Keď sa povie Nórsko, väčšine ľudí sa vybavia severské soby, studený vietor a polárna žiara. No pre mňa to bude už navždy krajina, kde sa nebo stretáva so zemou v najkrajšom objatí. Krajina, kde sa človek cíti maličký a zároveň nesmierne vďačný, že môže byť jej súčasťou. Fjordy – prastaré zázraky prírody, ktoré vyformovali ľadovce.
Do Bergenu, druhého najväčšieho mesta Nórska, sme prileteli večer. Mesto, ktoré prezývajú aj hlavné mesto dažďa, nás privítalo paradoxne slnečným počasím. Farebné drevené domčeky štvrte Bryggen, ktoré sú zapísané v UNESCO, pôsobili ako z rozprávky. Prešli sme sa medzi stánkami plnými čerstvých rýb na miestnom rybom trhu a vyviezli sa lanovkou Fløibanen na vyhliadku Fløyen. Odtiaľ sa nám otvoril dychberúci výhľad na celé mesto, fjord a okolité lesy.
Kráľ medzi fjordmi
Ráno sme sa vydali severovýchodne smerom k Sognefjordu, najdlhšiemu a najhlbšiemu fjordu v Nórsku. Dĺžka 204 km a hĺbka miestami vyše 1300 metrov z neho robia majestátne dielo prírody. Plavili sme sa loďou z obce Flåm do Gudvangenu. Cestou sme prechádzali úzkym ramenom fjordu Nærøyfjord, ktorý patrí do Svetového dedičstva UNESCO. Útesy strmo stúpali z vody, občas sme videli malé vodopády stekajúce zo skál a pastierske domčeky, ktoré pôsobili ako zabudnuté v čase.
Výstup k vodopádu Kjosfossen a Flåmsbana
Flåm je síce malá dedinka, no ukrýva jednu z najúchvatnejších železníc sveta – Flåmsbanu. Je to 20 kilometrov dlhá trať, ktorá stúpa z hladiny mora do výšky 866 metrov nad morom. Cesta trvá asi hodinu a počas nej sme míňali strmé svahy, vodopády a tunely vysekané v skalách. Zastávka pri vodopáde Kjosfossen bola ako zo severskej legendy – voda burácala a medzi kameňmi tancovala víla v červenom. Dozvedeli sme sa, že ide o miestnu herečku, ktorá stvárňuje lesnú bytosť tzv. huldru.
Klenot nórskej prírody
Z Flåmu sme sa cez hory a serpentíny presunuli do oblasti Geirangeru. Geirangerfjord je možno najfotografovanejší fjord v krajine a úplne oprávnene. Z výhliadky Ørnesvingen (v preklade Orlie zákruty) sme hľadeli dolu na zelenomodrú hladinu a v diaľke počuli hukot vodopádu Sedem sestier. Tento fjord je miestami taký úzky, že sa zdá, akoby sa hory chceli dotknúť plaviacej sa lode. Ráno sme sa vybrali na krátku túru k vyhliadke Dalsnibba, ktorá ponúka panorámu, z ktorej sa tají dych. Cítila som sa ako na konci sveta.
Cesta trolov
Z Geirangeru vedie jedna z najikonickejších ciest Nórska – Trollstigen, teda Trolia cesta. Je to úzky horský úsek s 11 strmými zákrutami, ktorý sme absolvovali autom. Býva otvorený len niekoľko mesiacov v roku, zväčša od polovice mája do októbra, závisí to od množstva snehu a ďalších poveternostných podmienok. Na tieto démonické bytosti tu upozorňuje dokonca aj dopravná značka. Postava na nej pripomína čerta s turistickom prestrojení, avšak na nose nemá bradavicu, ale – však sme v Nórsku – mu na ňom vyrastá miniatúrny stromček.
Žiadneho trola sme tu ale nevideli. Pri každom ohybe sa odkrýval iný uhol pohľadu na skalný masív i na prejdenú časť cesty. Preto treba mať v aute okrem šoféra aj fotografa, ktorý zachytáva cez okno ponúkané obrazy. Na vrchole nás čakala moderná vyhliadka s chodníkmi z ocele a skla. Kombinácia, ktorú vedia len Severania. Žiadne mestské svetlá, len šum vody a vietor v boroviciach.
Nórske poklady z dreva
Úchvatné drevené kostoly – tzv. stavkirke – patria medzi najpôsobivejšie dominanty nórskeho vidieka. Cestou späť sme ešte navštívili drevený kostol v Borgunde. Pôsobil ako zo stredoveku, temný a tajomný. Jeho krása a výnimočnosť inšpirovali natoľko, že jeho verné kópie dnes nájdeme napríklad aj v Spojených štátoch či v Nemecku. V Nórsku sa zachovalo len 28 týchto drevených chrámov, z ktorých každý má jedinečný charakter a neopakovateľnú atmosféru.
Väčšina stojí na pevnom kamennom základe, čo je zrejme jeden z dôvodov ich výnimočnej odolnosti a toho, že sa v náročných podmienkach nórskej prírody zachovali v tak dobrom stave po celé stáročia. K ich ochrane významne prispieva aj pravidelné dechtovanie, ktoré nielen chráni drevo pred nepriazňou počasia, ale dodáva týmto kostolíkom ich charakteristickú hlbokú čiernu farbu. Stavba samotná je výnimočná tým, že sa spája bez použitia klincov. Jej nosnú konštrukciu tvoria pevné drevené stĺpy.
Sedem striech a dračie hlavy
Kostol bol postavený okolo roku 1180 a zasvätený apoštolovi Ondrejovi. Na prvý pohľad zaujme svojou nezameniteľnou siluetou. Má strechu rozdelenú do siedmich úrovní, bohato zdobené bočné lode, galérie, centrálnu vyvýšenú strechu, vežičku na hrebeni a strechu pripomínajúcu rybie šupiny. Zaujímavosťou je, že hoci ide o kresťanský chrám, strechy zdobia dračie motívy a vnútri sa našli aj runové nápisy, ktoré odkazujú na predkresťanskú, pohanskú minulosť severských národov. Interiér je jednoduchý, strohý a bez výmaľby. Dominantami sú kazateľnica z polovice 16. storočia a oltárny obraz z roku 1654, zobrazujúci ukrižovanie Krista.
Len pár krokov južne od kostola stojí samostatne stojaca drevená zvonica, údajne z obdobia stredoveku, v ktorej sa kedysi nachádzal zvon z 13. storočia. Ide o jedinú svojho druhu v Nórsku. Ešte posledný pohľad na pokojné vody fjordu a už sme boli opäť v Bergene, pripravení na návrat domov. Nórsko mi ukázalo, ako vyzerá nedotknutá príroda, ako chutí sloboda a ako sa dá zamilovať do krajiny, kde sa aj ticho prihovára duši. Ak hľadáte miesto, kde si oddýchnete od všetkého hlučného, naháňajúceho a rýchleho – vyberte sa sem.
Novým hitom je „coolcationing“ – dovolenka, ktorá namiesto preplnených pláží a vysokých teplôt ponúka únik do chladnejších destinácií. Počas leta ich preferuje 18,4 % Slovákov. Cestovatelia mieria predovšetkým do Poľska, Škandinávie, Holandska či Írska. Medzi mestskými hitmi vedie Kodaň, prudký nárast zaznamenal Gdansk a obľúbené sú aj Oslo či Eindhoven.
foto: shutterstock