Vodná nádrž Starina na východnom Slovensku zásobuje pitnou vodou státisíce ľudí. Jej výstavba však znamenala zánik siedmich rusínskych obcí. Film Potopa režiséra Martina Gondu sa k tejto udalosti vracia ako k príbehu o strate domova, identity ale aj snom, ktoré čakajú na naplnenie.
Čo vás na téme Stariny najviac zaujalo?
Vývoj modernej spoločnosti si niekedy vyžaduje, aby sa individuálne osudy podriadili tomu, čo nazývame verejný záujem. Vodné diela, ako bola Starina, priniesli pitnú vodu pre celé regióny, no zároveň od základov zmenili životy tým, ktorí sa museli vysťahovať. Pre výstavbu Stariny bolo v rokoch 1981 až 1988 vysídlených sedem rusínskych obcí: Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala. Viac než tritisíc ľudí stratilo domov a ich dediny zmizli z mapy Slovenska.
Kedy ste sa rozhodli túto tému spracovať filmovo?
Už ako malý chlapec som počas letných prázdnin s úžasom pozoroval rozľahlé doliny Bukovských hôr a ich kolorit. Otec nás s bratom brával bicyklovať sa na blízky Starinský okruh, približne 50 kilometrovú trať okolo Stariny. Uličská dolina je pustá, ale je to iba zlomok toho, čo človeka čaká, keď prekročí závoru oddeľujúcu 131 km² vyľudnenej krajiny, niekdajšej Starinskej doliny od zvyšku Slovenska.
Keď som sa tam po rokoch vrátil ako študent, pôsobila ako krajina zakonzervovaná v čase, rozpadnuté cesty, hrdzavé mosty, prícestné kríže. Uvedomil som si, že za touto krajinou sa skrýva silný príbeh. V zatopení obcí som od začiatku videl metaforu konca sveta – zánik komunít, stratu identity, ale aj ľudskej dôstojnosti.
Ako ste pracovali so svedectvami a historickými faktami?
Vyhľadávali sme vysídlencov, pamätníkov, aj ľudí, ktorí udalosti zachytili na fotografiách. Nešlo nám o etnografický výskum, skôr o to, ako sa vysídlenie zapísalo do ľudskej pamäti. Konzultovali sme s historikmi a etnológmi, aby sme verne zachytili architektúru, módu, zvyky aj jazyk.
Prečo ste sa rozhodli sústrediť na obec Ruské?
Ruské bolo poslednou zaniknutou obcou. Jeho obyvatelia mali možnosť pozorovať, ako miznú susedné dediny a mnohí verili, že existuje nádej, že sa ich vysídlenie netýka, nakoľko boli od priehrady vzdialení vyše 20 kilometrov. Sústreďujeme sa na ich pohľad a zachytávame napätie medzi vierou a rezignáciou. So scenáristami sme si dovolili pracovať s autorskou licenciou, nie preto, aby sme menili fakty, ale aby sme vystihli ich vnútorný rozmer.
Ktoré príbehy vás najviac zasiahli?
Najviac ma fascinujú ľudia, ktorí sa odmietli vzdať svojho domova. Vedeli, že bojujú prehratý boj, a predsa zostali. Dodnes sa spomína na Máriu Kriškovú z Ruského či Fečíka z Ostrožníka, ktorí žili vo svojich domoch ešte roky po vysídlení a napokon tam aj zomreli. Ich odvaha a tvrdohlavosť sú pre mňa pripomenutím, že domov nie je len miesto, ale aj vzťah k pôde, k spomienkam a k ľuďom.
Film pôsobí veľmi vizuálne.
Krajina okolo Stariny je krásna aj krutá zároveň. Chcel som, aby sa tento kontrast odrážal aj v obraze, zeleň a prach, život a ticho. Postavy musia byť súčasťou tej krajiny, nie jej kulisou.
Vo filme hrajú neherci aj herci, zrejme to ovplyvnilo herecké obsadenie.
Za najdôležitejší element považujem herecké obsadenie. Príbeh potrebuje postavy, ktoré „nehrajú,” ale skutočne existujú. Za svoju najdôležitejšiu úlohu považujem hľadanie typov, ktoré by prirodzene zapadli do vizuálneho kontextu príbehu. Keďže hlavná postava je vo svojej podstate adolescent, staviam na prácu s nehercami, čo sa mi osvedčilo už v minulosti pri tvorbe nášho predchádzajúceho absolventského filmu Pura Vida.
Ako ste pracovali s neherečkou na jej hlavnej úlohe?
Hlavnú postavu, dospievajúce dievča Maru, stvárňuje Sára Chripáková. Sáru som si všimol už na prvom kastingu vďaka jej civilnému a pokojnému prejavu, taktiež schopnosti s ľahkosťou improvizovať a v neposlednom rade dojmu, že je veľmi vnímavá, citlivá. Príprava trvala niekoľko mesiacov, počas, ktorých som sa viac-menej presťahoval do Medzilaboriec, aby som primárne so Sárou a taktiež Katarínou Babejovou mohol započať herecké skúšky.
Súčasť príprav znamenala aj brávať Sáru po miestach, kde kedysi stáli dediny, rozprávať sa s ľudmi, ktorí vysídlenie zažili a v zásade jej pomôcť vytvoriť a osvojiť si v hlave celkový kontext histórie vysídlenia a násjť jej vzťah k tomuto priestoru. Neherci nemali scenár, pracovali sme so živými situáciami.
Najväčšiu dynamiku má Mara so svojím otcom a kamarátkou Kaťou. Pracovali ste špecificky na ich spoločnej chémii?
Pri Mare a Kate to bolo zaujímavé tým, že sa pred natáčaním vôbec nepoznali. Počas skúšok si však veľmi rýchlo sadli a vzniklo medzi nimi prirodzené priateľstvo, ktoré trvá dodnes. Ich vzájomná energia bola uvoľnená, nič nemuseli predstierať – niektoré scény, kde sa len rozprávajú alebo žartujú, vlastne kopírujú ich bežnú interakciu mimo kamery. Katarína počas nakrúcania dokonca chvíľu bývala u Sáriných rodičov, čo im pomohlo zblížiť sa aj mimo filmového prostredia.
Vzťah Mary s otcom sme budovali inak, išlo nám o pocit rešpektu a tichej autority. Snažil som sa, aby Sára prirodzene vnímala Jozefa ako otcovskú postavu, nie ako hereckého partnera. Táto dynamika sa potom premietla aj do samotného filmu, ich napätie aj neha pôsobia skutočne, nie inscenovane.
Ako ste pracovali so samotným rusínskym kontextom?
Moja stará mama bola Rusínka, ja sám rozumiem po rusínsky, aj keď nehovorím. Od začiatku bolo jasné, že film bude v rusínčine a preto sme hľadali patričné obsadenie. Kastingy sme robili v mestách, kde je rusínska komunita najpočetnejšia v Košiciach, Snine, Prešove, Medzilaborciach, Svidníku a Bardejove. Chceli sme, aby film niesol autentické hlasy a tváre regiónu, nie len herecké interpretácie. Obsadili sme hercov z rusínskeho Divadla Alexandra Dunchnoviča v Prešove.
