Na javisku Astorky stvárňuje historické osobnosti a pred kamerou Dunaja prežíva silné zvraty, no v skutočnom živote stojí pevne nohami na zemi. Herec TOMÁŠ TUREK v sebe nezaprie chlapca z dediny pod lesom, pre ktorého sú rodina, priatelia a možnosť odložiť spoločenské masky tou najväčšou životnou istotou.
V Divadle Astorka pôsobíte po rokoch v nitrianskom divadle. Mnohí herci na Astorke vyzdvihujú jej rodinnú a súdržnú atmosféru. Čím je toto divadlo výnimočné pre vás?
Po skončení školy som sedem rokov pôsobil v Nitre a potom som prišiel do Astorky. Toto divadlo mi však bolo blízke už od študentských čias. Veľmi rád som tam chodieval na predstavenia, pretože mali svoju špecifickú poetiku a atmosféru. Postupne som tam spoznal veľa ľudí, ktorí mi boli blízki nielen umelecky, ale aj ľudsky. Astorka má pre mňa výnimočné prostredie a silný kolektív. A áno, tú rodinnú a súdržnú atmosféru tam určite veľmi cítiť.
V inscenácii Ženy veľkých mužov stvárňujete Karla Marxa. Aký je váš pohľad na známy výrok „Cherchez la femme“, teda „Za všetkým hľadaj ženu“? Ako vnímate poslanie žien v živote mužov?
Myslím si, že je na tom veľký kus pravdy. Každý muž, aj keď navonok pôsobí sebavedomo a suverénne, potrebuje pri sebe oporu. Niekde musí mať priestor byť úprimný, priznať slabosť alebo povedať veci, ktoré by možno pred svetom neukázal. A veľmi často je práve žena tým človekom, ktorý mu takúto istotu dáva. Nemyslím si, že to platí iba pri známych či úspešných mužoch. Podľa mňa každý muž potrebuje vedľa seba partnerku alebo blízkeho človeka, pri ktorom môže byť sám sebou. Potom dokáže byť silnejší aj v živote, aj v práci.
Blíži sa záver divadelnej sezóny. Na čom momentálne pracujete?
Naposledy sme mali premiéru Strindbergovej hry Na ceste do Damasku, kde stvárňujem hlavnú postavu. To bol môj posledný intenzívny skúšobný proces v tejto sezóne. Ďalšie nové projekty sa začnú pripravovať od septembra. V Astorke sa chystá inscenácia Ako chutí moc, tá však bude prvou premiérou novej sezóny a ja v nej tentoraz účinkovať nebudem.
Zahrali ste si aj v seriáli Dunaj, kde ste sa ako Kornel Steiner dostali do povedomia širokého televízneho publika. Zmenilo vám účinkovanie v populárnom seriáli niečo v profesijnom alebo osobnom živote?
V Dunaji som stvárňoval otca židovskej rodiny. Mali sme dve deti a dej našej línie bol veľmi silný a emotívny. Naša rodina sa ukrývala u postavy pána Horvátha a napokon sa jej podarilo odísť vlakom do bezpečia. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť aj z hereckého hľadiska. Čo sa týka toho, či mi seriál zmenil život, asi by som nepovedal, že úplne zásadne. Skôr mám pocit, že jednotlivé televízne projekty na seba prirodzene nadväzovali. Po Dunaji prišiel seriál V zovretí, ešte predtým som účinkoval aj v Nemocnici, kde som pôsobil približne rok. Každý projekt mi však priniesol nové skúsenosti a posunul ma ďalej. A samozrejme, televízna tvorba človeku otvorí dvere aj k širšiemu publiku.
Kde sa cítite prirodzenejšie, v divadle alebo pred kamerou?
Mám rád oboje. Divadlo je prirodzene väčšou súčasťou môjho života, keďže som tam prakticky každý deň. Kamera však prináša úplne iný typ práce a som vďačný za každú príležitosť, ktorú v televízii alebo vo filme dostanem. Herectvo pred kamerou je podľa mňa minimalistickejšie a oveľa viac postavené na detailoch. Divadlo má zas svoje neopakovateľné čaro. Každé predstavenie je iné, pretože vzniká priamo v danom okamihu pred divákmi. To je na ňom krásne aj vzrušujúce zároveň. Pri televíznej alebo filmovej práci sa scéna natočí a zostane zachytená tak, ako vznikla v konkrétnom momente. V divadle má herec možnosť postavu stále rozvíjať, jemne meniť a hľadať nové vrstvy. Človek môže jednotlivé situácie postupne akoby vybrusovať a stále na nich pracovať.
Seriál Dunaj sa odohráva v náročnom historickom období. Prinútil vás viac premýšľať aj o tom, ako by sa človek zachoval v hraničných situáciách?
