Keď sa povie Anna Belousovová, verejnosť si vás spája najmä s politikou. Kto je však Anna Belousovová v súkromí?
Aké bolo vaše detstvo a čo z neho si dodnes najradšej pamätáte?
Pochádzam zo šiestich súrodencov, takže bolo veselo. Do mojich ôsmych rokoch sme žili v Kežmarku, pretože môj otec tam bol prevelený. Bol dôstojníkom. Rada si spomínam na to obdobie. Bývali sme v dôstojníckych bytovkách hneď vedľa kasární, do ktorých sme ako deti na tajňáša liezli, alebo sedeli na plote kasární a spievali pochodujúcim vojakom Slovenské mamičky. Na Kežmarok mám veľmi pekné spomienky, v ktorých je to také rozprávkové mesto- hrad, stará historická budova školy. Doteraz si pamätám meno mojej prvej učiteľky. Volala sa Viktória Dobríková a bola naozaj dobrá. Dlho som opatrovala knihu rozprávok, ktorú mi darovala, keď sme sa sťahovali naspäť na Kysuce.
Obidvaja rodičia pochádzali z Kysúc, z Vysokej nad Kysucou. Tam som sa aj ja narodila, počas prázdnin, ktoré sme počas života na východe Slovenska trávili u maminých rodičov. Na Kysuce sme sa ako rodina vrátili kvôli tomu, že otca prevelili na Skalité, bol tam veliteľom posádky. No keď ho po čistkách v ‘71 vyhodili z armády a KSČ za aktívny postoj proti príchodu spojeneckých vojsk, nemali sme to ako rodina ľahké. Pamätám si ako sa chovali niektorí jeho bývalí kamaráti, ktorí si zachraňovali vlastný zadok. Dieťa si také veci pamätá možno viac, ako si dospelí myslia…
Kto vás v živote najviac formoval a od koho ste dostali najdôležitejšie životné rady?
Nedá sa povedať, že to bol jeden človek. Skôr všetko a všetci, čo som zažila ja, moja rodina, čím som si v živote prešla formovalo moju povahu, moje názory a postoje. Myslím si, že dosť som si zobrala od svojej mamy. Mala toho na pleciach skutočne veľa, ale napriek ťažkému detstvu a životu bola veľmi dobrý človek. Bola ochotná každému vždy pomôcť. Pamätám sa, že keď som jej už ako dospelá chcela urobiť radosť a kúpila som jej nejaké pekné veci, po čase som zistila, že ich nenosí. Bolo to preto, lebo ich niekomu darovala.
Aká ste boli ako mladé dievča? Boli ste už vtedy výrazná a bojovná osobnosť?
Život vo veľkej rodine je podľa mňa skvelá príprava na život. Hoci som bola skôr to, čo sa nazýva študijný typ, nikdy som si nedala skákať po hlave. Veľmi rada som čítala a doteraz mi to ostalo. Rada som sa učila. Asi aj preto, lebo v života som mala šťastie na veľmi dobrých učiteľov.
Čím ste chceli byť, keď ste boli dieťa? Predstavovali ste si niekedy, že raz vstúpite do politiky?
Úplne prvé bolo u mňa kadernícka. Strašne rada som sa ľuďom hrabala vo vlasoch. Na gymnáziu som chcela byť právničkou. No bolo mi vysvetlené, že kvôli otcovi sa tam nedostanem, takže som skúsila všeobecnú biológiu. Skúšky som síce urobila výborne, ale neprijali ma, vraj pre nedostatok miesta. Ako som zistila neskôr, dostatok miesta bol pre študentov s horším prospechom, ale lepším kádrovým posudkom. V septembri som išla na ďalšie prijímačky a dostala som sa na matematiku a zemepis. Štúdium som skončila s červeným diplomom.
Čo považujete za najväčší životný úspech, ktorý vôbec nesúvisí s politikou?
Ťažko povedať. Možno to, že napriek dočasným úspechom som sa ako človek mezmenila. A že ma tak ľudia berú, že som jedna spomedzi nich, že stojím nohami na zemi.
Zažili ste obdobie, keď ste si povedali: „Toto je najťažšia chvíľa môjho života“? Čo vám pomohlo pokračovať?
Bolo to vtedy, keď mi nečakane zomrel manžel. Vtedy sa mi stalo to najhoršie v živote. Čokoľvek by ma stretlo, hocikto by sa na snažil zastrašiť, nemôže. To najhoršie som už prežila.
A ako? No jednoducho preto, lebo život ide ďalej. On sa vás nepýta, čo chcete, či môžete, či máte silu a chuť. Život vás dokope žiť ďalej.
Verejnosť vás pozná ako silnú ženu. Kedy si však Anna Belousovová dovolí byť slabá?
Veľmi často. No postupujem presne podľa slov starej slovenskej piesne:…svet nemá slzy rad, ešte ťa vysmeje. V živote vyhráva len ten, čo sa usmeje…
Ste človek, ktorý ľahko odpúšťa, alebo si sklamania a krivdy dlho pamätáte?
Skôr to prvé, ale pamätám si…
Čo vás dokáže skutočne nahnevať a naopak, čo vás vie úprimne potešiť?
