Režisér Lukáš Zednikovič: Sústreďme sa na to, čo nás spája

Režisér Lukáš Zednikovič zrealizoval film Kavej so spásonosnou myšlienkou. Hľadať v sebe to dobré a posúvať to ďalej. Tak dokážeme vytvoriť prívetivú atmosféru a v nej sa žije veľmi príjemne. Nielen vo filme.

Vaša filmová novinka Kavej sa stretáva s pozitívnymi ohlasmi. Aké boli vaše osobné ambície?

Ako tvorcovia sme chceli priniesť film, ktorý bude o nás ľuďoch, akí sme. Dej sa odohráva na východnom Slovensku, to ale neznamená, že je film určený iba pre nich. Môže sa v ňom nájsť každý. Som hrdý na to, že sa nám podarilo vytvoriť originálny slovenský film, ktorý je ťažké k niečomu prirovnať. Prial som si, aby to nebol film na jedno použitie, ale na ktorý sa diváci budú radi vracať a z prvých ohlasov mám pocit, že sa nám to podarilo.

Postavy vo filme sú všetky veľmi výrazné, v čom ste boli ovplyvnení pri výbere hlavných postáv? (Anna Jakab Rakovská a Jana Kovalčíková – pozn.red)

Mali sme to zjednodušené, pretože film vychádzal zo seriálu a hlavné herecké obsadenie sme mali tým pádom dané. Po napísaní scenára sme nepremýšľali nad inou alternatívou. Okrem skvelých hlavných predstaviteliek a množstve menších, ale výrazných postáv som hlavne rád, že konečne dostali príležitosť aj herci ako Lenka Barilíková a Braňo Matuščin. Doteraz ich neobsadzovali často, čo sa dúfam po tomto filme zmení, pretože hrajú fantasticky. Myslím si, že ich linka je jedna z najsilnejších v celom príbehu. Film nie je určený iba pre mladé publikum. Každý sa môže identifikovať s inou postavou a to je super. Máme tam zamilovanosť dvadsaťročných, problémy mladých rodín a aj generáciu starších, ktorým deti vyletia z hniezda a musia si nájsť nový smer v živote. Film má skvelý scenár a pre mňa bola radosť ho realizovať.

Do filmu ste si ako titulnú skladbu vybrali Možno sa ti zdá od Mira Žbirku. Prečo padla voľba práve na ňu?

Táto pesnička od Mira Žbirku vo mne rezonovala už od môjho detstva. Má v sebe zvláštny náboj melanchólie, ale zároveň isté zmierenie sa so životom, ktoré na mňa vždy pôsobilo upokojujúco. Vždy, keď niekde z rádia zaznela, tak ma potešila. Mohlo sa však zdať, že popri iných veľkých hitoch pána Žbirku zostala niekde v úzadí. Keď sme točili seriál Kavej a Pali Šimun (postava Štanciho – manžel Kláry, Aničky Jakab Rakovskej) mal zahrať s Aničkou na gitare spoločne pieseň, tak mi sama od seba začala znieť v hlave a prišiel som s týmto nápadom, aby ju zahrali spoločne. Keďže sú obaja veľmi muzikálni, zahrali ju vo svojej verzii a odvtedy sa stala neoficiálnou hymnou nášho seriálu. Sme veľmi radi, že nám pani Žbirková dala súhlas na jej použitie, pretože bez nej by som si náš film už nevedel predstaviť.

Stojíte za televíznymi reláciami Kredenc, Hit roka, za dokumentom 38 o Pavlovi Demitrovi, či za seriálom Kavej. Ako sa vyvíjal váš štýl réžie od vašich začiatkov až po súčasnosť?

Tým, že robím mnohé žánre, je to aj rozdielna práca. Pri reláciách, alebo živých prenosoch je to niečo iné ako pri hranej tvorbe, ktorá je mi určite najbližšia. Mám za sebou aj seriály, ale na príležitosť natočiť film som čakal dlho a som naozaj šťastný, že sa to podarilo. Mal som obrovské šťastie na spolupracovníkov a každý, kto na filme pracoval, do neho dal kus srdca. A to vidieť aj na plátne. Cítili sme to na pľaci, ale aj neskôr v postprodukcii, že spoločne tvoríme niečo výnimočné.

V čom bola práca na filme iná oproti seriálu?

Seriál Kavej bol o skečoch a pripomínal tak viac animovaný komiks. Keď sme išli robiť film, hľadali sme pravdivosť. Museli sme tie postavy posadiť „na zem“ a čo najviac ich poľudštiť. Snažili sme sa, aby sa divák nielen zabavil, ale aj dojal, prípadne zamyslel. Na každého to môže pôsobiť inak. Na prvé pozretie môže film pôsobiť ako ľahká komédia, ale film je oveľa hlbší a pri každom ďalšom pozretí v ňom divák môže objavovať nové veci.

Je možné, že bude aj Kavej 2?

