV Markíza. Jej dlhoročné skúsenosti zo zahraničného spravodajstva zúročila naplno – najmä počas prezidentských volieb, keď po druhý raz v histórii zvíťazil Donald Trump. Sprostredkovala divákom atmosféru priamo spred Bieleho domu vo Washingtone prostredníctvom živých vstupov. „Vždy, keď sa deje niečo významné, čo zaujíma slovenského diváka, som pri tom,“ hovorí Barbara. Adrenalín priamych vstupov má teda v krvi, no o amerických nepokojoch hovorí vecne a s nadhľadom. „Mám pocit, že najväčší hnev, polarizácia a vypätie sa odohrávajú hlavne online, na sociálnych sieťach,“ poznamenáva. „V reálnom živote to až tak necítiť.“
Naposledy vstupovala do vysielania s neľahkou témou atentátu na pravicového politického aktivistu Charlieho Kirka – tragédiou, ktorá otriasla celým svetom. „Napätie medzi demokratmi a republikánmi prudko stúplo, demokrati sa obávali odvety. Našťastie, politici sa to rozhodli neeskalovať.“
Za sebou má aj vstupy zo summitu Putina s Trumpom na Aljaške či reportáže o Trumpovom zavádzaní a následnom rušení ciel, čo u neho, zdá sa, jeden čas patrilo k obľúbeným športovým disciplínam. A keď Joe Biden oznámil, že trpí rakovinou, bola jednou z prvých, kto slovenským divákom priniesol správy z Washingtonu.
Iné mesto, iní ľudia
Keď sa s mikrofónom vyberie do ulíc a snaží sa zachytiť reakcie miestnych, často naráža na neochotu hovoriť o politike. „Američania sa tejto téme vyhýbajú. Myslím si, že je to dôsledok spomínanej polarizácie – politika je pre nich nepríjemná téma. Keď som sa v Houstone snažila viesť otvorený rozhovor, väčšinou debatu rýchlo zvrtli a tému zmenili. Výnimkou je Washington, ten žije politikou. Tam ľudia hovoria otvorene, svoj názor sa neboja vysloviť,“ vysvetľuje.
Nie všetky správy, ktoré nám Barbara zo štátov prináša, sú dramatické. Občas sa objaví aj niečo, čo vyčarí úsmev. „Vlani nás napríklad v Houstone prekvapila snehová búrka. Bežne tu máme v zime pätnásť až dvadsať stupňov, takže keď prišiel mráz a nasnežilo, všetkých to zaskočilo. Ľudia vybiehali do snehu v sandáloch – viacerí z nich nemajú ani zimné oblečenie. Zatvárali sa školy, autá kolabovali, pretože nikto nemal zimné pneumatiky. Úrady vyzývali, aby ľudia zostali doma a užívali si sneh na dvore,“ hovorí o raritnej situácii so smiechom.
Život v aute
Barbara si musela zvyknúť aj na fakt, že Houston nie je mesto vybudované pre peších. „Všade sa presúvate autom. Chodiť pešo sa tu nenosí. Je tu teplo, vlhko, a ľudia nemajú chuť prechádzať sa,“ opisuje. Rodina Dudekovcov pochádza z Nitry, no pred odchodom do USA žila niekoľko rokov v bratislavskom Lamači. „Ten nám veľmi chýba. Mala som rada, že som sa mohla všade dostať pešo – do škôlky, do potravín, na ihrisko či poštu. Tu sa bez auta nepohnem,“ priznáva. Aj keď bývame v bezpečnej štvrti, sú miesta, kam by som si nezašla,“ priznáva. V Texase totiž platia liberálne zákony o držaní zbraní. Správy o streľbách na školách znejú pre mamičku dvoch detí znepokojujúco. „Sú pre mňa najväčšou obavou. Deti tu majú dokonca pravidelné cvičenia, ako sa správať, keby sa do školy dostal neznámy človek. Je to niečo, s čím sa rodič nikdy celkom nezmieri,“ hovorí vážnejším tónom…
Kúsok domova za mlákou
Hoci je Barbara tisíce kilometrov od Slovenska, našla si v Houstone kúsok domova.
„Je tu silná československá komunita. Nachádza sa tu totiž České múzeum – Česi sem kedysi vo veľkom migrovali, a postupne sa k nim pridali aj Slováci. Stretávame sa na rôznych podujatiach, slávime Mikuláša – nie Santa Clausa, Fašiangy či Veľkú noc. Nedávno sme zažili už 62. ročník Slovanského festivalu, kde sa stretávajú všetci so slovanskými koreňmi, vrátane Poliakov, Ukrajincov či Srbov. Má to krásnu atmosféru,“ rozpráva s úsmevom. Američanov však vníma inak ako Európanov. „Nie sú nepriateľskí, no nevyhľadávajú hlboké kamarátstva. Sú zdvorilí, no držia si odstup. K cudzincom sú milí, len málokedy sa to pretaví do blízkeho vzťahu,“ dodáva.
Iný svet, iné tempo
Rozdielov medzi Slovenskom a Amerikou je podľa Barbary viac než dosť. „Na deti je tu vyvíjaný väčší tlak už odmalička. Sú dlho v škole, rodičia ich zapisujú na množstvo krúžkov. Je to možno aj taká príprava na dospelácky život, lebo tu ľudia pracujú viac hodín, často ani nejdú na poriadny obed. Z kultúrnych rozdielov ma zaujalo, že Američania sú skoro vždy pozitívni. Sťažovať sa nezvyknú, je to až ako keby spoločensky nevhodné. Tiež sú celkom neformálni, pokojne do divadla prídu v rifliach a teniskách. V Európe si ľudia dávajú na tomto viac záležať,“ porovnáva.
Chýba jej nečakané…
„Zisťujem, že mi veľmi chýbajú štyri ročné obdobia,“ priznáva Barbara. „V Houstone máme už pol roka leto. Predtým, keď som ešte žila na Slovensku, myslela som si, že by sa mi celoročné teplo páčilo, no opak je pravdou. Teraz je jeseň – všade na nás kričí halloweenska výzdoba, svetlonosy, tekvice, v kaviarňach ponúkajú horúce škoricové latté, a pritom je vonku tridsať stupňov. Nejde mi to dokopy,“ smeje sa. S úsmevom spomína aj na nedávnu situáciu so synom. „Prišiel zo škôlky a hovorí: ‚Mami, prečo sme si dnes hovorili ,Jeseň je tu‘, keď tu žiadna nie je?‘…“
Texas dal tejto rodine skrátka nový pohľad na svet. Jedno vie však Barbara určite – Slovensko v nej zostáva. „Vždy budeme mať v srdci domov, nech sme kdekoľvek,“ uzatvára a my sme už zvedaví, aké témy nám s krajiny za oceánom najbližšie prinesie.