Neznášam podrazy, pretože sama ich nerobím. Neznášam zákernosť, neférové správanie a nespravodlivosť. Vždy ma poteší ľudská dobrota.
Máte vo svojom živote rozhodnutie, ktoré by ste dnes urobili úplne inak?
Takých rozhodnutí bolo v mojom živote milión. Nie som neomylná. Veľa chýb som urobila kvôli svojej naivite a viere, že ako sa ja chovám k ľuďom, tak sa budú aj oni ku mne. Dlho mi trvalo, kým som zistila, že to tak nefunguje.
Je niečo, čo vám politika vzala a čo vám už nikdy nedokázala vrátiť?
Možno to, že som verejne známa a tak to asi už bude. No ani s tým ja nemám nejaké veľké problémy. Pri osobných stretnutiach mám skôr pozitívne reakcie od ľudí. Tie negatívne sú častejšie na sociálnych sieťach. Tam sa zakomplexovaní zbabelci prejavia, to je ich raj. Ale takéto reakcie sú o nich, nie o mne…
A čo vám naopak politika dala po ľudskej stránke?
Myslím si, že osobný rast, záujem rozširovať si poznatky o dianí doma aj vo svete. A tiež je to vynikajúca možnosť študovať ľudské správanie. To ma vždy zaujímalo. V politike je k tomu študijného materiálu dosť a dosť.
Ako ste zvládali kritiku, útoky a niekedy veľmi tvrdé hodnotenie vašej osoby?
Ak je opravená, nemám s ňou problém. Ak je to kritika zo zlého úmyslu, nie je to môj problém, ale problém človeka, ktorý ju vysiela. Hovorí o jeho vnútornom svete, nie o mojom. Vulgárne podpásové útoky sú dôkazom chorého vnútra ich autora. Ak však presahujú mieru, viem sa brániť. Občas treba aj cestou trestných podaní.
Záleží vám dnes ešte na tom, čo si o vás myslia ľudia, alebo ste sa od toho časom dokázali oslobodiť?
Záleží mi na tom, čo si o mne myslia ľudia, ktorých si vážim, ktorých mám rada. Nie som 500 eurovka, nemôže má mať každý rád
Čo pre vás znamená domov? Je to miesto, ľudia alebo pocit?
Aj ja. Keď som v zahraničí, domov , za ktorým sa mi cnie, je Slovensko. Keď som na Slovensku, domov, za ktorým sa mi cnie, sú Kysuce, Čadca, sídlisko, kde som vyrastala a môj domček, ktorý je moje útočisko. A všade v týchto mojich domovoch sú ľudia, ktorí mi ten pocit domova znásobujú.
Ako vyzerá váš obyčajný deň, keď nemusíte riešiť politiku ani verejné záležitosti?
Rada leňoším a robím len to čo chcem a vtedy, keď chcem. Rada si užívam aj samotu, varenie a celkovo domáce práce. Možno je to trochu úchylné, ale ja rada upratujem. Mám rada okolo seba poriadok a čistotu, pekné veci.
Pri čom si najlepšie oddýchnete a dokážete úplne vypnúť?
Rada čítam, pozerám detektívky, robím ručné práce. Hrám sa jednoducho na gazdinku. Rada a na počudovanie mnohých dobre a zdravo varím a keď ma to chytí a mám čas rýpem sa na záhrade, kde sa mi darí so striedavými úspechmi. Predsa len som panelákové dieťa.
Čo o vás ľudia podľa vás vôbec nevedia a možno by ich to prekvapilo?
Asi práve to, že mám rada domáce práce (okrem žehlenia) a že viem variť. A mnohých prekvapuje, že som normálna, že sa rada smejem, mám rada spoločnosť. Asi majú o mne predstavy takej železnej lady. To je však len obraz, ktorý mi tvoria médiá a ľudia, čo ma príliš nepoznajú. Nie som žiadna železná lady. Opak je pravdou!
Máte nejaký sen alebo osobný cieľ, ktorý ste si ešte nesplnili?
Je ich veľa, ale nechám si ich pre seba. Hovorí sa, že plány netreba predčasne zverejňovať, môžu sa nesplniť.
Čoho sa dnes v živote najviac obávate?
Naozaj mám strach, že ľudské zlo u nás a vo svete nadobudne také rozmery, že nás zničí. Z toho mám najväčší strach.
Na čo ste vo svojom živote najviac hrdá?
Samochvála vraj smrdí, ale aj sa mám pochváliť, tak za to, že sa celý život snažím žiť ako čestný človek a nerobiť zlo.
Keby ste dnes mohli niečo povedať dvadsaťročnej Anne Belousovovej, čo by ste jej poradili?
Nebuď taká naivná!
A keby ste mali svoj doterajší život opísať jedinou vetou, aká by bola?
Žila som ho, žijem ho a budem žiť ďalej veľmi rada. Alebo úplne stručne: Odkázala by som mu: Aj keď si ku mne niekedy zlý, aj tak ťa mám rada!
Objednávateľ: RNDr. Anna Belousovová | Dodávateľ: Evol agency s. r. o., Mraziarenská 15 821 08 Bratislava
