V letnej sérii Zradné lásky sa venujeme vzťahovým dilemám, ktoré vedia pekne potrápiť srdce aj rozum. Tentoraz si spolu s terapeutkou Zuzanou Belánovou z Hedepy posvietime na životné „áno“. Prečo niekto túži po svadbe už po troch mesiacoch a iný o nej nechce počuť ani po siedmich rokoch? Je odmietnutý prsteň dôvodom na rozchod – alebo šancou na úprimný rozhovor? A ako rozoznať, či partner len nie je pripravený, alebo nikdy nebude?
Čo vedie ľudí k tomu, že chcú svadbu už po troch mesiacoch vzťahu? Je to zamilovanosť, tlak spoločnosti, alebo snaha rýchlo sa „zabezpečiť“?
Väčšinou to býva zmes viacerých faktorov. Určite v tom zohráva veľkú úlohu aj silná chemická reakcia – zamilovanosť v prvotnej fáze vzťahu, ktorá trvá cca šesť až dvadsaťštyri mesiacov. V tejto fáze sa bavíme o silnej idealizácii partnera pod vplyvom hormónov, najmä dopamínu a oxytocínu. Ak by to však bolo len o zamilovanosti, robili by sme to všetci. A nie je to tak. Svoju úlohu tu zohráva preto aj sociálny tlak, hlavne z rodiny a tiež v niektorých komunitách a spoločenských vrstvách.
V neposlednom rade ide aj o spôsob, ako sa zabezpečiť. Tu, je podľa môjho názoru zásadný podiel toho, či sa niekto vezme už po troch mesiacoch, alebo nie. Nejde však ani tak o to materiálne „zabezpečenie“ sa, ako o mentálne a emocionálne. Hlavne, ak si zo svojej pôvodnej rodiny nesieme zranenia z osamelosti. Ak máme absenciu pocitu istoty a bezpečia, pod vplyvom okolností môže veľmi rýchlo nastať pocit, že toto je tá pravá, osudová láska. Samozrejme, ako vždy a všade, aj tu existujú výnimky, no to ukáže až čas a sám život.
Dá sa po takej krátkej dobe vôbec objektívne vedieť, že chcem s niekým stráviť celý život – alebo ide skôr o ilúziu blízkosti?
Myslím si, že tu je realita toho, ako toho druhého vnímame, ešte veľmi skreslená. Každý máme svoje silné, ale aj slabé miesta. Tie však na začiatku jednak neukazujeme, a máme tendenciu prehliadať ich pod vplyvom zamilovanosti. Preto nemôžeme objektívne zhodnotiť, či nás slabé miesta na tom druhom nebudú vyčerpávať viac, ako sme schopní uniesť a tolerovať. To preveria až spoločné krízy, ktoré nás čakajú. Vzťahové, ale aj tie životné.
Je v poriadku odmietnuť prsteň po takom krátkom čase a naďalej chcieť pokračovať vo vzťahu?
Kto určuje pravidlá vo vzťahu? Tí dvaja. Teda ak to obaja ustoja, je to v poriadku. Ak sa s tým však jeden z nich nevie vyrovnať, preniesť sa cez to, potom nie je fér vo vzťahu pokračovať a bude lepšie, ak si nájdu iných partnerov. To, či sa cez to partneri prenesú záleží hlavne od ich osobnostnej zrelosti. Od toho, ako bezpečne sa cítia vo vzťahu, ako otvorene dokážu spolu komunikovať a taktiež, čoho symbolom bol ten prsteň pre oboch – spoločne, aj pre každého zvlášť.
Naopak, čo stojí za tým, keď sa partner ani po siedmich rokoch nevie vyjadriť, či sa chce ženiť? Je to strach, pohodlnosť, neistota – alebo iný dôvod?
To, že sa partner ani po siedmich rokoch nevie vyjadriť, či sa chce ženiť, nie je len o samotnom manželstve. Môže to znamenať mnoho vecí. Napríklad nechce, no nevie to povedať nahlas. Vyhovuje mu status, že využíva výhody vzťahu, no bez zodpovednosti. Alebo to môže znamenať, že nie je k sebe úprimný. Nahovára si, že ešte skrátka nie je ten správny čas, pritom niekde v hĺbke cíti, že nie s touto ženou. A nie on. Alebo nevie, čo chce. Alebo je nezrelý. Prípadne má vyhýbavý typ vzťahovej väzby.
To znamená, že sa bojí intimity, blízkosti a možnosti zranenia. Potrebuje milovať, no vyhovuje mu milovať akoby z bezpečia odstupu, na diaľku. Taktiež v tom môže byť to, že tú ženu naozaj miluje, neodmieta vzťah, ale odmieta systém, nevyhovuje mu manželstvo ako inštitúcia. Tých dôvodov môže byť naozaj veľmi veľa, môžu byť kombinované, a preto je férové hodnotiť to v kontexte konkrétneho človeka a jeho histórie, štruktúry a typu osobnosti.