Film je veľmi drahá forma zábavy aj umenia, tak uvidíme aký bude mať náš film komerčný úspech a podľa toho sa bude vyvíjať jeho osud ďalej. Nie je to ešte uzavreté, s postavami sa dá ísť ďalej, ale nechcem predbiehať.

Váš otec (herec Marián Zednikovič – pozn.red.) odišiel veľmi skoro. Cítili ste túžbu pokračovať v jeho umeleckých šľapajách, alebo vás to ťahalo aj inam?

Túto prácu som začal robiť až keď tu otec nebol. Bolo to pre mňa zlomové obdobie, keď sme aj s bratom Tomášom začali robiť v televízii. Vždy sme chceli natáčať filmy, a aj keď som mal chvíľu pocit, že tento sen sa mi už nikdy nepodarí si splniť, tak nakoniec som sa dočkal a dnes tu stojím pred vami ako režisér Kavej (úsmev). Som veľmi rád, že aj v Kavej je Tomáš hlavným kameramanom. Je to náš spoločný splnený detský sen. Na otca veľmi myslíme a veríme, že by sa mu film páčil, rovnako ako sa páči aj našej mame.

Ste prísny režisér?

Na seba áno. Keď som prísny na seba, všetci ostatní vidia, že to beriem vážne. Ale hlas na ľudí nezvyšujem. Považujem sa za tichú autoritu. Snažím sa s ľuďmi dobre vychádzať a motivovať ich, aby ich práca bavila. Dobrá nálada na pľaci ja základ. Ich snaha a radosť sa mi potom vráti nazad vo filme. Mám to overené a takto mi to funguje. Ťaháme za jeden povraz.

V súčasnosti ste už na chodníčku úspešného režiséra. Predchádzalo tomu však veľa rokov driny..

Príležitosť nám dáva možnosť byť lepšími. Ale každý si je zodpovedný za vlastnú odvedenú prácu. Ja vždy hľadám vnútorný pocit, či to čo robím je správne, alebo nesprávne. Práca v televízii mi poskytla priestor na to, aby som si tento inštinkt trénoval. To je najdôležitejší aspekt v réžii. Musíte veriť sám sebe a potom sa obklopiť správnymi a kvalitnými ľuďmi.

Dá sa naučiť veriť svojmu odhadu?

Ja si myslím, že áno. Otázne je, odhad na čo? Podľa mňa ho máme každý dobrý na niečo iné. Napríklad pri réžii už viem, že keď sa mi niečo nepozdáva na pľaci a nevyriešim to tam, tak ten istý pocit budem mať aj v strižni a potom aj keď sa to bude vysielať. Toto som sa musel naučiť vnímať a veci riešiť hneď. Pri réžii sa musíte dokázať emocionálne napojiť na hercov, na celý štáb vôkol seba, navnímať situáciu. Na pľaci sa odohráva veľa psychológie. Treba vedieť, čo a ako ľuďom zdeliť tak, aby výsledok bol taký, aký chcete. Nesmiete tápať, musíte mať jasnú predstavu a aj o spôsobe ako to dosiahnuť.

Máte popri práci priestor aj na súkromný život?

Áno, ten netreba zanedbať. Vďaka filmu Kavej sa mi podarilo stretnúť s Alžbetou Kutliakovou, ktorá mala na starosti scénu a kostýmy. V podstate mala pod palcom celý vizuál filmu a okrem toho, že je pre mňa už nepostrádateľná pri tvorbe, tak sa nám to prenieslo aj do súkromného života a tvoríme spolu pár. Okrem toho mám dve úžasné deti, Mila má 10 a Alan 8 rokov. Boli pár dní aj pri nakrúcaní filmu a bol to pre nich veľký zážitok. Pamätám si to aj zo svojho detstva. Keď nám s bratom otec ukázal, čo to je tvorivé prostredie, veľmi sa nám zapáčilo. Malo na nás citeľný dosah. To sa teraz snažím odovzdať mojim deťom.

Spolupráca s bratom obsahuje aj pracovné konflikty, alebo ako to medzi sebou máte?

Na to hovorievam, že sme si ich odbili už v detstve. Naša spolupráca je skvelá. Obaja poznáme svoje silné a slabé stránky. Vieme, že sa môžeme jeden na druhého spoľahnúť v tých aspektoch, kde je ten druhý silný a nebojujeme spolu. Ťažíme jeden z druhého. A ja ako režisér mám hlavné slovo (smiech). Je to výborná pozícia voči staršiemu bratovi. Možno preto to funguje.

Čo je podľa vás hlavným motívom filmu a prečo by si ho mali diváci prísť pozrieť?

Scenár napísala veľmi kvalitná divadelná autorka Michaela Zakuťanská. Hlavným jeho posolstvom je, že nemusíme mať všetci rovnaké názory, ale vieme nájsť v sebe to dobré, čo nás spája. V dnešných časoch je to nesmierne podstatné.

---