Tomáš Maštalír je herec, ktorý sa vyhýba pohodliu rutiny a istotám opakovania. Nový film Keď sa zhasne vznikol v pokojnej a bezpečnej atmosfére, ktorú považuje za dôležitú podmienku tvorby. Postavy si vyberá s dôrazom na príbeh, charakter a vnútorný pohyb, pričom ho priťahujú aj situácie, ktoré ho mierne vyrušujú a nútia skúšať nepoznané.
Keď sa zhasne je veľmi príjemná komédia. Užili ste si aj Olomouc, alebo ste len dobiehali na natáčanie?
Pravdou je, že mám toho pracovne dosť. Žiaľ som nemal žiaden čas na potulky, ale v reštaurácii, kde sme nakrúcali mi skutočne chutilo. Film sa realizoval v príjemnom prostredí a atmosfére. Bola najmä bezpečná, čo je pri tvorbe dôležité.
Ako by ste opísali svoju postavu?
Nešťastný gynekológ so svojím tajomstvom. Bavilo ma ho hrať.
Vo filme sa rieši predmanželská zmluva podpísaná pod vplyvom alkoholu. Podpísali by ste niekedy niečo v opitosti?
To všetko závisí, myslím si, od stupňa opitosti.
Čo je podľa vás tajná ingrediencia lásky, ktorá udrží vzťah cez všetky krízy?
Keby bola len jedna a keby taká existovala, asi by ju mali všetci.
Stal sa vám niekedy nejaký kuchársky trapas?
Áno. Raz som do jedla, v ktorom malo byť veľa sladkej papriky, omylom nasypal veľkú dávku kajenského korenia.
Čo sa s vami stane, keď sa zhasne?
Niekedy pokoj, niekedy stres, niekedy tajomno, niekedy napätie, ale v každom prípade je tma. A ja mám tendenciu ísť spať.
V poslednom čase vás vídávame v rôznych typov projektov. Čo vás dnes pri výbere projektov zaujíma viac než na začiatku kariéry?
Mám to stále rovnaké. Ak sa o niečom rozhodujem, dôležité veci sa u mňa nemenia. Musí ma v prvom rade zaujať príbeh. Potom zavažuje charakter postavy a žáner. Niekedy aj pozitívna iritácia, že sa dostanem do styku s niečím, čo som predtým ešte nerobil. Nesmiem opomenúť aj konštaláciu hereckého a realizačného tímu.
Kedy ste si naposledy povedali, že rola, ktorú hráte, vás presahuje a núti prehodnocovať vlastné postoje?
Zakaždým, keď je dobre napísaná postava, stretnete zaujímavého človeka. To, ako sa správa v bežných denných alebo krízových situáciách, vám ho pomôže lepšie spoznať. Z jeho perspektívy môžete vidieť aj iný prístup k životu a rôznym situáciám. Rovnako aj v živote stretávame ľudí, ktorí nás vedia ovplyvniť, aj keď nie úplne zásadne. Stačí aj malý detail a uloží sa do nás v podobe konkrétnych postrehov. Nerád by som však niečo sumarizoval, ešte stále som v produktívnom životnom období (úsmev).
Herectvo je povolanie, ktoré si vyžaduje veľkú vnútornú disciplínu. Čo je pre vás na tejto práci najnáročnejšie, aj po rokoch skúseností?
Keďže ma je možné vidieť v rôznych druhoch postáv aj žánrov, najviac lákavá je pre mňa rozmanitosť postáv. Aj to jedna z vecí pri ktorej sa rozhodujem. Neustála zmena k herectvu patrí a od začiatku vykonávania tejto práce sa v nej cibríme a snažíme sa zlepšovať. Ťažko povedať čo je najťažšie. Niekedy, keď je toho veľa, najnáročnejšie je vôbec zvládnuť to. A zladiť. Pre mňa je najdôležitejšie, aby človek stále videl na horizonte možnosť rastu a vývoja. Aby som nezostal stáť.
Myslíte si, že mladí dnes dospievajú rýchlejšie než vaša generácia alebo len inak?
Mladí ľudia mi vždy pripomenú ako rýchlo starneme. Dnešná generácia sa narodila do iného sveta než ja. Celý svet sa zrýchlil. Dopievanie dnešných mladých ľudí je na inej rýchlosti než sme mali my. Nedokážem to až tak precítiť pri spolupráci s mladými, budem si musieť počkať kým prídu moje dievčatá do puberty. Myslím si, že zažijem ostrý svet s realitou.
Nepredbiehajú vás už teraz v niečom?
Asi áno. Myslím si, že ma aj budú. Som trošku dinosaurus, ktorý sa síce nebráni pokroku, ale nezžíva sa s ním tak ľahko ako mladší ľudia. Je to v mojej generácii prirodzené.
Menili by ste teraz s mladými?
Keďže je to nemožné, neuvažujem nad tým. Ak by táto možnosť prichádzala do úvahy, zauvažoval by som..
Samo (jeho postava v Profesorovi) sa často zapája do problémov žiakov aj za cenu vlastného nepohodlia. O vás sa v kuloároch rozpráva, že ste veľkým profesionálom, ktorý neodpúšťa chyby iným. Kde by ste vy osobne nastavili hranicu medzi profesionalitou a ľudskosťou?
Podľa mňa neexistuje. Otázka je, čo si predstavujeme pod profesionalitou a čo pod ľudskosťou. Myslím si, že vedia ísť ruka v ruke a tak by to malo byť. Profesionalita v žiadnom prípade nemôže znamenať neľudskosť a pri veľkej miere ľudskosti nevidím dôvod na úbytok profesionality.
Aký učiteľ z vášho života vám zostal v pamäti a prečo?
Spomínam si na mnohých učiteľov, ktorí zohrali v mojom živote významnú úlohu. Myslím si, že každý sme si našli v učiteľskom zbore niekoho, kto nás ovplyvnil a ku komu sme si našli cestu.
Bol to niekto, kto vás učil predmet, ktorý ste nemali až tak rád, ale pedagóga ste uznávali?
Áno, to sa samozrejme stalo. Mal som veľmi vzácnu staršiu pani profesorku. Mávali sme s ňou literárny seminár aj dejepis. Pri ňom som mal pocit, že tých informácií, ktoré v živote nepotrebujem, je strašne veľa. Napriek tomu bol ten dejepis vďaka nej zaujímavý.
Seriál naznačuje, že stále sa musíme a máme čo učiť. Ako je to vo vašom prípade? Čo ste sa naposledy naučili pre život vy?
Ťažko povedať. Každá životná etapa a skúsenosť nás núti učiť sa už len tým, že sa novej okolnosti musíme prispôsobiť a zžiť sa s ňou. Aj rodičom sa človek stáva prvý krát v živote a musí sa to naučiť. Podobných období je v živote veľa.
Ukážete vaše vysvedčenie niekedy aj vašim dcéram?
Ak ho niekde nájdem, tak určite áno. Verím, že maminka ich má niekde odložené. Nemám sa začo hanbiť. Ak budem niekedy z ich strany konfrontovaný s touto žiadosťou, vyložím karty na stôl.
Naučili ste sa niečo aj sám o sebe? Viete tým sám seba prekvapiť?
Asi by som bol zo seba sklamaný, ak by to tak nebolo.
HANA ŠEBANOVÁ, ALICA ŠTRBAVÁ
Foto: Bontonfilm