Dala meno celej jednej ére. Viktoriánska epocha vošla do dejín nielen kvôli rozmachu Britského impéria, ale tiež ako doba puritánskej morálky, škrobenej etikety a chladnej zdvorilosti. Je však tento obraz pravdivý?
Stelesnením doby bola samotná kráľovná. Jej portrét smútiacej dámy v čiernom, ktorý vznikol po smrti jej manžela princa Alberta, sa stal doslova symbolom našej predstavy o Viktoriánskej ére a o nej samotnej. Len s veľkou dávkou fantázie si môžeme predstaviť, že onedlho nato, ako maliar zvečnil smutné oči trúchliacej vdovy, sa v prísnom súkromí za zavretými dverami zjavil na jej tvári opäť výraz šťastnej ženy, ktorá milovala a bola milovaná. Je to však najväčšie tajomstvo jej života, s ktorým sa zverila len svojim denníkom.
Princezná milujúca tanec
V jej genetickej výbave určite chýbala upätosť a škrobenosť. Jej hannoverská krv, ktorú preslávili jej dynastickí predkovia so svojimi škandálmi a neviazaným spôsobom života, to jednoducho vylučovala. Aj ona sama priznávala, že bola schopná pretancovať celú noc a vymetať jeden večierok za druhým. Dokonca, keď jej prvýkrát predstavili princa Alberta, odmietla ho, lebo sa jej zdal svojím záujmom o vedu nudným. Zamilovala sa až na druhý pokus. Chlad do jej správania vnieslo smutné, dosť osamotnené detstvo. Vo svojich denníkoch píše:
„Moje prvé spomienky sa týkajú Kensingtonského paláca. Bola som jedináčik a okrem ojedinelých návštev iných detí som bola vždy sama, bez kamarátok. Vlastnú izbu som mala, až keď som bola už skoro dospelá. Spala som v spálni svojej matky až do tej doby, kým som nenastúpila na trón. No ani ona, moja matka, mi neprejavovala mnoho citu a náklonnosti.“
Veselá bola aj jej korunovácia v roku 1837. Jej vlastné, autentické spomienky sú na míle vzdialené od tej pompéznej, nádhernej slávnosti, ktorú nám predostiera oficiálna história.
„Prišiel ku mne arcibiskup a mal mi podať ríšske jablko, ale ja som ho už mala. Ako obyčajne bol celý popletený a zmätený, a tak len mávol rukou a odišiel. No najskvostnejšie sa predviedol vznešený lord Rolle. Mal vystúpiť ku mne, aby mi zložil sľub vernosti. Na ceste k trónu sa však chudák nešťastnou náhodou potkol a skotúľal sa po schodoch dole. Všetci cudzinci prítomní vo Westminsterskom opátstve si mysleli, že to je nejaký náš zvláštny feudálny zvyk a že rodina toho lorda sa musí z akýchsi divných príčin pred panovníkom tak správať. Mala som čo robiť, aby som udržala vážnu tvár.“
Životná láska – Albert
V čase, keď už Viktória sedela na tróne, sa opäť stretla s Albertom. Tentoraz ju Amorov šíp zasiahol rovno do srdca. Bola taká zamilovaná, že svojho vyvoleného sama požiadala o ruku, nečakala, kým sa on prenesie cez svoju nesmelosť, vyvolanú prvým odmietnutím. Albert jej samozrejme s nadšením vyhovel. Bolo to na pohľad rozprávkové manželstvo, ktoré by sa dalo uzavrieť tou čarovnou formulkou – a žili šťastne, až kým nepomreli, no bola by to dezinformácia. Život nie je rozprávka a platí to aj o Viktórii.
Naoko to bola idylka. Manželom sa postupne narodilo deväť detí a všetky sa dožili dospelého veku. Národ ich miloval. Predstavovali bežnú, meštiacku rodinu vyššej strednej triedy. No jeden z ich súčasníkov a blízkych priateľov sir Roy Strong si povšimol v tej hre na dokonalých rodičov aj určitú strojenosť.