Ako má človek komunikovať svoje očakávania ohľadom svadby bez toho, aby partnera zbytočne vystrašil alebo zatlačil do kúta?
Existuje niekoľko základných vecí, ktoré treba brať do úvahy. Rozhovor nikdy nezačínať ako boj, to znamená ultimátom buď-alebo. Taktiež však nezľahčovať svoje potreby len preto, aby ten druhý nemal pocit, že ho do niečoho tlačíme. Je dôležité vytvoriť v rozhovore priestor pre potreby, ale aj obavy oboch partnerov. Tým sa zmapuje kompatibilita a možnosť alebo nemožnosť pokračovať vo vzťahu.
Kedysi znamenalo neplánované otehotnenie automaticky záväzok zobrať sa. Mení sa trend?
Áno, mení.
Sú páry, kde je úplne v poriadku, že svadba neprichádza ani po dlhých rokoch –alebo sa v každom takom prípade niekto vnútorne vzdáva svojho sna?
Ide hlavne o to, čo symbolizuje svadba pre každého z partnerov. Ak sa obaja zhodnú v tom, že svadbu nepotrebujú, nevzdávajú sa tým svojho sna, lebo to ich snom ani nie je. Musia to mať však vyjasnené a vykomunikované v prvom rade sami so sebou a v druhom rade medzi sebou navzájom. A musia s tým byť ok obaja.
Čo ak má jeden partner jasne vybudovanú predstavu o živote v manželstve a druhý sa manželstvu úplne bráni – je vôbec možné nájsť strednú cestu?
Realita je taká, že svadba nie je názor, ale hodnota. Pre jedného to môže byť symbol lásky, dôvery a intimity, pre druhého to môže byť symbol straty slobody, zlých rodinných skúseností, zbytočnosti. Ak je problém rozdielnosti len vo forme (obrad, zmluva, meno), dá sa hľadať a nájsť kompromis, ktorý bude uspokojivý pre oboch. Ak je však problém v hodnote, nájsť uspokojivý kompromis pre oboch je zložité až nemožné.
Kedy je čas prestať dúfať, že sa partner „raz rozhýbe“ – a začať sa pozerať pravde do očí?
Mne v živote pomáha rada, ktorú som dostala v jednej veľmi náročnej životnej situácii od istého múdreho staršieho muža. Povedal mi, že láska, tak ako život sám, je potešenie na jednej strane a trápenie na strane druhej. A vždy treba zvážiť, čoho je tam viac. A podľa toho sa rozhodnúť.
Dá sa takýto nesúlad v postoji k svadbe prekonať párovou terapiou –alebo ide o zásadné rozdiely v hodnotách, ktoré sa už nezmenia?
Párová terapia nie je čarovná palička, ktorá vždy vedie k oltáru. Je to priestor, kde sa môže povedať pravda nezraňujúcim spôsobom. Kde si obaja môžu vyjasniť čo cítia, ako to cítia a čo s tým ďalej… Niekedy môže byť výsledkom dobrej párovej terapie aj rozchod páru.
V čom môže párová terapia ohľadom postoja k svadbe pomôcť, je odkrytie skrytých motívov a obáv, ich pomenovanie. Môže taktiež pomôcť páru naučiť sa spolu efektívne komunikovať bez tlaku alebo defenzívy. Terapia vie partnerom ukázať, či ide o nesúlad v hodnotách, alebo v jazyku, ktorým sa vyjadrujú. Takže odpoveď je áno, aj nie. Záleží na tom ktorom konkrétnom páre.
Čo by ste odkázali ženám (alebo mužom), ktorí už roky snívajú o svadbe, no partner stále opakuje: „Načo nám je papier?“
Odkázala by som im , že nie je hanba túžiť po manželstve. Nie je to naivné a nie je to ani prežitok. Je to túžba po záväzku, ktorý je týmto aktom viditeľný, uznaný a potvrdený. Je to o tom, že keď si predstavujete svoju budúcnosť, počítate so svojim partnerom pred svetom, nie len vo svojej hlave.
Ako zistiť, či partner, ktorý nechce svadbu, je len nepripravený – alebo skrátka nikdy nebude?
Medzi „nie ešte teraz“ a „nikdy“ je tenká, no dôležitá hranica, ktorú keď ten, kto túži po svadbe nezachytí včas, môže čakať roky na niečo, čo nikdy nepríde. Neviem dať úplne jednoznačný návod ako na to, no môže pomôcť zamerať svoju pozornosť napríklad na spôsob, akým sa ten druhý o tejto téme vyjadruje. Taktiež ako reaguje, keď sa táto téma v rozhovore otvorí. Je tam odstup alebo záujem? Či je ochotný hľadať alternatívy alebo problémy. Či len sľubuje alebo aj koná. Pomáha riadiť sa svojim vnútorným kompasom – emóciami. To, ako sa s týmto človekom cítite, vypovedá o tom, nakoľko je tento vzťah v súlade s vašim autentickým „JA“.