Určite áno. Keď človek pracuje na takýchto témach, prirodzene ho to vedie k zamysleniu nad tým, ako by sa v podobnej situácii zachoval on sám. Aj v Astorke hráme predstavenie Nevesta, ktoré sa dotýka podobných tém, takže sa s takýmito otázkami stretávam častejšie. Myslím si, že pri každom projekte, ktorý sa odohráva v náročnom historickom období alebo rieši otázky morálky a prežitia, si človek uvedomí, aké krehké môžu byť životné istoty. Dnes síce žijeme v relatívnom bezpečí domova, ale často je jednoduché povedať, čo by sme nikdy neurobili, keď nie sme postavení pred skutočné rozhodnutie medzi životom a smrťou. Preto by som ľudí v takýchto situáciách nesúdil príliš rýchlo. Až keď sa človek ocitne pod skutočným tlakom, zistí, ako by sa naozaj zachoval.
Máte päťročného syna a druhé dieťa na ceste. Aké vás teda čakajú prázdniny?
Áno, v polovici júna čakáme príchod druhého dieťaťa, takže toto obdobie bude pre nás časom radosti a zároveň plné zmien. Budeme sa postupne adaptovať na novú situáciu a zoznamovať sa s novou rodinnou dynamikou. Zároveň verím, že si nájdeme čas aj na výlety, či už so synom osamote, alebo neskôr aj ako celá rodina. Teším sa na to, je to pre mňa veľmi pekné a dôležité obdobie, ktoré prináša novú kapitolu. Práca teraz prirodzene ustupuje do úzadia, čo je v tejto chvíli pochopiteľné. O to viac sa však teším na spoločné chvíle doma a na všetko, čo nás čaká v najbližších týždňoch.
Pochádzate zo Starej Ľubovne. Ako si dnes spomínate na detstvo na východe Slovenska? Vraciate sa ešte rád do rodného kraja?
Veľmi dobre. Narodil som sa v Starej Ľubovni, rodičia však žijú v Novej Ľubovni, čo je hneď vedľajšia obec. Bývali sme v rodinnom dome pod lesom, takže som vyrastal v prirodzenom prostredí, kde bolo veľa priestoru na pohyb a vonkajší život. Celé detstvo som trávil najmä vonku s kamarátmi. Hrával som futbal, neskôr aj súťažne za klub, veľa času sme trávili na bicykloch a v prírode. Na toto obdobie mám naozaj pekné spomienky, bolo to jednoduché a prirodzené detstvo. Dnes sa snažím podobný režim dopriať aj svojmu synovi. Keď sa dá, chodíme spolu na bicykel alebo hráme futbal. A keď mám pár dní voľna, snažíme sa ísť niekam mimo mesta a tráviť čas spolu vonku.
Máte pocit, že vás prostredie, v ktorom ste vyrastali, nejako formovalo aj ako človeka a herca?
Určite človeka formuje detstvo a prostredie, v ktorom vyrastá, aj cez kamarátstva a každodenné skúsenosti. Vtedy som však ešte netušil, že budem raz herec, takže sa na to nepozerám tak, že by to priamo smerovalo k herectvu. K rozhodnutiu venovať sa mu som sa dostal až na gymnáziu, približne v treťom ročníku, keď sa začalo riešiť, kam ísť na vysokú školu a z čoho maturovať. Vtedy som prvýkrát zistil, že existuje Vysoká škola múzických umení. Pozrel som si prijímacie podmienky, začalo ma to zaujímať a rozhodol som sa podať prihlášku. Išiel som na talentové skúšky a podarilo sa to hneď na prvýkrát. Dodnes to vnímam ako trochu malý zázrak.
Herecká profesia býva veľmi intenzívna. Viete si počas leta naozaj oddýchnuť alebo ste typ človeka, ktorý potrebuje byť stále v pohybe?
Potrebujem byť aktívny, to je pravda, ale neznamená to, že musím byť neustále v práci. Myslím si, že každý človek potrebuje oddych, psychohygienu a určitý protipól k pracovnému nasadeniu. Viem si oddýchnuť, aj keď je pravda, že niekedy sa toho nazbiera veľa naraz a inokedy prídu pokojnejšie obdobia. Je to aj o tom, ako si to človek nastaví. V divadle bývajú letné mesiace, júl a august, väčšinou voľnejšie. Ak sa neobjaví iná práca, napríklad natáčanie, človek má priestor venovať sa rodine a oddychu.
Ak by sme sa ešte presunuli k vášmu voľnému času, aké máte záľuby mimo divadla?
Mám rád pohyb, v zime rád lyžujem, po zvyšok roka je to futbal a bicykel. V poslednom čase som si našiel aj novú aktivitu, raz za mesiac chodím s kamarátmi na motokáry, ktoré si aj sám organizujem. Veľkú časť voľného času však venujem rodine a synovi. Snažím sa byť s ním čo najviac, často aj po škôlke, kým odídem do divadla na predstavenie, aby sme mali spoločný čas počas dňa. Popritom si nájdem priestor aj na veci, ktoré ma bavia, ako šport alebo návšteva zápasov. Všetko sa to prirodzene dopĺňa.
Foto: archív T. T.