„Bolo to krásne, radostné, ale čosi tomu chýbalo. Mal som pocit, že to len hrajú. Falošné tóny vnášala do tej hravosti Albertova germánska presnosť. Pozrel sa na hodinky a povedal: Viky, miláčik, teraz je čas na rodinu, tak sem priveď deti. Ona to urobila. Celá rodina šantila, no odrazu akoby spadla opona, prišli vychovávateľky a odviedli deti do vzdialených kútov paláca.“
Každému bolo jasné, že hoci je Viktória korunovanou kráľovnou, moc zviera v rukách práve Albert. Jej časté tehotenstvá a pôrody ju dosť obmedzovali a nedovoľovali vykonávať vladárske povinnosti. Viktória, od prírody dosť labilná, sa zmietala v rozporuplnom postavení, medzi úlohou pomazanej vladárky a poslušnej manželky a matky. Toto u nej vyvolávalo návaly neovládateľnej zlosti, ktoré často vyústili do hádok s Albertom. A zatiaľ čo ona riešila problémy krikom, on si zachovával chladnú hlavu. „Bože, prečo len hovorím tie strašné slová,“ zverila sa denníku. „Albert predsa musí vedieť, že to nemyslím vážne. No on nič nepovie, len sa na mňa tak divne pozerá a potom ma celé dni trestá svojím chladom a nevšímavosťou. Raz sa z toho zbláznim.“
Aj tento moment naznačuje, že Viktória bola v manželstve veľmi submisívnou postavou. No, samozrejme, prežili aj množstvo krásnych chvíľ. Tie najkrajšie na Škótskej vysočine, v zámku Balmoral, kde našli súkromie a Viktória balzam na svoje nervy. Píše: „Tie škótske bystriny a priezračné nebo, to je priam nadpozemská krása. Kdekoľvek sa pozriem, všade to vyzerá ako na obrázku. Radi hovoríme s miestnymi ľuďmi a princ má rád debaty s horalmi. Veľmi oceňuje ich prirodzenú inteligenciu.“
V tej chvíli ešte netušila, že na Balmorale bude čoskoro hľadať útočisko vo svojom nekonečnom žiali a on jej ho skutočne aj poskytne a navyše vleje do žíl aj novú nádej. Nad Viktóriiným životom sa zaťahovali mračná a na kráľovské dvere už klopala smrť.
Vdova
Manželské šťastie preťala v roku 1861 Albertova smrť. Viktória, zdrvená žiaľom, ani nedokázala ísť na jeho pohreb. Za zatiahnutými závesmi v Osborne House si zapísala do denníka zúfalé slová: „Ako to, že ja žijem, keď on je mŕtvy? Ja, ktorá som pocítila tie jeho požehnané ruky, ktoré ma objímali v posvätných nočných hodinách, keď sme boli na celom svete len my dvaja a nič nás nemohlo rozdeliť? V jeho náručí som sa cítila tak bezpečne. Nikdy som neuvažovala nad tým, že by som tu mohla zostať sama bez neho. Je to hrozná katastrofa, pre mňa, pre všetkých…“
Jej žiaľ sa zdal byť bezodný. Odmietala sa zmieriť s jeho stratou. Albertovu pracovňu udržiavala ako svätyňu, v ktorej sa nič nesmelo zmeniť. Každý večer sa museli vyložiť jeho šaty a každé ráno muselo služobníctvo priniesť horúcu vodu, aby sa mohol oholiť. Začali sa šíriť obavy o jej duševné zdravie. Celé mesiace sa neukazovala na verejnosti, výnimku urobila len vtedy, keď si išla uctiť pamiatku svojho manžela:
„Zašla som k náhrobku na vrchole hory Craig Larringen, kde je postavená krásna pamiatka na môjho drahého Alberta. Ja aj moje úbohé siroty kladieme na ňu kamene. Náhrobok je vysoký tridsať stôp a bude na ňom nápis – Na pamiatku milovaného Alberta, veľkého a dobrého princa, dala postaviť jeho žiaľom zdrvená vdova Viktória Regina. Dvadsiateho prvého augusta, 1862.“
No Viktória mala v čase Albertovej smrti len 42 rokov a polovicu života pred sebou. A hoci v to nedúfala, ani neplánovala, do jej srdca sa opäť celkom nečakane vkradla láska.
Zakázaná láska
Albertov pomník nie je jediný, ktorý dala postaviť kráľovná Viktória. V Škótsku nájdeme aj pamätník, pripomínajúci iný vzťah, ktorý však mohol ohroziť povesť monarchie. Je na ňom vyryté meno John Brown.
Tri roky po Albertovej smrti sa z obyčajného sluhu na Balmorale stal kráľovnin priateľ a dôverník. Všetci si všimli, že sa pod jeho vplyvom zmenila. Opäť z nej sálala radosť a chuť do života. Aký bol ich skutočný vzťah, vedia len oni dvaja. Denníky už o tom veľa neprezradia. Po jej smrti ich editovala jej dcéra Beatrice a všetko, čo mohlo jej matku zdiskreditovať, jednoducho zničila. No sú tu určité indície, hovoriace o tom, že medzi týmito takými rozdielnymi ľuďmi preskočila iskra lásky, ktorá si nevyberá.
John dostal spálňu priamo susediacu s kráľovninou. Jej deti ho nenávideli a pohŕdavo o ňom hovorili „mamin milenec“. Verejnosť ju zas za chrbtom posmešne nazývala „pani Brownová“. Viktória nechala namaľovať niekoľko jeho portrétov a vytvoriť pár sôch. Po jej smrti boli na príkaz jej syna, kráľa Eduarda, až na malé výnimky všetky zničené. No a najpresvedčivejší dôkaz ich lásky nosila na prste. John jej daroval skromný prstienok po svojej matke, ktorý nikdy nezložila a dala sa s ním aj pochovať. Na jej žiadosť jej do rakvy vložili aj jeho fotografiu a prameň vlasov, ukrytých pod šatami na srdci. Je potrebný výrečnejší dôkaz?
